Debuty Evy Urbanovej

19.06.2012 11:33

 

 

Prvá dáma českej opery sopranistka Eva Urbanová účinkuje na medzinárodnej opernej scéne nádherných dvadsaťpäť sezón. Od jej prvého debutu v apríli 1987 spievala na prestížnych svetových operných scénach, získala niekoľko ocenení a nahrala radu CD nosičov. V rozhovore pre náš portál Opera Slovakia sme sa tejto dámy opýtali na jej štyri debuty (z mnohých v jej kariére) vo významných operných divadlách, na jej začiatky a jej vzťah k hudbe.

 

Eva Urbanová

soprán

 

 

Ako si spomínate na váš prvý debut?

 

Na tento môj debut si veľmi dobre pamätám. Spievala som Cudziu kňažnú v Dvořákovej Rusalke v opere v Plzni. Do divadla som prišla bez akejkoľvek znalosti práce v divadle, keďže divadlo som predtým nikdy nehrala. Spievala som len s rockovou kapelou. Nikdy som na sebe nemala žiaden kostým, žiadne parochne, to všetko som videla len v televízii. Vtedy som absolútne nepoznala dirigentské gestá. Spievala som buď s kapelou, alebo s klaviristom. Keď pán dirigent zistil, že tieto veci neovládam, nevrhol mi, aby som sa na neho len nepozerala. Povedal mi: ,,ty to vieš“, a s touto jeho radou som vstúpila na javisko. V tom veku som totiž mala pubertálnu predstavu, že dirigent je na javisku úplne zbytočný, pretože nič nerobí, len máva a všetci sa to musia aj tak naučiť. Hráči majú noty pred sebou a speváci to vedia naspamäť, ale potom som zistila, že dirigent je veľmi dôležitý.

 

Ako to vnímate s odstupom času?

 

Keď sa dnes na to pozerám s odstupom času, bola to odo mňa drzosť, že som tam vôbec s takou predstavou išla. Rolu som sa naučila a dvakrát som sa pozrela na predstavenie. Nemala som žiadnu orchestrálnu skúšku a nepoznala prácu v divadle. Napriek tomu som nemala strach, že to nezaspievam, ale viac som sa bála, že spadnem zo schodov, pretože nepoznám réžiu. (smiech) Skúška na moju scénu bola počas pauzy medzi prvým a druhým dejstvom predstavenia. Prišiel za mnou šéf opery plzenského divadla pán Oldřich Kříž a v skratke vysvetlil réžiu a povedal mi, že na určitom mieste zvediem princa a podedal, že to mi už vysvetľovať nebude ako, že som predsa žena. Po odspievaní som mala hodiť kyticu a nezabudol ma upozorniť, aby som ju nehodila do orchestriska. Na záver povedal: ,,je to len osem a pol minúty spevu, tak nemusíte mať žiadnu trému“, a ja odvtedy hovorím to isté. Cudzia kňažná je len osem a pol minúty čistého spevu.

 

Nemali ste skúsenosti s prácou v divadle a s orchestrom preto, že ste v tom čase ešte nemali profesionálne hudobné vzdelanie?

 

V mojich pätnástich rokoch mi stará mama zakázala ísť na konzervatórium a v sedemnástke ma zasa neprijali. Pán profesor konzervatória mi povedal, že mám veľmi veľký hlas a že ma v živote nikto nikdy nenaučí spievať a odporučil mi, aby som si spievala doma. Na diaľkové štúdium ma teda neprijali a podľa nich som na denné štúdium nemala primeraný vek.

 

 

Eva Urbanová v postave Emilie Marty - Věc Makropulos

foto: divadlo.cz

 

 

Kde ste sa učili spievať?

 

Spievať som sa naučila na ľudovej škole umenia v Plzni u pani Ľudmily Kotnauerovej, s ktorou stále spolupracujem a táto dáma mi má k spevu stále čo povedať.

 

Pracovali ste v tom čase v inom odbore ako je kultúra, poviete nám niečo o tom?

 

Ja som pracovala vo výpočtovom stredisku juhozápadnej železnice ako samostatná operátorka za počítačom. Popri tomto zamestnaní som mala svoj koníček a učila som sa spievať u pani Kotnauerovej.

 

Aký bol posun z ľudovej školy umenia?

 

Potom prišli súťaže ľudových škôl umenia a ja som vyhrala celoštátne kolo vyššieho ročníka dospelých. Pamätám si, že Galakoncert bol v Bratislave. Do Bratislavy sme cestovali spolu s pani profesorkou vlakom cez Prahu a keďže pani profesorka bola žiačkou pána Jindráka, sólistu opery Národného divadla, slávneho Přemysla v opere Libuša, tak sme sa u neho zastavili a ja som mu predspievala. Bolo to rok pred mojim prvým debutom v Plzni. Vtedy mi povedal, že ma prihlási (mňa z ľudovej školy umenia) na predspievanie sólistov do Národného divadla. Ja som tam prišla, zaspievala som moje dve árie a to Mařenku a Toscu v češtine a potom mi napísali, aby som si našla nejaké angažmá na oblastnej scéne a urobila si repertoár, pretože ja som vtedy naozaj žiadne operné role nevedela. Na základe toho predspievania som dostala ponuku z Olomouca. Tam som prišla, všetkým som sa páčila a ako vstupnú rolu som dostala Hedvigu v Čertovej stene a opýtali sa ma, prečo som to neskúsila aj v Plzni, keďže tam taký hlas nemali. Ja som sa vrátila a opýtala som sa pani profesorky, prečo som to neskúsila v Plzni. Ona mi povedala, že nevedela, či sa im to bude páčiť a skúsila som to. Počas tohto obdobia som bola stále operátorka a spievala som si ten môj big beat. Predspievala som v Plzni, prijali ma a to bol môj spomínaný debut s rolou Cudzej kňažnej z úvodu nášho rozhovoru.

 

Aké ďalšie role vám ponúkli?

 

V Plzni som začala hosťovať zatiaľ len ako Cudzia kňažná, ktorú som do konca sezóny spievala ešte asi trikrát a potom sa nevedelo, čo bude so mnou ďalej, lebo môj hlas bol pre nich zaujímavý a v ďalšej sezóne mi dali ďalšiu Cudziu kňažnú, tentokrát z opery Čert a Káča, ktorú vtedy dirigoval pán dirigent profesor Bohumil Liška. Keď ma počul, tak prišiel na vedenie opery a nechcel veriť, že ja som začiatočníčka a že pracujem vo výpočtovom stredisku. Stále som v opere spievala popri mojom zamestnaní. Povedal, že ja budem spievať premiéru opery a že ma musia prijať na stále miesto do opery. Pán profesorom mi vtedy veľmi pomohol a dostala som tretinový úväzok, ktorý trval od septembra do decembra a od januára som nastúpila ako plnohodnotná členka súboru, sólistka plzenskej opery.

 

Aká bola prvá rola?

 

Moja prvá rola už ako stálej členky bola rola Amélia v opera Simon Boccanegra. Vtedy som už prestala pracovať vo výpočtovom stredisku a skončila som aj spievať v big beate. Bola to hneď veľká rola a ja som sa čudovala, že som bola schopná rozložiť si moje sily, aby som to vydržala spievať dokonca, pretože zaspievať Cudziu kňažnú je jedno dejstvo, ale Amélia je od začiatku až do konca a je to ťažké spievanie. Už len sa to naučiť a k tomu pridať herectvo, ktoré som nikdy neštudovala bolo veľkým záberom. Zrejme mi k tomu dopomohlo aj dlhé spievanie s kapelou, keďže sme spievali celé noci a aj v zafajčenom prostredí. Po tejto roli mi pán Liška dal spievať Miladu a potom sa to už rozbehlo, hneď nasledovala Leonóra z Trubadúra, Júlia v Jakobínovi...

 

Aká bola vaša cesta z Plzne do Prahy?

 

Do Plzne sa na mňa chodilo pozerať vedenia Národného divadla a po krátkom čase mi ponúkli hosťovanie v opere Hubička a rolu Vendulky, ale ja som im povedala, že by som rada spievala Miladu v Daliborovi. V Prahe to vôbec nezobrali ako drzosť.

 

Prečo ste ju nechceli prijať?

 

Mňa jednoducho rola Vendulky nebavila. Libreto Hubičky sa mi v tom čase zdalo nie moc zaujímavé. Vnímala som to ako spievanie o jednom bozku od začiatku až do konca a keby som mu pusu dala hneď na začiatku, lebo aj tak by som mu ju musela dať, tak nemusíme o tom spievať tri hodiny. Dnes viem, že je to úplne o niečom inom. Tú rolu by som síce odspievala, ale vnútorne by som ju neprežívala. Tak som si vtedy hovorila, že keby mi dali spievať takú Miladu, tak až potom by videli, lebo to som už mala naskúšané. (smiech)

 

Pani profesorka mi povedala: ,,povedz šéfovi opery, že Vendulku nechceš spievať“, tak ja drzáň z Plzne som si dovolila povedať, že ju nechcem spievať. Bol tam šéf opery pán Václav Riedlbauch a ten sa ma opýtal: ,,Tak čo pani Urbanová, kedy budete spievať tú Vendulku“, a ja som mu povedala: viete, ja by som ju radšej nespievala. On zostal prekvapený a opýtal sa ma: ,,vy tu nechcete spievať?“ na to som mu odpovedala že chcem, ale niečo iné. Opýtal sa ma, že čo by som si tak priala (smiech), tak som mu povedala, že takú Miladu v Daliborovi. Vtedy mi pán Riedlbauch povedal, že Milada je predsa ťažká rola. Vedela som to, lebo som ju spievala. Povedala som mu, že Vendulka je pre mňa ťažká, lebo som k nej nemala žiadny vzťah, ale Milada bola úplne niečo iné. Dalibora v tom čase nehrali, ale pán Riedlbauch mi sľúbil, že keď budú hrať Dalibora, tak sa mi ozve. To bolo obdobie revolúcie v roku 1989. Po revolúcii sa do divadla vrátil pán Košler, pán Vodička a na jar som už spievala v Národnom divadle.

 

Libuše - Národné divadlo v Prahe - 2006

Foto ND Praha

 

Spievali ste tam ako hosť?

 

Áno, spievala som ako hosť, spievala som Miladu a musím povedať, že to bola pre mňa neskutočná pocta. Keď som prišla hosťovať Miladu, tak som mala deň pred predstavením skúšku s klavírom s pánom dirigentom Košlerom a ráno v deň predstavenia si ma zavolal šéf opery a ponúkol mi od marca plný úväzok. Z toho som bola vyšokovaná, lebo ja som v Národnom ešte nič nezaspievala a večer som im to tam mohla všetko pokaziť. Nevedela som, prečo mi ponúkli hneď plný úväzok. Vtedy bol za tým pán Košler, ktorý povedal, že neexistuje, aby ma po hosťovačke len tak pustili.

 

Aký dopadol váš debut v Národnom?

 

Ja som tú inscenáciu predtým nikdy nevidela, na javisku Národného som nikdy nestála. Skúšku som mala len klavírnu s pánom dirigentom Košlerom a s pánom Vodičkom sme si na skúšobni povedali zhruba réžiu. Do Prahy som si priniesla kostým z Plzne, aby mi pasoval a večer som spievala. Bola to taktiež odvaha, keď sa na to dnes pozerám.

 

Turandor, Eva Urbanová

Slovenské národné divadlo

 

 

Pre speváka je spievať v Národnom divadle svojej krajiny niečo iného ako v iných divadlách. Aký bol ten váš v českom Národnom?

 

Ten prvý pocit bol strašný, pretože na začiatku príde harfové sólo, Milada sa zjaví a teraz sa na ňu pozerá kráľ Vladislav, všetci tí dvorania (čo je zbor) a ona ide cez celé javisko ku kráľovi a tam si kľakne. On povie: ,,již uchopte se slova“, a Milada má úžasnú prvú vetu: ,,můj duch se desí“, a to naozaj bola pravda (smiech). Ja som mala vystúpiť na balkón a teraz sa na mňa pozrel celý zbor. V ich očiach sa dalo prečítať, čo si o mne myslia. Mne zgumovateli kolená a hovorila som si, že tam asi ani nedôjdem. Keď som došla na to miesto, padla na kolená pred pánom Zítkom, tak som sa na nich pozrela a zasa som si myslela, že ani nevstanem a už vôbec nič nezaspievam a do toho ten úžasný text ,,můj duch se desí“. Zachránil ma pán Košler, pretože som sa najskôr pozrela na neho a ten urobil také gesto, ktoré mi povedalo, že to bude dobré. V tej chvíli som mohla vstať, mohla som spievať a bolo mi jedno, že sa na mňa všetci pozerajú.

 

Predtým ste nikdy v Národnom divadle nespievali. Mali ste nejaké očakávania čo sa týka napríklad akustiky?

 

Vôbec som nad tým nepremýšľala.

 

Videli ste predtým aj nejaké predstavenia v Národnom divadle?

 

Bola som tam raz, práve vtedy, keď som mala predspievanie a ostala som na Armide. Bola som zo západných Čiech a do Prahy som mala ďaleko a ja som bola naozaj viac na rockovú hudbu ako na operu. Nebola som vtedy operný fanúšik.

 

S postupom času sa zrejme váš vzťah k opere prehĺbil.

 

Ja to mám rozdelené tak, že taká väčšia polovica môjho srdca je opera a ostatné je rocková hudba. Keď si potrebujem oddýchnuť, napríklad, keď sme skúšali Parsifala šesť týždňov od rána do večera, (napriek tomu, že milujem Wagnerove opery), tak to dá zabrať a vtedy si pustím rockovú hudbu. Sadla som si do auta a pokiaľ som prišla domov, tak som si prečistila hlavu a tá vážnosť so mňa opadla.

 

 

Santuzza, Eva Urbanová - Metropolitná opera New York - 2004

Foto: Ken Howard

 

Spievate si aj v aute?

 

Keď chodím dosť často po predstaveniach a koncertoch autom (lebo ja som nočný vodič) a ide na mňa spanie, tak si pustím rockovú hudbu. Tak okolo štvrtej ráno, keď už nezaberá ani rock, tak začnem s nimi spievať, vlastne skôr kričať ako spievať a hlavné je, že nezaspím. Inak bežne si v aute veľmi nespievam.

 

Pristúpme k vášmu ďalšiemu veľkému debutu, tentokrát v slávnej milánskej La Scale.

 

La Scala bola pre mňa úplná náhoda. Ja som predspievala v Mníchove pred koncom tej sezóny kedy som spievala v La Scale. Z toho predspievania nič nebolo, ale bol tam pán Roberto Abbado a mňa si vybral na Giocondu. Vtedy som z tej role nevedela vôbec nič. Naučila som sa to asi za tri mesiace a zároveň v tom istom období som sa dostala aj do Metropolitnej opery na Toscu, kde som musela byť do konca decembra a potom som hneď išla skúšať do Milána. Tam som začala skúšať Giocondu, ktorá sa už skúšala, ale mňa nechali, pokiaľ som neskončila v New Yorku.

 

Tešili ste sa na účinkovanie v La Scale?

 

Áno, tešila som sa, ale odvtedy nemám rada talianske slovo ,,voce“, pretože tam neexistovalo spievať žiadne piano. Tam vždy kričia voce!, voce! a keď máte spievať od rána do večera len vo forte, tak za chvíľu nemáte hlas. Tam to bola pre mňa krutá škola, ale zasa ma vyzbrojila pre ďalšie účinkovanie. Naučila som sa rozložiť si svoje sily. Pred premiérou sme mali dvadsaťštyri hodín na to, aby sme si oddýchli a potom bola premiéra.

 

 

Ďalším vašim významným debutom bol debut v Metropolitnej opere v New Yorku.

 

Keď si spomeniem na môj debut v Metropolitnej opere, tak sa čudujem, že či som to naozaj mohla dokázať. Podpísala som caver zmluvu a tým som sa zaviazala, že keď speváčka vypadne, tak ju musím okamžite alternovať. Bolo to do predstavenia opernej inscenácie Richarda Wagnera Lohengrin. Na javisku Metropolitnej opery som predtým nikdy nestála. Bola to réžia Roberta Willsona, ktorý je veľmi špecifický. V jeho réžii je doslova na milimetre presne nacvičená choreografia, pretože ak sa náhodou oneskoríte, alebo sa postavím o malý kúsok ďalej, ako je značka, tak na vás môže zasvietiť napr. svetelný stĺp. Premeny a všetko to okolo je presne vypočítané. Pre mňa to bolo o to ťažšie, keďže som bola caver a nemala som veľmi veľa času a príležitostí si túto náročnú verziu ,,ochodiť“, tak ako som si mala napísať do klaviráku, že na ľavej ruke mám mať ukazovák vytočený viac doprava a všetky tie rôzne formácie rúk, alebo chôdzu, ktoré vo svojej réžii Robert Willsom používa a čím je typický. V jeho operných inscenáciách spevák prevažne spieva s ťažiskom na jednej nohe. Ťažko sa to aj vysvetľuje, ale kto videl jeho réžie, tak vie. To sa nedá ani len popísať, to sa musí urobiť a odskúšať. Sledovala som skúšky a tí čo skúšali tak s tým bojovali.

 

Aký bol Robert Willsom na skúškach?

 

Robert Willsom vždy prišiel a rozčuľoval sa na všetkých, či to bola hviezda, nehviezda. Na všetkých kričal, že to nevedia a odišiel. Potom sa pracovalo s asistentmi. Pozerala som sa aj na generálky, čiže som zhruba vedela, kde tie svetelné stĺpy schádzajú a tak ďalej, ale keď sedíte v hľadisku a stojíte na javisku, tak to je úplne niečo iného. Pána dirigenta Levina som nejako osobne nepoznala, nemala som ani len orchestrálnu skúšku a aj Ortrudu som spievala po prvýkrát v živote. Na skúšobni som mala akurát tri dni s asistentmi. Bola premiéra. Prvé predstavenie dopadlo dobre, ja som ho sledovala s caver lóže. Prišla druhá premiéra, znova som sledovala predstavenie. Prvé dejstvo prešlo, kde Ortruda toho veľmi veľa nemá. Cez pauzu za mnou prišla pani z vedenia opery a povedala mi, že idem spievať. Ja som si najskôr myslela, že si zo mňa niekto robí žarty, ale ja som vedela, že je z vedenia. Ona nechápala a povedala mi, aby som to urýchlila, aby nebola dlhá prestávka. Ja som za ňou poslušne išla, ale stále som nechcela veriť. Pred predstavením som sa vôbec ani nerozospievala, pretože som si myslela, že nebudem mať šancu na tej premiére spievať, keďže ,,v Metropolitnej sa účinkovanie neodrieka“ a speváci spievajú ako sa len dá. Ako som prišla z hotela, rovno som si sadla ako diváčka. Postupne mi dochádzalo, že asi je to naozaj pravda a ona ma vedie do sólistických šatní. Otvorili sme šatňu a tam stál nejaký pán a pani. Pani z vedenia opery sa ma opýtala, že koľko času potrebujem. Ja som bola stále v šoku a povedala som, že žiaden čas. Ona ale myslela na rozospievanie a mne to došlo až potom, že nie som ani rozospievaná (smiech). Ona povedala fajn, tak za desať minút pokračujeme. Hneď ma nalíčili, obliekli.

 

Aký bol váš vstup na túto prestížnu scénu?

 

Išla som na javisko. Režia pána Willsona spočíva v tom, že sa v žiadnom prípade nemôže dotknúť kostýmu. Je tam vždy nejaká póze kedy má spevák zdvihnuté ruky a podobne. Kostým mi bol dlhý a keď že som mala spievať až neskôr, tak mi ho nikto neskrátil. Hneď čo bolo prvé po mojom príchode na javisko, tak som si stúpila na šaty a ja som mala prejsť cez celé javisko pomalým krokom v typickej póze. Vedela som, že si stojím na šatách a v hlave mi rýchlo preblesklo, že tou rokou k ľuďom urobím pózu a druhou si budem držať šaty, aby som dokázala prejsť. Len som dúfala, že v hľadisku nesedí režisér. Po druhom dejstve vtrhol do šatne Robert Willson, kričal, že prečo mi neskrátili šaty, ale ocenil, ako som si s tým poradila. Takže dalo by sa povedať, že zo skúšobne som zrazu stála na javisku a spievala som rolu, ktorú som nikdy nespievala a ešte v takej zložitej réžii.

 

Ako sa vám spolupracovalo s dirigentom?

 

Musím povedať, že James Levine je skutočne geniálny dirigent a spoznala som, že kedy som bola aj otočená chrbtom, tak s ním viem spievať. On vôbec nedáva nástupy, ale vôbec sa nemôže stať, že spevák bude mimo. To je asi jediný dirigent ktorého som zažila, ktorý je takto so spevákmi stopercentne prepojený.

 

Čo zvyknete robiť v deň predstavenia?

 

Ja sa snažím mať pokoj, pretože ak budem nervózna, tak sa neviem dobre sústrediť na prácu. Musím mať kľud v hlave a potom nemám ani trému. V deň predstavenia chodím rada skôr do divadla, chcem byť skoro nalíčená a musím mať pokoj. Nemám rada, ak ma niekto z mojej koncentrácie ne predstavenie vyruší napríklad nejakou hektikou, alebo niečim podobným.

 

 

Kostelnička, Eva Urbanová, Ostrave.

Foto: Martin Popelář

 

 

Vie vás niečo vyrušiť aj počas predstavenia? Je to predsa len živý proces a mnohým veciam za behu sa zabrániť nedá.

 

Mne sa stal taký trapas. Aj napriek tomu, že hrám dramatické role som komik. Mám rada smiech, rada sa smejem, hovorím vtipy... My sme robili Čerta a Káču, ešte sa to stále hrá a je to úžasné predstavenie pre deti v réžii Mariána Chudovského. V tomto predstavení robím samozrejme kňažnú. Kňažná v inscenácii vyzerá ako maškara v kostýme a scéne Adolfa Bornu. Keby ste to videli ako dospelý človek, tak sa začnete smiať. V treťom dejstve je taká veľká predohra a teraz tam príde kňažná, ktorá hrá nešťastie a smútok so strachom že ten čert po ňu príde... Na scénu som prišla v typicky Bornovskom kostýme, na hlave som mala obrovskú rokokovú parochňu a nad čelom bola táká diera a v tej diere bol vták na bidielku. Bola to ako klietka a on sa tam tak hýbal. Deti to milujú, lebo je to skutočne úžasná inscenácia. Ja som vtrhla na javisko a nejaká dáma z hľadiska dostala záchvat smiechu. Tá sa smiala na celé Národné divadlo, ale nie že by sa len smiala, ale ona začala: ,,Vidíte ju, no to je príšerné, to je strašidlo, ja sa snáď z toho zbláznim, to som ešte nevidela takú maškaru...“.(smiech) Takto tam kričala na celé divadlo a zlatý klinec tomu dal pán dirigent, ktorý si myslel, že je to niekto z portálu a začal hovoriť ,,pššš", ja som samozrejme videla ju ako kričí a dirigenta ako utišuje zamestnancov, tak to bolo veľmi zábavné a myslela som si, že ani nič nezaspievam. Od smiechu mi až tiekli slzy a ona kričala a smiala sa. Ako som mala začať prvú vetu: Jak smutno..., tak to už so mnou od smiechu hádzalo a myslela som si, že ani nezaspievam, ale ona v tej chvíli keď som začala spievať prestala. Odspievala som áriu a prišli dvorania. Ja som vedela aké majú kostýmy a len som čakala, čo zasa bude. Jeden mal drevenú nohu a ona keď to videla, začala sa smiať znova a dvorania sa smiali tiež.

 

Aj toto prináša živé predstavenie. Čo po predstavení? Zvyknete si ako niekto ešte prejsť nejaké árie?

 

Po predstavení si väčšinou sadnem do auta, prídem domov a som v kľude. Nie som taký typ, že si napríklad oslávim premiéru a podobne. Keď je dobrá partia tak si sadneme, mám rada šampanské, porozprávame sa. Ráno keď sa zobudím, tak si poviem: ,,Na tých vavrínoch to je také tvrdé“ a hovorím si, že to som mala zaspievať tak a že nabudúce to zaspievam inak a behá mi predstavenie hlavou. V podstate, ja stále pracujem. Nie som typ, že si sadnem a poviem si: Tak dnes som bola skvelá.

 

Počúvate aj svoje nahrávky, ktoré sa na rozdiel od živej produkcie nedajú zmeniť?

 

Svoje CD až tak veľmi nepočúvam, ale mám aj obľúbené. Ja si ich vypočujem a automaticky si hovorím, ako by sa to dalo zaspievať aj inak a znova pracujem.

 

Ktoré CD je vaše obľúbené?

 

Mám rada jedno svoje CD a to České Vánoce. To sú naozaj také české koledy, je to nahraté s organom a znie to naozaj ako na Vianoce na dedine. Pri tejto nahrávke nepracujem, nič na nej nechcem vylepšovať a len ju počúvam. Dosť rada mám aj CD Dvě tváře, ktoré mi vyšlo minulého roku a to je dvoj CD, myslím ten popp a klasika. Týmto albumom som si splnila môj sen.

 

 

 

 

Keby že chcete niekomu podarovať dať svoje CD, ktorým chcete povedať, tak toto som ja, ktoré by to bolo?

 

Bolo by to práve CD Dvě tváře, to posledné, v ktorom je opera, aj popp a keby že som chcela niekomu ulahodiť, takému človekovi, ktorý má skutočne rád len vážnu hudbu, tak by som mu dala nahrávku Svatou Ludmilu, ktorú diriguje pán Bělohlávek. To je taká moja srdcová záležitosť. Svatou Ludmilu mám veľmi rada.

 

Pripravujete aj nejaké nové CD, alebo čo by ste radi nahrala?

 

Po mojom poslednom albume, ktorý vyšiel nedávno, momentálne nepripravujem ďalšie. Rada by som si ale nahrala árie z Wagnerových opier, to je ešte môj nesplnený sen, ale to je naozaj hudba budúcnosti.

 

Máte svoj repertoár, ale sú aj role, ktoré sa vám páčia, ale sú mimo váš obor? Sú také, ktoré by ste si zaspievali? Napríklad nejaké postavy z barokových opier?

 

S mojimi rolami spokojná a nemám pocit, že by som si chcela zaspievať aj niečo mimo svoj obor. Zaspievala som si aj Rusalku, ktorú som si myslela, že kvôli mojej figúre nebudem nikdy v živote spievať a to by veľmi mrzelo, keby som si ju nezaspievala. Som človek, ktorý musí mať aj v civile vnútorný zážitok. Charakterom som žena, ktorá má rada emócie a vnútorné vzrušenie, drámu a môžem si zaspievať presne to, čo sedí mojej povahe. Keď mi niečo nesedí, tak keby to bola aj rola v Metropolitnej opere, tak by som to nemohla prijať, pretože to by som nebola ja. Preto som napríklad odmietla aj rolu Gloriany Benjamina Brittena, ktoré nie je pre moju povahu, napriek tomu, že je pekná. Ak by som tú rolu necítila, odmietam robiť na javisku, ja tomu hovorím spartakiádu. Na javisku sa musím cítiť šťastná a mňa to potom veľmi baví. Herectvo ma nikto nikdy neučil a preto moje role si vystaviam na mojim vnútorných pocitoch a zážitkoch.

 

 

Rusalka, Eva Urbanová

FOTO: Michaela Feureislová

 

Ste dramatický soprán. Popíšte tento hlas.

 

Ja som ako dieťa veľmi rada spievala, ale keď sa v škole počúvala nejaká opera, tak ja som vyrušovala. Ja a chlapci. Pamätám si, že moja prvá učiteľka spevu mi v mojich trinástich rokoch povedala, že budem dramatický soprán, že som sa s tým už narodila. Nevedela som vôbec, o čom hovorila. Ona mi povedala: Vieš, to je taký univerzálny hlas. Je to hlas pre ktorý je napísaných najviac rolí, ale aj tých najťažších. Ty budeš mať s tvojim hlasom uplatnenie, môžeš spievať aj mezzosoprán. Čiže aj ja hovorím, že je to taký univerzálny hlas, samozrejme, že nie napríklad na Kráľovnú noci... Baroková hudba je veľmi krásna a milujem barokovú hudbu, milujem film Farinelli, to je podľa mňa najkrásnejší film, ktorý bol o opere a o spevákoch natočený. Milujem tie árie, ale nemenila by som za Miladu, Toscu, Turandot, Kostelničku...

 

Čo sa týka rozsahu dramatického sopránu?

 

Dramaticky soprán by mal mať rozsahovo tri oktávy, mal by to byť veľký hlas, pretože pod dramatickými hlasmi je prevažne silný dramatický orchester. Mne v tomto dosť pomohlo aj spievanie rockovej hudby. Dramatické sopranistky zo začiatku spievajú mladodramatický obor a postupne prechádzať do svojho oboru. Napríklad ja som spievala Leonóru z opery Trubadúr, aj keď som vždy pri tejto opere stála v portále keď spievala Azucena a snívala o tom, ako si ju zaspievať. To je pre mňa dramatická rola, ale vtedy som bola na túto rolu príliš mladá. Tá možnosť zaspievať si túto postavu tu stále je a budem rada, ak si ju niekedy zaspievam. Zasa keď som spievala Elizabetu v Donovi Carlosovi, tak som si stále hovorila: Tá Eboli, to je dramatika, to je žena, to sú emócie, vášne... a túto postavu si zaspievam na budúcu sezónu v Prahe.

 

Ďakujem za rozhovor

 

 

www.evaurbanova.com

 

 

 

 

 

 

 

Pripravil: Ľudovít Vongrej / 19. júna 2012 / Bratislava                    

 

 

 

Diskusná téma: Debuty Evy Urbanovej

Neboli nájdené žiadne príspevky.

Pridať nový príspevok

Opera Slovakia

Vážení čitatelia, v týchto dňoch prebieha vopred avizovaná výstavba nového webu www.operaslovakia.sk. Z tohto dôvodu môže byť obmedzený prístup k obsahu na našom webe a preto prosíme o zhovievavosť až do úspešnej finalizácie. Práce spojené s prechodom na nový web a tým pádom aj možné obmedzenie prístupu k obsahu webu potrvajú cca 1-2 týždne. V prípade, že budete potrebovať konkrétny článok, poskytneme Vám ho vo formáte pdf., stačí nás kontaktovať na adrese redakcia@operaslovakia.sk. Dúfame, že vám nespôsobíme žiadne komplikácie a zároveň sa za toto krátke obmedzenie ospravedlňujeme. Ďakujeme za porozumenie a veríme, že aj na novom webe Opera Slovakia strávite príjemný čas čítaním zaujímavých informácii z domáceho aj zahraničného operného života.

S pozdravom tím redakcie

Opera Slovakia.

 

Zasielanie noviniek emailom

 

Noc hudby a koncert mladých operných talentov

 

Kalendárium: August



21. augusta 1896 sa narodila americká sopranistka

Queena MARIO.
---------------------------------------------

21. augusta 1836 sa v Teatro Nuovo v Neapole konala premiéra opery

Betly

talianskeho skladateľa

Gaetana Donizettiho

 

Slávnostný koncert k otvoreniu

95. sezóny Opery SND 2014/2015

Kinoprenos opery

 Počet návštev stránky: 680 769

 

Google Pagerank                  

priamy link na sledovanie prenosu:

Bayerische Staatsoper LIVE

Ankety

 

Hlasujte v niektorej z ankiet na

Opera Slovakia

a vyjadrite svoj názor.

 

Kontakt

Ľudovít Vongrej - šéfredaktor redakcia@operaslovakia.sk