Daniela Petrovská, študentka estetiky: Jenůfa je o nás

04.03.2012 08:22

 

Ponúkame vám hodnotenie prvej premiéry opernej inscenácie Štátneho divadla v Košiciach. Publikácia vyšla z pera mladej študentky estetiky Daniely Petrovskej. Premiéra sa konala 2. marca 2012 v historickej budove Štátneho divadla v Košiciach.

Portál Opera Slovakia ponúka priestor  Študentské publikácie  na vyjadrenie sa nádejných recenzentov, publicistov, muzikológov... a v rámci tohto zámeru bola práca študentky publikovaná.

 

 

 

Dnešný večer, 2.3.2012, sa v Opere Štátneho divadla v Košiciach niesol v znamení premiéry Janáčkovej Jej pastorkyne. Jenůfa sa zas pokúsi nájsť cestu k divákom po 35 rokoch. Košické obecenstvo sa už s Jej pastorkyňou mohlo stretnúť v roku 1958 a 1977.

 

Jolana Fogašová (Kostelnička) a Zsolt Vadász (Števa)

Foto: Štátne divadlo Košice

 

 

Jenůfa je veľmi intímny príbeh jednej moravskej rodiny na konci 19. storočia. Opera bola napísaná podľa dramatického textu Gabriely Preissovej. Jej pastorkyňa rozpráva veľmi emotívny príbeh o Kostelníčke a jej nevlastnej dcére, ktorá počne nemanželské dieťa.

 

Opera sama mala veľmi rozmanitý osud. Premiéru mala v roku 1904 v Brne v divadle Na Veveří. Keď Janáček poslal v roku 1903 klavírny výťah a partitúru do Prahy, vrátila sa mu so slovami, že by nemala úspech. Po tom, čo brnenské divadlo Jej pastorkyňu uviedlo, znova sa pokúšal o uvedenie diela v Prahe. Zas márne. Janáček sa premiéry Jej pastorkyne v Prahe dočkal až po 12 rokoch, po tom, čo K. Kovařovic urobil jej korektúru. V Národnom divadle mala veľký úspech a odtiaľ sa rozšírila do repertoárov európskych divadiel. Košická opera uvádza práve túto Kovařovicovu úpravu Jej pastorkyne, z ktorej sa ale často škrtá ária Kostelničky A tak bychom šli celým životem... , ktorá má v sebe celý jej príbeh. Rozpráva o tom ako sa ona za mlada zamilovala do rovnakého chlapca, akým je Števo teraz. Aj sa zaň vydala, ale nebolo to šťastné manželstvo, keďže pil, rozhadzoval peniaze a bil ju. Niet sa čo čudovať, že Kostelnička bránila zväzku Jenůfy a Števa, keď ho našla na dedinskej zábave opitého. Toto je jeden z najdôležitejších momentov, ktorý ju ako postavu charakterizuje.

 

Realizačný tím kládol dôraz na to, že Jenůfa je veľmi intímny príbeh, ktorý sa týka každého z nás. Réžia Michaela Taranta je veľmi citlivá. Jeho režijná koncepcia stojí na charakteroch a vzťahoch postáv. On sám si uvedomil a predostiera to aj košickým divákom, akú hlbokú tragiku v sebe Jej pastorkyňa nosí, aj napriek zmierlivému koncu, ktorý dáva Jenůfe ešte nádej, že bude raz šťastná. V popredí jeho koncepcie stojí dvojica postáv – Kostelnička a Jenůfa. Jenůfa a Kostelnička sú v niečom úplne rovnaké. Obe sú silné ženy. Kostelnička v režijnej koncepcii M. Taranta má ľudský rozmer. Je to žena s pohnutou minulosťou a z toho vyplýva jej konanie. Po tom, ako Laco zraní Jenůfe líce a Števo ju tehotnú odvrhne, pričom sa k dieťaťu neprizná. Kostelnička v záujme svojej pastorkyne uchýli sa k zúfalému činu.

 

Režisér Michael Tarant sa s Janáčkom nestretáva po prvý krát a pristupoval k tomuto dielu s veľkou úctou. Ide v podstate o klasické naštudovanie s výrazným realistickým herectvom. Charaktery postáv sú vyprofilované veľmi precízne. Jenůfa ako citlivá, v úvode naivná dievčina, slepo zamilovaná do Števa a v očakávaní nielen dieťaťa ale aj svadby s ním. V momente, keď jej Laco poraní líce, stráca nielen svoju vonkajšiu krásu ale aj Števovu lásku. Matka ju ukrýva aj s dieťaťom v svojom dome. Kostelnička od začiatku vidí v dieťati bremeno pre seba a svoju pastorkyňu. Týždeň po pôrode už nevydrží, v afekte ho hodí do rieky a Jenůfe povie, že umrelo. V tom prichádza pre Jenůfu nová nádej, Laco. V treťom dejstve sa chystá svadba Jenůfy a Laca. Vo chvíli keď má Kostelnička požehnať ich láske, sa nájde dieťa pod ľadom. Vtedy sa Kostelnička k svojmu činu priznáva. V Tarantovej koncepcii je najvýraznejšou premena Kostelničky. Po tom, ako dieťa zabije, trpí výčitkami svedomia a halucináciami. Odzrkadľuje sa to nielen v jej vnútri ale aj na zovňajšku a správaní.

 

Výrazným prvkom tejto koncepcii je svietenie. Tarant pracuje s veľkou škálou svetiel. Farebné svetlá a ich prechody využil pri zborových scénach v I. a III. dejstve. Intímne II. dejstvo nechal takmer v pološere. Za zmienku stojí ešte modlitba Jenůfy v II. dejstve, ktorá sa aj pomocou svetiel odohráva mimo času a priestoru.

 

Scéna a kostýmy Dany Hávovej korešpondujú s režijnou koncepciou. Scénu tvoria tri časti, ktoré vytvárajú buď prostredie dediny alebo Kostelničkinho príbytku. V pozadí je ako symbol stále sa točiaci mlyn. Časti scény sa k sebe približujú a odďaľujú podľa intimity výstupov.

 

Spevácke a herecké obsadenie štyroch hlavných postáv Jej pastorkyne je náročnejšie ako by sa zdalo. Postavy v sebe skrývajú rozpory spoločenských noriem. Ráznu autoritu Kostelničku stvárnila sopranistka Jolana Fogašová. Kostelničku zvládla ako aj po speváckej, tak po hereckej stránke. Expresívnosť jej výrazu ešte viac pridala na sugestívnosti postavy.

V postave Jenůfy sa na I. premiére predstavila sólistka Maida Hundeling, ktorá túto postavu naštudovala už v Ostrave. Predviedla svoj nádherný dramatický soprán, no žiaľ chýbala jej Jenůfkovská lyrickosť ako v hlase, tak i hereckom prejave.

 

V úlohe bratov Števa a Laca sa predviedli Zsolt Vadász a Jaroslav Dvorský. Bolo tam však nielen počuť ale aj vidieť nepomer. Zsolt Vadász popredný sólista Maďarskej národnej opery v Budapešti, mal síce menšie problémy s českým jazykom, no nezrozumiteľnosť textu mu vytknúť nemožno. Po technickej stránke postavu Števa zvládol veľmi dobre. Hlas J. Dvorského sa však v tomto silnom sólistickom ansámbli strácal. Problematickým sa ukázal najmä ansámbel v závere  I. dejstva, kedy jeho hlas úplne zanikol. V herectve ho veľmi brzdilo sledovanie dirigenta a tak slová, ktoré mali smerovať Jenůfe alebo Kostelničke boli mierené úplne inam.

Zborových výstupov je síce v Jej pastorkyni málo, ale sú o to náročnejšie. Najväčším nedostatkom sa ukázal dievčenský zbor v III. dejstve v úvode s Barenou, Evou Novákovou, ktorá bola nevýrazná a jej hlas takmer zanikol.

 

Hudobné naštudovanie bolo v dobrých rukách dirigenta Roberta Jindru, ktorý už má s Janáčkom bohaté skúsenosti. Možno povedať, že včerajším večerom košický orchester prekvapil v pozitívnom zmysle slova. Výkon, ktorý podal bol jedným z lepších v tejto sezóne (hádam ich bude viac). Janáčkova orchestrácia je v dôsledku jeho zásad o prednosti vokálnej stránky opery ešte stále striedma, avšak nádherne farebná. Jindrovo hudobné naštudovanie je emotívne. Jeho snaha o to, aby orchestrálny zvuk čo najviac dokresľoval a umocnil jednotlivé scény bola splnená.

 

I. košickú premiéru odmenilo obecenstvo párminútovým potleskom a standing ovation. Napriek obavám o divákov verím, že do tretice už košické publikum Jenůfe šancu dá.

 

                                                                     Daniela Petrovská, študentka estetiky

 

 

2. marca 2012 / Košice

 

 

súvisiace články

Jolana Fogašová: Janáček je neuveriteľne originálny a výborný dramatik

Robert Jindra, dirigent: Janáčkova hudba je neobyčajne emotívna

Premiéra: Jej pastorkyňa na javisku košickej opery

Študentské publikácie

 

 

 

Diskusná téma: Daniela Petrovská, študentka estetiky: Jenůfa je o nás

Její pastorkyňa

Priateľ 09.04.2012
Vážená sl. Petrovská, so záujmom som si prečítal Vašu recenziu a rád by som upriamil Vašu pozornosť na niekoľko detailov, na ktoré som pritom narazil. Prosím aby Ste to nechápali ako kritiku, ale skôr ako snahu pomôcť, z mojej strany.
Začnem druhým odstavcom textu. Predovšetkým si myslím, že je lepšie ostať pri pôvodnom názve recenzovaného diela, t.j. v tomto prípade český originál Její pastorkyňa, než hovoriť v jednej vete o Jenůfe a v ďaľšej o „Jej“pastorkyni. Za druhé, čo je podobný problém, je treba dbať na to aby sme boli konzekventní aj pri menách postáv. V kontexte česky spievaného textu nepôsobí presvedčivo ak ich recenzent prekladá do slovenčiny. Tie postavy sú ten Števa a ten Laca, nie Števo a Laco a teda podľa toho ich treba aj skloňovať. Za ďaľšie, vo 4 odseku textu píšete „On sám si uvedomil a predostiera to aj košickým divákom.......“ Štylisticky je správnejšie ak zbytočne pisateľ neprechádza z jedného času do druhého-napr.: „On sám si uvedomuje a predostiera to.....“ Bolo by toho i viac ale to hádam až druhý krát.Ešte raz sa ospravedlňujem, zdravím Vás a držím palce.

Pridať nový príspevok

                 

 

 

Kontakt

Ľudovít Vongrej - šéfredaktor redakcia@operaslovakia.sk