Opera SND v týchto dňoch finalizuje prípravy premiéry opery Giacoma Pucciniho Bohéma. Naša prvá scéna si na zinscenovanie pozvala legendárneho nemeckého operného režiséra Petra Konwitschného. Hudobne toto dielo naštuduje hudobný šéf Opery SND Friedrich Haider.
Pavol Remenár (Marcello), Kyungho Kim (Rodolfo), Daniel Čapkovič (Schaunard), Jozef Benci (Colline)
Opera SND
foto: Jozef Barinka, 2014
Prvé pozvanie do Bratislavy prijal Peter Konwitschny v roku 2004 od Mariána Chudovského. V roku 2007 v Bratislave zinscenoval Pucciniho Madama Butterfly a teraz pod jeho režisérskym vedením vznikla v Opere SND Pucciniho inscenácia Bohéma. Peter Konwitschny sa v najbližšom období do Bratislavy ešte vráti, aby pre SND pripravil novú opernú inscenáciu Vĕc Macropulos od Leoša Janáčka.
Bohéma je štvrtá Pucciniho opera ale v poradí druhá, ktorá po Manon Lescaut zaznamenala okamžitý úspech. Predlohou k libretu romantickej ľúbostnej drámy Bohéma je kniha francúzskeho spisovateľa Henriho Murgera Scény zo Života bohémy. Libreto napísali talianski spisovatelia Giuseppe Giacosa a Luigi Illica. Opera mala svoju svetovú premiéru 1. februára 1896 v Turíne (Taliansko). Na rozdiel od predlohy opery, kde príbeh po smrti Mimi pokračuje ďalej a protagonisti žijú svoje životy, opera sa tu končí, čo je typickým znakom Pucciniho opier.
foto zo skúšobného procesu novej inscenácie Bohéma v Opere SND
foto: Alena Klenková
Bohéma je súčasťou svetového operného repertoáru a patrí medzi najčastejšie uvádzané opery. Pravidelné premiérové Matiné, ktoré sa konalo v nedeľu 26. januára v novej budove SND moderoval dramturg Vladimír Zvara a pozval si dvoch vzácnych hostí Fiedricha Haidera a Petra Konwitschného. Všetci traja sa zhodli na jedinečnosti príbehu, ako aj na tom, že Bohéma bola napísaná ako súčasné dielo pre svoju dobu a podľa toho pripravili toto naštudovanie opery. V hudobných predeloch sa predstavili Jana Bernáthová (Musetta), Kyungho Kim (Rodolfo) a Pavol Remenár (Marcello) Klavírny sprievod hral už skalný klavirista nedeľných matiné Branko Ladič. Prinášame Vám názory týchto odborníkov, ktoré na Matiné odzneli.
Vladimír Zvara
V Bohéme je veľa pravdy o živote
,,V hudbe, ktorú Puccini k tomuto príbehu skomponoval, je veľa pravdy o živote, ľudských citoch a ľudských vzťahoch. Pokiaľ ide o študijný proces, dovolil by som si povedať len jednu skúsenosť. Všetci Bohému poznáme, orchester a zbor ju uvádza desaťročia, poznajú ju sólisti a samozrejme aj diváci, ale v každodennej spolupráci s režisérom Konwitschnym sme si uvedomili, že ju až tak veľmi dobre nepoznáme. Ako každé veľké dielo má pod tým efektným povrchom ďalšie významové vrstvy a je to krásny romantický príbeh. Na jednej strane obsahuje veľmi veľa aj dosť drsného divokého humoru a na druhej strane smútku, tragiky, ktorá sa dotýka nielen protagonistov, ale aj nás, súčasných ľudí."
Daniel Čapkovič (Schaunard), Pavol Remenár (Marcello), Kyungho Kim (Rodolfo), Eva Hornyáková (Mimi)
Opera SND
foto: Jozef Barinka, 2014
Friedrich Haider
O skúšobnom procese novej Bohémy
,,V Bratislave je úžasný operný súbor a pozitívne ma prekvapujú všetci. Zaujímavé bolo práve to, že Bohéma je v Opere SND dlhodobo v repertoári a väčšina zúčastnených tie roly už spievala, ale tým, že do toho vstúpila nová réžia a aj my, ktorí Bohému poznáme, museli sme si všetko premyslieť od začiatku. Síce sme hudobne nezačínali od nuly, ale kvôli novej réžii jednotlivé pasáže spôsobovali ťažkosti a museli sa zvládať akoby od začiatku. Pristúpilo tu veľa obsahových podnetov, ktoré k tomu tiež prispeli, v prvom rade od pána Konwitschného. Zo svoje tridsaťročnej divadelnej skúsenosti musím povedať, že v tejto réžii nie je nič, čo by bolo do diela vnášané zvonku, ale všetky myšlienky a podnety sú odvodené z diela, z hudby samotnej. V minulosti som už stretol režisérov, ktorí chápali aj hudobné súvislosti, ale prvýkrát som zažil režiséra, ktorý sa pozerá na partitúru očami profesionálne školeného hudobníka, ktorým pán Konwitschny je. Od každého diváka nevyžadujeme, aby poznal hudobnú terminológiu, ani od režiséra to nemôžeme vyžadovať, predsa len je jeho odbor iný, ale on mi uštedril veľmi pozitívny šok. Keď v prvom dejstve prichádza Mimi, v orchestri zaznieva kvartsextakord. Kvartsextakord je akord, ktorý má svoju vlastnú atmosféru. Je to síce trojzvuk, ale tým obratom, kde nie je základný tón v base, má tento akord v sebe akési očakávanie, otvorenosť. A keď toto režisér vie a počuje, tak sa s ním ako dirigent viem porozprávať na úplne inej úrovni.
V tomto zmysle to bola jedna z mojich najkrajších spoluprác s režisérom, jeden z najkrajších divadelných projektov, na akom som pracoval počas mojej doterajšej kariéry. Keď som na Bohéme spolupracoval s inými režisérmi, tak mi psychologická presnosť v réžii viackrát chýbala. V tejto inscenácii každý vie, čo je v danom momente na scéne, vie čo je jeho úlohou, čo je jeho charakteristikou.
Porovnanie ženských postáv Bohémy
Ak by som sa mal rozhodnúť medzi Mimi či Musettou, rozhodnúť sa neviem, pretože obidve patria do tohto príbehu, divadlo žije z kontrastu a tento kontrast medzi nimi neznamená, že jedna je sympatická a druhá nie. Obidve sú sympatické. Musetta je úplne iná v druhom dejstve a v štvrtom a je tam aj charakterový vývoj a napokon na konci prichádza smrť a smrť všetkých spája, zjednocuje a myslím si, že aj toto je dôležitá vec, ktorá je v tejto inscenácii zreteľne vypracovaná.
Bohéma ako súčasný príbeh
Pán Peter Konwitschny sa ako režisér snaží podať tento príbeh, hoci bol napísaný pred vyše sto rokmi ako súčasný. Pred touto úlohou stojíme aj my hudobníci, pričom sme v ťažšej situácii, pretože noty nemôžeme meniť zatiaľ čo režijné aranžmán je režisérovi voľne k dispozícii. Historická správa, ktorú rád cituje Nikolaus Harnoncourt (1929) hovorí o tom, že v jednej Mozartovej skladbe sa pri harmonicky neobvyklom mieste na koncerte stalo, že pod jeho dojmom sa jeden z poslucháčov zvíjal na zemi. Stále ostáva výzvou pre hudobníka, dirigenta, aby napr. úvod Beethovenovej 5. symfónie znel nie ako historický exponát, ale ako hudba, ktorá bola práve skomponovaná.
Prítomnosť smrti
Pokiaľ ide o všadeprítomnosť smrti v Pucciniho Behéme, na skúškach ma fascinovali obzvlášť dve hudobné miesta, ktoré si inak väčšina ľudí ani nevšimne. Na konci Bohémy je hudba plná smrti. Tam je smrť veľmi zjavná, dobre počuteľná, ale nájdu sa miesta menej nápadné napr. na konci prvého obrazu, kedy Mimi a Rodolfo zamilovaní odchádzajú zo scény, Puccini necháva v poslednom takte zaznieť jediný tón pikoly. Síce mohol napísať tento tón pre flautu, ale je tam pikola v nízkej polohe. V tejto polohe znie duto, trpko, ako keby bezvýrazne a toto takisto považujem za Pucciniho signál, že šťastie nepretrvá, že tento príbeh sa neskončí dobre. Na pikole sa tento nízky tón ťažko hrá a preto tretia flautistka, ktorá hrá na pikole požiadala kolegyňu, aby spolu zahrali tento tón na flaute a na to som povedal, že nie je jedno, čo tam zaznie a veľmi záleží na tom, aby tam v tej chvíli bola len pikola. Podobne v druhom dejstve v krátkej epizóde, kedy Mimi veľmi milo a bezproblémovo hovorí Rodolfovi ako ho ľúbi, Puccini volí nie hoboj, klarinet, ako by to bolo logické, ale opäť pikolu v nízkej polohe. Týmto chcem povedať, že hudba Bohémy nie je presladený koláč, ako sa to niekedy môže zdať."
Peter Konwitschny
Poslanie operného príbehu
,,Myslím si, že keď sa operné diela berú vážne, môžu prispieť k obohateniu ľudí. V opere nie sú dôležité iba krásne kostýmy, nie sú dôležité iba krásne tóny sami o sebe, ale najdôležitejšie je rozprávať príbehy. V árii Rodolfa je vysoké C. Toto vysoké C nie je samoúčelné, vyjadruje svoj význam, vyjadruje Rodolfovo zúfalstvo a jeho túžbu po láske, ktorá má určité predpoklady a na to aby sa ľudia milovali treba, aby mali aj čím kúriť, pretože ak sa milujú v nevykúrenej izbe, tak potom skôr či neskôr jeden z nich zomrie ako napr. Mimi v našom príbehu. Hudba v nás podporuje empatiu, vcítenie a vcítenie je podľa mňa najdôležitejšia ľudská schopnosť. Vcítiť sa, prežívať veci spolu s tým druhým.
O vernosti dielu
V Nemecku sa pojem vernosť dielu veľmi často používa, každý ho používa inak, je to akýsi súhrnný pojem, s ktorým sa bijú po hlave zlí režiséri. Pre mňa je tento pojem záväzný, ale verný netreba byť jednotlivým písmenám diela, ale jeho zmyslu. Bohéma bolo dielo zo súčasnosti. V roku 1896 napísal Puccini dielo zo súčasnosti, ale nemá veľmi zmysel, aby som vám predvádzal príbeh z roku 1896. Keby som dodržiaval vernosť každému písmenu diela, tak sa to naozaj odohráva v 19. storočí, ale vernosť zmyslu dielu znamená, že Puccini napísal súčasné dielo v tej svojej dobe a mojou úlohou je podať toto dielo ako súčasné dielo dnes. Keď sa Bohéma odohráva v nejakej modernej inscenácii na jatkách, alebo na plavárni, tak áno, plaváreň je súčasnosť, ale ako celok je to nezmysel. Ako režisér musím postihnúť tú naozajstnú súčasnosť, ktorá existuje medzi nami v našich vzťahoch, v našej blízkosti, ale aj v chlade, ktorý sa nachádza medzi nami a toto musím dostať na scénu.
Eva Hornyáková (Mimi)
Opera SND
foto: Jozef Barinka, 2014
Porovnanie ženských postáv Bohémy
Žiadna z postáv nesmie byť záporná. Potom vzniká divadlo čiernobiele, nedialektické a napokon nezaujímavé. Ako režisér musím Mimi pomáhať vyhnúť sa sentimentalite. Musette zasa musím pomáhať, aby nehrala ľahkomyslelnú devu, ktorou nie je. Príznačné pre pravdivé divadlo je, že Musetta sa môže najskôr zdať ako prostitútka, ale v štvrtom dejstve sa jasne ukáže hlboká ľudskosť, ktorá v nej je. Z rôznych dôvodov a predovšetkým spoločenských dôvodov, Musetta skrýva svoju ľudskosť, nedáva ju znať, lebo byť otvorený môže byť aj nebezpečné. Bolo by mojim želaním aby sa niektoré z diváčok v Musette spoznali a prostredníctvom nej získali viac odvahy ukazovať svoju ľudskosť vrátane zraniteľnosti. Aby viac žili svojou ľudskosťou. Chcel by som upozorniť na jedno miesto v opere. Ku koncu druhého obrazu spieva Musetta svoju známu áriu a všetci, čo sú na scéne, vrátane zboru a orchestra, ako keby boli vtiahnutí do tejto jej piesne. Ku koncu sa k nej na niekoľko taktov pripája Mimi a spieva tie isté tóny. Po hudobnej stránke je to vrchol celej opery a vyvolala ho Musetta. Nemôže by byť ľahkou devou, ak vyvolala, iniciovala toto vzopätie, túto veľkú gradáciu opery.
Pucciniho Bohémi
Problémom mnohých naštudovaní tejto opery je, že na javisku vidíme Pucciniho bohémov ako tučných, blahobytných a nahlúplych ľudí. Opera sa začína tým, že Rodolfo v spolupráci s kamarátom Marcellom spáli rukopis svojej hry a to sa deje vo väčšine informácií len tak ledabolo. V Murgerovom románe sú po smrti Mimi už etablovanými ľuďmi, ktorí zarábajú peniaze a mnohí režiséri poukazujú na to, aby sme si prečítali Murgerov román, že to sú mladí ľudia ktorí dobrovoľne len tak vedú na čas život bohémov. Poznáme veľa opier podľa známych literárnych, alebo činoherných predlôh ako napr. Shakespearov Macbeth vo Verdiho spracovaní a pod. a moja skúsenosť je taká, že opery bývajú spravidla iné. Majú ťažisko a význam posunutý oproti dramatickej literárnej predlohe. Murgerov román má pokračovanie, výhľad. Po smrti Mimi sa ostatní zaradia do ,,normálneho“ života. V opere žiadne pokračovanie nie je a pokiaľ sledujeme situácie celého príbehu, tak títo Pucciniho bohémi sú naozajstní chudáci, ktorí si nezvolili túto cestu dobrovoľne z vlastného rozhodnutia, ale ktorí sú veľmi dobrí vo svojích odboroch maliara, hudobníka, básnika a filozófa, ktorí sú práve príliš inovatívni, príliš revoluční v tom čo robia a tak ich spoločnosť odvrhla a nezaujíma sa o to čo robia. Na jednej strane sú autority, profesori niekde na univerzitách, ktorí hlásajú, čo je správne, ľudia, ktorí sú vlastne mŕtvi ale stále sú na svojich miestach a opakujú to isté a na druhej strane sú títo originálni inovatívni mladí ľudia, ktorým neostáva nič iné, ako rola outsiderov. Skôr než prídu emócie, lásky, tak je tento sociálny základ príbehu. Nemajú nič, nikoho nezaujímajú, ale presne vedia, že sú lepší. Sú priatelia, ale stále dochádza medzi nimi ku konfliktom. Stále znovu prepuká medzi nimi zlomyseľnosť, sarkazmus, tak ako napr. v tej scénke na začiatku opery pri pálení Rodolfovej hry. Pre Rodolfa je Mimi náhražkou chýbajúceho spoločenského uznania. Dámy poznajú túto rolu a tiež sa im nenesie ľahko. To je v Pucciniho diele veľmi precízne zachytené."
Jozef Benci (Colline), Jana Bernáthová (Musetta), Pavol Remenár (Marcello), Dorota Letenajová (Povrazolezkyňa)
Opera SND
foto: Jozef Barinka, 2014
V závere Matiné k premiére Bohémy Vladimír Zvara vyjadril svoje želanie, aby ľudia hľadali blízkosť duchovnú aj fyzickú, aby sme aj v divadle, a najmä na predstaveniach Bohémy, nachádzali vedomie, že nie sme sami, hľadali určité ľudské teplo v tomto svete dosť naplneného chladom. Poďakoval sa hosťom a pozval na ďalšie Matiné k premiére Mozartoej opery La Clemenza di Tito, ktoré sa bude konať 16. marca v historicke budove SND.
Pripravil: Ľudovít Vongrej
Článok zaradený do: Operné korzo
Tip na kliknutie
Premiéra: Pucciniho Bohéma v réžii Petra Konwitschného na javisku Opery SND
