V tomto roku si pripomíname 130 rokov od narodenia českého režiséra, hudobného skladateľa, pedagóga, zakladajúceho člena Slovenského národného divadla a režiséra prvého operného predstavenia Hubička dňa 1. marca 1920 Bohuša Vilíma. Viac o tejto osobnosti sa dozviete v príspevku dokumentaristky Eleny Blahovej-Martišovej.
Bohuš Vilím
(1884-1953)
Bohuš Vilím sa narodil 7. apríla 1884 v českom meste Seč, okr. Chrudim. Absolvoval obchodnú akadémiu a pracoval ako bankový úradník. Štúdiu hudobnej teórie, kompozície a spevu sa venoval súkromne. Od roku 1905 pôsobil vo viacerých divadelných súboroch (v pražskom divadle Varieté, v divadle v Plzni, kde bol prvým interpretom Gorskeho v českej premiére Nedbalovej Poľskej krvi v roku 1913). Od roku 1916 bol režisérom vo Východočeskej divadelnej spoločnosti Bedřicha Jeřábka v Pardubiciach, s ktorou prišiel v roku 1920 do Bratislavy. V rokoch 1922 – 1928 bol režisérom divadla v Olomouci, tu začal spolupracovať s dirigentom Karlom Nedbalom, s ktorým sa v roku 1928 vrátil do Bratislavy, kde na poste režiséra zotrval až do roku 1953. Napriek ťažkým začiatkom, kedy musel prekonávať nedostatočnú scénickú výpravu, nestrácal nikdy určitú mieru vkusu a snažil sa o typické vystihnutie prostredia, o dosiahnutie jednoty scénického a hudobného výrazu. Dlhé obdobie bol režisérom väčšiny uvádzaných diel operných i operetných, k niektorým navrhoval aj scénu, účinkoval v operetách. Blízka mu bola klasika, česká i svetová, režíroval však aj súčasnú tvorbu i pôvodnú tvorbu slovenskú (nové uvedenia Bellovho Kováča Wielanda v roku 1927, prvé uvedenie Rosinského opier Mataj 1933, Matúš Trenčiansky 1936 a Čalmak (1940), Holoubkovej Stelly 1939 a Svitania 1941). Zo svetovej opernej tvorby hodnotila kritika pozitívne réžiu Mozartovej Čarovnej flauty (1929) s logickým a vtipným využitím javiskového priestoru a veľkorysými davovými scénami. Silný dramatický účinok dosiahol Vilím pri inscenovaní Elektry Richarda Straussa (1928) rozvrstvením javiskového priestoru a využitím svetelných efektov. Vilímova hudobnosť a snaha o uplatnenie zmyslu opery vkusnými a nekonvenčnými prostriedkami sa prejavila taktiež v Prokofievovej opere Láska k trom pomarančom (1931).
Bohuš Vilím súčasne pôsobil v rokoch 1928 – 1952 ako pedagóg na Hudobnej a dramatickej akadémii (neskôr Štátne konzervatórium). Je autorom siedmich operiet, z ktorých uviedlo SND Grófa Casanovu (1920), Soňu Romanovnu (1929), V žiare miliónov (1933) a Šťastie nie je náhoda (1940). Venoval sa taktiež prekladom libriet svetových opier do češtiny (Lovci perál, Orfeus a Eurydika, Čarovná flauta, Ariadna na Naxe, Sila osudu, Traviata, Soročinský jarmok, Láska k trom pomarančom. Netopier a i.), prekladal aj z češtiny do slovenčiny (Psohlavci, Jakobín, Tajomstvo), publikoval články a prednášky o dramaturgii a dejinách divadla. Zomrel 7. februára 1953 v Bratislave.
Pripravila: Elena Blahová-Martišová
článok zaradený do: Operné korzo
