Keďže redakcia periodika Literárny týždenník brutálne zasiahla do pôvodného tvaru hodnotení inscenácií Tri v tom, Vtáčatko, Jej pastorkyňa a naposledy Orfeus v podsvetí /čo vzhľadom k cyklickosti možno považovať za zlovôľu šéfredaktora Pavla Janíka - jeho neúnavné odhodlanie definovať autora recenzií ako totálneho idiota/, na stránke www.operaslovakia.sk uverejňujem plné znenie, v akom bola recenzia zaslaná do L.T.

BEZRADNOSŤ NAJHRUBŠIEHO ZRNA
Dielo Orfeus v podsvetí kompozítora Jacquesa Offenbacha a libretistu Hectora Crémieuxa, ktoré čiastočne koncipoval aj divadelník Ludovic Halévy /od spolupráce odskočil počas prác na druhom dejstve/ v nijakom prípade nemožno označiť za operu buffu. Jej zaradenie do dramaturgického plánu Opery košického Štátneho divadla na sezónu 2011/2012 je teda minimálne diskutabilné. V pravom slova zmysle nejde ani o operetu. Skôr o komickú paródiu s hudbou – offenbachiádu. Nastavila krivé zrkadlo štátnemu zriadeniu, bola neskrývanou obžalobou vtedajšej vlády, kritikou cisára a jeho dvora. Na pranier si zobrala II. cisárstvo Ľudovíta Napoleona Bonaparteho. Obyvatelia Paríža mohli uvidieť slabosti a lotroviny svojich „bohov“, ich prešibané pokusy oklamať verejnú mienku. Svetová premiéra diela bola 28. októbra 1858 v Bouffes Parisiens. Najskôr by zapadla prachom zabudnutia, nebyť článku v Journal des Debats, v ktorom pohoršený kritik Jules Janin otváral obecenstvu oči a žiadal primeraný trest pre pôvodcov tohto megazločinu. Orfeus v podsvetí tak získal výpovedné hladiny, o ktorých autori možno ani netušili, a stával sa zo dňa na deň smelším, bezočivejším, nebezpečnejším. Spoločenská satira rozosmievala obecenstvo prezentovaním nezmyslov prítomnosti a zaručovala nebývalý úspech. Pravda, v tejto súvislosti sa častokrát opakuje teória: O aktuálnosť offenbachiády sa zaslúžili najmä libretisti. Skladateľov vklad sa obmedzil iba na jej výzdobu.
O pätnásť rokov neskôr dielo inscenovali v parížskom Théâtre de la Gaieté. Svet cisárstva sa však už pominul. Predloha bola predvedená novej generácii, v uplne novom, honosne nádhernom rúchu. Pôvodná satirická kritičnosť sa stala zbytočným pozostatkom epochy. Predloha zaznamenala významné zmeny. Reagovala na súdobú skutočnosť.
Orfeus v podsvetí je závislý najmä na dramaturgoch, ktorí musia výpoveď predlohy „napasovať“ na aktuálnu súčasnosť. V opačnom prípade tvorcovia riskujú oprávnenosť slov Émile Zolu: „Opereta /tiež offenbachiáda/ je verejným zlom, ktoré treba zahrdúsiť ako nebezpečnú beštiu“. To však trestuhodne prehliadol hosťujúci dramaturg košického uvedenia Pavel Bár. Položil tak základ inscenačnej zmätočnosti. Slovo „podsvetie“ nie je iba vymedzením priestoru ríše zosnulých. Označuje aj svet zločinu. S „podsvetím“ je úzko prerastené „nadsvetie“. Spolu obalamutia „svetie“.
Bezradnosť dramaturgickej koncepcie sa zákonite podpísala pod bezduché režijné videnie Lumíra Olšovského, ktoré spoločenskú paródiu suplovalo treťotriednym humorom, pod páčivé a nič nehovoriace kostýmy Romana Šolca, nedomyslené scénické riešenie Martina Černého a taktiež pod choreografiu Martina Gogu. S Offenbachovou partitúrou sa však nepohodol ani autor mdlého hudobného naštudovania Igor Dohovič. Postrádalo potrebný švih a ostrie hudobnej satiry. Brilantná irónia offenbachiády sa pod jeho rukami zmenila na sentimentálny prízrak paródie.
Dielo ktoré konatelia košickej Opery avizovali ako komickú operu /kvality buffy má vari iba „sexuálne bzučivý duet“ Jupitera a Euridyky/, zväčša realizovali členovia operného súboru ŠD. Offenbachiáda si však vyžaduje hercov z úplne iného súdka - realizátorov, ktorí sú podkutí činohernou skúsenosťou. Hudobná interpretácia je tu totiž až na druhom mieste. Operníci narazili na herecké obmedzenia a nenašli ani potrebnú oporu v režisérovi inscenácie, ktorý by nedokonalosti výrazu dokázal prekryť aktuálnosťou výpovede. Čímsi zaujímavými dokázali byť iba činoherec Stanislav Pitoňák - realizátor „leňochoda“ Johna Styxa, predstaviteľ Jupitera Marek Gurbaľ, Jozef Dzuro stelesňujúci Merkúra, spevácky Michaela Várady a Marián Lukáč realizujúci postavy Euridyky a Jupitera. Ostatní sa beznádejne potácali v snahe byť milými a smiešnymi zároveň.

Jano Rácz