110 rokov od premiéry Madame Butterfly
Vladimír Blaho
Namiesto vlastných úvah dovoľujem si čitateľom Opera Slovakia ponúknuť mierne upravený preklad štúdie Alfreda Mandelliho, ktorú napísal pri storočnici tejto druhej najobľúbenejšej Pucciniho opery.
Alfredo Mandeli: Premeny Motýlika od 1904 dodnes
Od 1945 sa v archíve Accademia Filarmonica bolognese nachádzajú Pucciniho rukopisy získané za dramatických okolností (v Torre del Lago ich našiel ustupujúci nemecký vojak). Ich súčasťou sú náčrty zmien v partiture Madame Butterfly realizované po neúspešnej premiére v roku 1904.
Pri storočnici Butterfly je si treba postaviť otázku, ktorú Butterfly vlastne máme na mysli. Tá, ktorá sa všade hráva, je totiž z roku 1907. Podobné sa udialo pri storočnici Bohémy, ktorá sa oslavovala v roku 1996, hoci verzia, ktorá sa dnes všade hrá, je z roku 1898 (významné zmeny v druhom obraze).
Japonské prístavy sa otvorili zahraničným lodiam až v roku 1868 (už v roku 1854 americký admirál Perry si chcel vynútiť vplávanie do prístavov vojensky). V 80.- tých rokoch sa Japonsko stalo obľúbenou literárnou a divadelnou témou. V 1887 vyšiel román Pierre Lotiho Madame Chrysanthéme, v 1890 pojaponštený Američan Lafcadio Hearn (prijal meno Koizumi Yakumo) vydal niekoľko kníh o Japonsku, v 1890 Juditha Gautierová, dcéra slávneho spisovateľa Théophila, manželka parnasistu a Massenetovho libretistu Catule Mendésa, tiež jedna z „múz“ Richarda Wagnera i Victora Huga uviedla (so 100 reprízami) v parížskom divadle Odeón „japonskú drámu“ La marchande de sourires (?Obchodníčka s úsmevmi). Úspech dosiahla anglická opereta Mikado od Gilberta a Suullivana (1885) a Saint Saens zložil Princesse jaune, v roku 1898 Mascagni operu Iris. Už v Lotiho románe je zaznamenaný zvyk, podľa ktorého dôstojníci „západniarskych“ lodí kotviacich v japonských prístavoch sa ženili dočasne a za peniaze s Japonkami v súlade s vtedejšími japonskými zákonmi. Táto téma však chýba v zhudobnenej verzii Lotiho románu Chrysanthéme, no objavuje sa v 1898 novele Johna Luthera Longa, amerického advokáta, ktorý Lotiho malú Japonku zmenil v tragickú postavu končiacu samovraždou. Na jej úspech nadviazala divadelná verzia Davida Belasca Madame Butterfly.
Madama Butterfly, Štátna opera Banská Bystrica
ilustračné foto
Po premiére Madame Butterfly 17. februára 1904 v Teatro alla Scala Toscanini povedal, že je príliš dlhá a zle vymodelovaná. Ale Puccini mu povedal: „Moja Butterfly. zostane taká , aká je, je to najsugestívnejšia opera, akú som kedy napísal“. Možno aj toto Pucciniho vyhlásenie spôsobilo, že až donedávna sa myslelo, že Madame Butterfly, ktorá 28. mája 1904 triumfovala v Bresci, je tým dielom, ktoré dnes poznáme z operných javísk. Panoval názor, že okrem vypískanej verzie zo Scaly, je tu len opravená verzia z Bresce, v ktorej autor vypustil reminiscernciu na Bohému a mierne zjednodušil dianie v prvom, rozdelil druhé dejstvo na dve časti, pridal áriu Addio fiorito asil a pozmenil výstup americkej manželky. Takto sa píše o dielo všade až do roku 1976. V skutočnosti existujú štyri verzie, tretia je z roku 1905 pre londýnsku premiéru a v 1907 štvrtá tzv. definitívna pre premiéru v Paríži. Druhá verzia obsahuje ešte viacero „kolonialistických“ výpadov Pinkertona voči Japoncom (sluhom), ďalej popevok opitého strýka Yakusideho a bitku detí o sladkosti ale tiež odbočku v rámci veľkého duetu (Pensavo, se qualcuno mi volesse), v ktorej Čo-čo-san vysvetľuje, prečo sa rozhodla vydať. Ani part Kate Pinkertonovej tu nie je ešte skrátený, takže táto nezostáva takou záhadnou a tajomnou ako v definitívnej verzii. Naproti tomu finálna ária „Tu, piccolo Iddio“ je už skrátená Antijaponské výpady miznú až medzi treťou a štvrtou verziou aj po intervencii riaditeľa parížskej Komickej opery Alberta Carrého. Inak už v 1968 v Bibliography of the works of Puccini, od Cecila Hopkinsona sa po prvý raz uvádza existencia štyroch verzií, čo však odborná verejnosť vtedy nezobrala na vedomie.
V roku 1978 Berlínska Komische Oper vraj uviedla pôvodnú verziu Butterfly. Fedele D´Amico ale zistil, že sa jedná o autentickú verziu z Bresce, pričom vyčíta inscenácii Gotza. Friedricha, že sa pokúša urobiť z Pucciniho kritika kolonializmu a potom kvôli úspechu zradil svoj antikolonializmus a prerobil dielo na kulinárnu operu. Kladom tejto inscenácie však bolo, že vyvolala v 80. rokoch záujem o dielo (esej Maria Bortolotta Pani Pinketonová, jedna a dve, štúdia Juliana Smitha A metamorphic tragedy) a 21. marca 1982 umelecký šéf Teatro La Fenice – Italo Gomez uviedol po prvý raz od 17. 2. 1904 pôvodnú verziu a následne 6. apríla štvrtú. Predstavenia tvorili súčasť vedeckej konferencie ktorú zorganizoval Inštitut pucciniovských štúdií pod názvom Štyri verzie Madame Butterfly.
Uvedenie pôvodnej verzie zapadlo do prúdu objavov pôvodných partitúr, o ktorých sa začalo tvrdiť, že sú originálnejšie a lepšie. V tomto prípade ale treba povedať, že Puccini nerobil zásahy do diela pod nátlakom. Viaceré vypustené úryvky sú samo o sebe pekné, ale je typické pre veľkých skladateľov, že dokážu obetovať pekný detail kvôli celku.
Madama Butterfly, Opera Slovenkého národného divadla
ilustračné foto
V roku 1920 pre milánske divadlo Carcano urobil Puccini ďalšie zásahy (5. verzia), ktoré sa nachádzajú len v odpise dirigenta Raffaeleho Tenagliu, ktorý v tom čase redigoval vydania Riccordiho vydavateľstva V tejto verzii (nevieme, či sa vôbec hrala) sa Puccini sa vrátil k niektorým škrtnutým miestam (výstup Yakusidého) V ďalšom divadelnom živote sa začalo napr. spájanie oboch častí druhého dejstva pri ktorom brumendo zbor nie je ukončený a prechádza do intermezza (aj v inscenácii Teatro Comunale di Bologna 2003).
Madama Butterfly, Opera Štátneho divadla Košice
ilustračné foto
Busoni označil Madame Butterfly za unanstandig, Guliu Ricordi „un peso piuma“ , pre niektorých iných je to strojená tragédia pomiešaná s operetou. No pre takmer všetkých je to dnes capolavoro (vrcholné dielo).
Pripravil: Vladimír Blaho
Článok zaradený do: Operné korzo
Tip na kliknutie
Diskusná téma: 110 rokov od premiéry Madame Butterfly
Neboli nájdené žiadne príspevky.
Pridať nový príspevok