Macbeth a Lady Macbeth patria k najväčším postavám Wiliama Shakespeara rovnako, ako sú vrcholnými charaktermi v opernej tvorbe kongeniálneho Giuseppe Verdiho. Dráma naplnená pachom krvi, úkladmi a vraždami, do ktorých zasahujú živly a zlé sily je snáď najzovretejšou hrou alžbetínskeho dramatika. Verdi v ničom nezaostáva: v Macbethovi vytvoril dielo, ktoré patrilo k jeho najobľúbenejším. Napriek tomu, že sa vymyká dobe svojho vzniku i kontextu skladateľovej tvorby. V tejto opere nenájdeme nosnú tenorovú úlohu, v deji chýba láska, a teda aj veľký ľúbostný duet. Dnes však Macbeth patrí k najfascinujúcejším dielam svetového operného umenia.
Macbeth, Štátna opera Banská Bystrica, 2013
Foto: Jozef Lomnický
Wiliam Shakespeare bol jedným z najobľúbenejších Verdiho básnikov a dramatikov. Keďže Verdi sa rád sám podieľal na koncepcii svojich opier, vedel oceniť Shakespearovu schopnosť dať drámam architektonickú jednotu ich myšlienkovej stavby. Postavy pritom u Shakespeara vždy pôsobili vierohodne a pozemský i nadprirodzený svet bol stvárnený prirodzene, no pritom rafinovane prostriedkami umeleckej štylizácie. Aj preto shakespearovská tematika Giuseppe Verdiho provokovala.
V roku 1846 dostal Verdi vďaka súhre okolností zákazku – mal vytvoriť operu pre Florenciu. Rozhodol sa pre Macbetha. Riaditeľovi divadla Alessandrovi Lanarimu sa v tom čase však nepodarilo uzavrieť zmluvu s prvým tenoristom Gaetanom Fraschinim a práve nebol „po ruke“ ani žiadny iný vhodný tenorista. Preto skladateľ napísal hlavný part pre barytón a tenoru pridelil len vedľajšiu úlohu. Napriek tomu vznikla opera, ktorú mal Verdi veľmi rád. Neúnavne pracoval na librete, ktoré je takmer celé jeho prácou: rozvrhol koncepciu diela, jednotlivé obrazy, obsahovú náplň textov spievaných rolí. S takouto prácou už mal skúsenosti, preto neváhal škrtať literárnu predlohu, ale ani pridávať scény. Pôvodne 29 shakespearovských postáv obmedzil na 10. Súbežne s Macbethom Verdi komponoval i Lúpežníkov a zaťažovali ho urgencie vydavateľov. Zároveň revidoval Dvoch Foscariovcov a Lombarďanov pre Paríž. Podľa jeho priateľov v tomto období bez oddychu pracoval celé dni. Francesco Maria Piave, libretista, s ktorým Verdi spolupracoval na opere Ernani, Macbetha prebásnil. Skladateľ oceňoval, že Piave sa nesnažil vnášať do libreta vlastné autorské predstavy a pracoval podľa danej predlohy. V liste z 2. septembra 1846 Verdi Piavemu píše: Námet je jasný, nekonvenčný, je krátky a má spád. Záleží mi na tom, aby aj verše boli krátke a mali spád. Čím úsečnejšie, tým lepšie. Verdiho nároky však boli údajne také veľké, že nový zbor pre 3. dejstvo musel zveršovať Andrea Maffei.
Giuseppe Verdi
(1813-1901)
Verdi nechcel, aby sa premiéra Macbetha odohrala v La Scale. Už pri inscenovaní Jany z Arcu sa konflikty s vedením divadla vyhrotili natoľko, že Verdi vyhlásil, že v Scale netušia, ako sa má opera správne prevádzkovať. Predsavzal si, že pre toto divadlo tak skoro niečo nenapíše. Naštudovanie diela si „vzal pod patronát“ intenzívnejšie ako kedykoľvek predtým: dohliadal od režijnej koncepcie diela, cez návrhy scény a kostýmov až po to, že osobne viedol orchestrálne skúšky. Mimoriadne sa sústredil na kvalitu speváckeho predvedenia a vierohodnosť textov v podaní sólistov a zboru. Hlavné roly zveril barytonistovi Felicemu Varesimu (neskôr bol aj prvým Verdiho Rigolettom), ktorý údajne bol priemerným spevákom, no výborným hercom. Iste tu mohol zužitkovať Verdiho moderné predstavy o podobe opery, ktoré vyjadril napr. požiadavkou, že by tento raz nemalo platiť prima la musica, poi la parole (prvá je hudba, až potom jen slovo) ale opak. Chcel dať všetky výrazové prostriedky do služieb drámy. Verdi spevákom svojou prítomnosťou znepríjemňoval život – mal podľa nich privysoké nároky a nútil ich ísť za hranice svojich možností. Premiérová predstaviteľka Lady Macbeth Marianna Baarbieri-Niniová vo svojich pamätiach uviedla, že Verdi si vynútil vyše sto orchestrálnych a klavírnych skúšok a jej dueto s Varesim Fatal mia donna! s nimi korepetoval najmenej stopäťdesiatkrát.
Macbeth, Štátna opera Banská Bystrica, 2013
Foto: Jozef Lomnický
Prvá, florentská premiéra opery sa uskutočnila 14. marca 1847 v Teatro della Pergola s úspechom – opona sa vraj zdvihla až 38-krát. Verdi triumfoval ako skladateľ aj ako dirigent. Iné svedectvo (dobový kritik Abraham Basevi) však tvrdí, že úspech nebol až taký jednoznačný, akoby sa zdalo. Rozhodne sa vraj nedal porovnať s jeho predchádzajúcimi talianskymi triumfami. Darmo, príbeh bez milostnej zápletky plný zvrátených dejových akcií nebol publiku veľmi pochuti. Verdi mal však k svojmu Macbethovi výnimočný vzťah. Vedel, že skomponoval hodnotnejšie dielo ako napr. jeho opery Attila alebo Lúpežníci, ktoré boli tiež prijaté s nadšením. Svedčí o tom aj list, ktorý Verdi napísal svojmu patrónovi a svokrovi Barezzimu: „Už dlho som Vám chcel venovať jednu z mojich opier, Vám, ktorý ste mi boli otcom, dobrodincom a priateľom. Som Vám neobyčajne zaviazaný. A to, že Vám dielo venujem až teraz má príčinu v mojej úcte. Dovoľujem si Vám poslať Macbetha, ktorého si cením zo všetkých svojich opier najvyššie, a ktorý je pre Vás najviac hoden. Robím tak z úprimného srdca a prosím, aby ste moje dielo z úprimného srdca prijali.“ (25. 3. 1847)
Keď Verdi zaznamenal úspech s francúzskym prekladom Rigoletta (1863) a dostal ponuku uviesť v Théâtre Lyrique ďalšiu operu, rozhodol sa pre znovunavrátenie k Macbethovi. Pre parížske uvedenie Macbetha dielo pomerne zásadným spôsobom prepracoval, keďže to chcelo parížske riaditeľstvo i sám skladateľ. Významným zásahom boli okrem prvého dejstva podrobené všetky ostatné: zrušil koloratúrny spev Lady Macbeth (Trionfai! Securi alfine) v II. dejstve, vyškrtol cabalettu Macbetha Vada in fiamme (III. dejstvo) a záverečnú scénu Macbetha, Macduffa a mužského zboru Mal per me (IV. dejstvo). Namiesto toho za prvý škrt prikomponoval náhradu v podobe La luce langue, druhý škrt nahradil novým duetom (záver III. dejstva) a za tretí škrt pribudlo nové Finále so sviežim Fugatom. Najzásadnejšou premenou prešlo práve III. dejstvo, ktoré obsahuje najviac novej hudby. Zrejme s ohľadom na parížske uvedenie skladateľ dokomponoval aj rozsiahlu baletnú hudbu: v prvej časti III. dejstva pribudli tance čarodejníc a zjavenie Hekaty (v našom uvedení chýba). Pre záverečné dejstvo prepísal Verdi nový zbor škótskych utečencov a v ďalších detailoch zrevidoval celú partitúru. Novú úpravu libreta zabezpečil mladý básnik a skladateľ Arigo Boito (1842−1918). V uvedení Štátnej opery je záver IV. dejstva „parížskej verzie“ nahradený pôvodným záverom Macbetha z roku 1847.
Verdiho zásahy pre parížske uvedenie Macbetha účinne podporili koncepciu diela a aj preto sa táto verzia hráva v operných divadlách najčastejšie. 21.apríla 1865 sa teda v Paríži uskutočnila ďalšia premiéra Macbetha. Strhujúci úspech sa však podobne, ako v roku 1847 nekonal. Túto premiéru údajne trochu zatienila aj premiéra Meyerbeerovej (autor pred uvedením diela umrel) Afričanky vo Veľkej opere.
Dnes patrí Macbeth k vrcholom nielen verdiovskej, ale aj svetovej opernej literatúry. Toto dielo sa dožilo „skutočnej slávy“ hlavne pri tzv. verdiovskej renesancii (bolo obnovené v roku 1928 v Drážďanoch) a odvtedy sa pravidelne uvádza v operných domoch na celom svete.
Literárna predloha
Macbeth ako tragédia moci
Alžbetínske obdobie zrodilo básnika a dramatika, v ktorého diele nielen vyvrcholila anglická renesancia, ale i svetová literatúra ako celok dosiahla jeden z najvyšších a neopakovateľných vrcholov. Diváci, čitatelia i majstri pera stáročia obdivujú Shakespearove dielo. Jeho busta stávala na písacom stole Hviezdoslavovom a Ján Botto nadchýnajúc sa mnohorozmernosťou a mnohými polohami jeho textov nazval ho uznanlivo „psiskom vicovatým“.
Macbeth patrí medzi najlepšie tragédie tvorcu a vznikol asi v roku 1606. Podobne ako pri Hamletovi, aj tu autor čerpal z histórie, tentoraz škótskej. Viazala sa na kráľa Macbetha, ktorý vládol v rokoch 1040 – 1057 a v skutočnosti bol dobrým panovníkom. Dramatikova úloha však nebola úlohou historika. Čerpal síce z Holinshedových Kroník, ale ich údaje prispôsobil cieľu vzdať hold Stuartovcom, ktorí v osobe Jakuba I. nastúpili po Alžbetinej smrti v roku 1603 na anglický trón (na škótskom sedeli od roku 1381). Svoj pôvod odvodzovali od Banqua, ktorého dal Macbeth v tragédii zavraždiť, a od jeho v skutočnosti neexistujúceho syna.
Macbeth, Štátna opera Banská Bystrica, 2013
Foto: Jozef Lomnický
Iste aj práve v dôsledku uvedených skutočností je Macbeth v mnohom odlišný od iných Shakespearových tragédií, ale zároveň sa vymyká aj klasickým pravidlám svojho druhu i žánru. Je viac epický ako dramatický, viac tu zaznieva príbehovosť ako sústredenie sa na konflikt. Macbeth je príbehom zločinu a trestu, príbehom snahy o manipuláciu svojho osudu i nemožnosti ujsť mu, príbehom o sváre s vlastným svedomím, príbehom o rozklade ľudskej osobnosti, príbehom o deštrukčnej sile túžby po moci. Táto tragédia je reťazou vrážd. Na ich začiatku stojí kráľovražda, ktorá vyvoláva nevyhnutnosť zabíjania všetkých, čo sú, či môžu byť pre vraha hrozbou. Zabíjania, ktoré trvá dovtedy, kým meč neukončí život vraha.
Na začiatku hry sa stretávame s Macbethom, škótskym šľachticom verným svojmu kráľovi Duncanovi, vo chvíli, keď vyhráva bitku s nórskym vojskom i zradcom Cawdorom a je zahrnutý kráľovou priazňou. Zvrat prichádza po tom, čo sa nečakane zjavia tri čarodejnice, ktoré mu predpovedajú, že získa kráľovský trón. Jeho priateľovi Bancovi veštia, že sa stane otcom kráľov. Veštba sa stáva príčinou toho, že Macbeth pobádaný svojou manželkou rozhodne sa pomôcť osudu a zavraždí kráľa. Obaja si uvedomujú hrôzostrašnosť činu, ale zároveň ho vnímajú ako nevyhnutnosť, ba takmer povinnosť voči sebe. Vražda kráľa, ktorý je navyše v tom čase Macbethovým hosťom, je takým prekročením noriem, že znamená narušenie prirodzeného poriadku vecí i zákonov prírody. Je to akt, ktorý relativizuje hranice protikladov – dobra a zla, šťastia a nešťastia, dňa a noci, reality a vidiny a nastoľuje chaos: „Výr, čo sa bežne kŕmi myšami, / toť v utorok sa vrhol na sokola. / A Duncanove kone – čudná vec – / sa splašili a ušli zo stajne, neskrotné, akoby bol celý svet / ich nepriateľ. // A vraj sa požrali. “
Macbeth žije v strachu pred svojím okolím a to zas v strachu pred ním. Strach spôsobuje, že upadá až na samé dno a dáva zavraždiť aj Banca (vražde unikne jeho syn, aby z neho neskôr vzišiel kráľovský rod). Nespí, prenasledujú ho halucinačné stavy, v ktorých sa mu zjavuje duch zavraždeného Banca. Podobne trpí aj Lady Macbeth, pokušiteľka, ktorá osnovala plán kráľovraždy. Kým Macbetha trápia vidiny v bdelom stave, jeho manželka trpí v spánku. Keďže dokázala umlčať svoje svedomie, len v spánku je prístupná výčitkám. Dokázala umlčať vedomie, ale nie nevedomie. Nakoniec umiera. Macbeth vie, že prekročil všetko ľudské, ale je rozhodnutý pokračovať v začatej ceste až do konca. Rozpor medzi uvedomovaním si etických hodnôt a vlastnými činmi ho privádza k nihilistickému pocitu absurdnosti života: „Život je príbeh vyrozprávaný / kreténom, plný bľabotu, / čo neznamená nič“, hovorí. Absurdita a chaos však nemôžu byť základnými princípmi bytia a nemôžu panovať trvalo. Shakespeare to vyjadril dejovým motívom, v ktorom sa uskutočnilo to, čo sa zdalo nemožné, aby tak bol ukončený chaos a aby bol znova nastolený poriadok a pevný hodnotový systém. Veštba totiž Macbethovi hovorila, že neprehrá, „kým na úpätie dunsinanských hôr / nepríde Birnamský les“, a že mu nemôže ublížiť nik, „kto narodil sa zo ženy“. Les však k hradbám Dunsinanu prišiel, lebo vojsko vedené Malcolmom, synom zavraždeného kráľa, si z neho naťalo konáre na maskovanie, a Macbetha prebodol Macduff, ktorého predčasne vybrali z matkinho lona. A tak to, čo dávalo Macbethovi istotu, sa stalo jeho záhubou. Ak kráľovražda nastolila chaos, zabitie tyrana prinavrátilo chod vecí do koľají určených zákonmi.
Autor: Ľubomír Kováčik
Predohra k opere Macbeth
Článok zaradený do: Operné korzo
Tip na kliknutie
Premiéra: Verdiho Macbeth po prvýkrát v banskobystrickej opere
