Ako dirigent som sa už narodil, tvrdí svetová hviezda Santi

Nello Santi je jeden z najuznávanejších dirigentov súčasnosti, ktorý bude 6. a 7. apríla 2012 v SND v Bratislave dirigovať Requiem Giuseppe Verdiho. Prečítajte si rozhovor s týmto fenomenálnym dirigentom.

V Bratislave uvediete v piatok a v sobotu Requiem, debutovali ste Rigolettom. Čo pre vás znamená ich skladateľ Verdi?

Verdi pre mňa znamená všetko, lebo ho považujem za najväčšieho skladateľa. Veľa sa učil od iných skladateľov, hudobníkov, jeho práca bola veľmi dôsledná, nikdy sa neunavil a bol veľmi ľudský. Od geniálnych dirigentov alebo hudobníkov sa veľmi ťažko učí. Ale Verdi, tak ako aj dirigent Toscanini, bol človek, ktorý tvoril výborne, priam až na úrovni geniality, ale dalo sa od neho aj učiť.

Requiem máte „v paličke“ nespočetnekrát. Ktoré jeho uvedenie bolo najemotívnejšie?

Každé predstavenie, ktoré dirigujem, je skúškou. A podstatou toho predstavenia je dať zo seba to najlepšie, splniť podstatu toho, čo napísal daný skladateľ. Requiem je skúškou pomerne ťažkou a ja som ho prvýkrát dirigoval v dedinke so 400 obyvateľmi v nádhernom drevenom kostole. A viete, čo bolo zaujímavé na tom kostole? To, ako vznikol. Architekt totiž písal miery v centimetroch a staviteľ čítal v palcoch, takže postavil triapolkrát väčší kostol, ako ho plánoval architekt.(zasmeje sa)

Hudbe sa venujete 60 rokov. Viete v nej ešte stále nachádzať niečo nové?

Božechráň, to by bolo hrozné, keby sa tak nedialo. Práve naopak, stále nachádzam niečo nové, a to dokonca i pri predstaveniach, ktoré som dirigoval mnoho ráz. Už ani neviem spočítať, koľkokrát som dirigoval Rigoletta, Trubadúra, Otella či Aidu. Aida napríklad je veľmi ťažká na dirigovanie, lebo keď hlavný tenor, ktorý predstavuje Egypťana, zaspieva zle, tak jeho protivníci Etiópčania vyhrajú.

Pocítili ste počas kariéry zmenu vo vnímaní klasickej hudby? Je dnes publikum iné ako pred polstoročím?

Nie, publikum vníma hudbu tak isto. Ak sa správne dávkuje, tak je vnímaná stále rovnako – tak vtedy, ako aj dnes.

Debutovali ste už v roku 1951, keď  sa svet spamätával z vojny. Ako ste sa dostali v tých časoch k hudbe?

Musím povedať, že nebolo po vojne, keď som  začal s hudbou. Rigoletta som počul prvýkrát, keď som mal tri a pol roka, a už vtedy som povedal, že budem dirigentom. To bola jasná vec, cieľ, ktorý som dodržal.

Bolo ťažké tento zámer naplniť?

Povedal som síce, že budem dirigentom, ale ja som sa ním nestal, ja som sa už ako dirigent narodil.

A je dôležité, aby si budúci dirigent najprv vyskúšal hrať v orchestri?

Absolútne áno. Je to nevyhnutná skúsenosť. Hral som napríklad na trombóne alebo klavíri.

Býva ťažké nájsť potom rovnováhu medzi individualistami a kolektívnym cieľom?

Ak sa rozprávame o hudbe, tak nie. To nikdy nie je problém, lebo ľudia v orchestri chcú robiť hudbu, a preto sme tam. Keď skúšame, vždy hovorím, že toto je ten moment, ktorý nám musí ukazovať dôvod, prečo sme začali robiť hudbu. Podstatou všetkého je hudba a jej treba dať svoje služby s pokorou, s tým, že máme na zreteli toho skladateľa, ktorý tomu obetoval časť svojho života.

Po toľkých rokoch na scéne už vzbudzujete prirodzený rešpekt a volajú vás Papa Santi.

Ja som, našťastie, mal  rešpekt už od začiatku, lebo som svoju kariéru budoval čestne. Keď už človek vydrží v jednom diele 54 rokov, tak tam už asi od začiatku niečo fungovalo dobre.

Okrem klasiky ste sa vraj venovali džezu. Je to pravda? Áno, mal som aj kvintet Dixieland, kde som hral na trúbku.

A dnes už nie?

Nie, už dlho sa tomu nevenujem, ale mám rád napríklad Duka Ellingtona, Louisa Armstronga, Bennyho Godmana a iných. (usmeje sa a začne bubnovať po stole a hmkať )

Zuzana Sotáková

prečítané: www.style.hnonline.sk