Premiérová multižánrová inscenácia Štátnej opery odkrýva dramatické osudy nesmrteľného operného maestra. V roku 2013 si hudobný svet pripomína 200. rokov od narodenia Giuseppe Verdiho, „kráľa opery", autora svetoznámych diel, ktoré patria k najhranejším vo svojom žánri. Okrem mnohých iných projektov banskobystrickej opery realizovaných v rámci verdiovského roku umelecký súbor spolu s autorkou diela Danou Dinkovou pripravili životopisnú inscenáciu o tomto géniovi.
Dana Dinková
Inscenácia je popretkávaná časťami jeho najznámejších diel, podmanivými sólovými výstupmi i strhujúcimi zbormi, ktoré reprezentuje snáď najznámejší z nich: Zbor Židov. Dielo je určené všetkým tým, ktorí majú chuť oboznámiť sa bližšie so životom tohto operného velikána, s jeho tvorbou a jej významom pre súčasnosť. Inscenácia je žánrovo pestré dielo, ktoré nepochybne osloví nielen priaznivcov opery, ale aj milovníkov tanca a činoherného divadla. Pod dirigentskou taktovkou Igora Bullu a režijnom naštudovaní Dany Dinkovej sa v hlavných rolách sa predstavia Ján Kožuch (Verdi), Šimon Svitok (Oswald), Jozef Šamaj (Hrbáč). Hudobné časti zaznejú v podaní sólistov Štátnej opery.
Dana Dinková (režisérka) o Verdim
,,Keď ma vedenie Štátnej opery oslovilo, aby som spracovala životopisný príbeh Giuseppe Verdiho, veľmi ma to potešilo. Rada totiž spoznávam osudy a životy ľudí, a keď ide o velikána, ako je Verdi, je to o to zaujímavejšie a lákavejšie. Príťažlivé je najmä pátranie po detailoch jednotlivých ľudských osudov. Napokon, také niečo priťahuje každého tvorivého človeka. Onen pocit som zažila už viackrát: pred pätnástimi rokmi som sa vnorila do života Edith Piaf, neskôr do životných peripetií Wolganga Amadea Mozarta, vzápätí som doslova detektívnym spôsobom odkrývala históriu templárskeho rádu na čele s ich najznámejším veľmajstrom Jacquesom de Molayom.
Dnes je to maestro Verdi. Nemohla som začať inak, ako návštevou jeho rodného mestečka Roncole a, prirodzene, aj neďalekého mesta Busseto, kde vyrastal a trávil mladé roky. Nemohla som obísť jeho rodný dom, kostol, v zvonici ktorého ho vraj matka ako jednoročné bábätko zachránila pred rusko-rakúskymi spojeneckými vojskami, ďalej vilu Santa Agatha pri Bussete aj Verdiho múzeum v tomto meste. Práve tu som získala veľa inšpirácií, nakúpila si hŕbu literatúry, no predovšetkým som sa rozprávala s miestnymi obyvateľmi. Neobyčajne vzrušujúce bolo stretnutie s paňou, ktorá ma sprevádzala po vile Santa Agata, kde Verdi strávil väčšinu svojho života. Svojím zovňajškom a vystupovaním pôsobila, akoby k domu patrila od čias Verdiho. Prezradila mi, že návštevy pre verejnosť sú len v určitých hodinách – vila je totiž obývaná a domáci si neželajú, aby ich niekto vyrušoval po celý deň. Nepodarilo sa mi dozvedieť, kto presne vo vile žije, len to, že ide o nejakých Verdiho nepriamych potomkov. Ostalo to pod rúškom tajomstva, rovnako ako neprístupne a tajomne pôsobil sám Maestro. Nazrela som však do Verdiho izby, pracovne, do izby jeho manželky Giuseppiny, nakukla som do komnaty s posteľou, na ktorej posledný raz vydýchol.
Prešli sme sa po jeho záhrade, slovo dalo slovo a medzi rečou som sa spýtala svojej sprievodkyne na známu opernú speváčku Terezu Stolzovú (hovorí sa, že bola Verdiho milenkou). Jej pohľad vravel za všetko: „Prečo sa na to pýtate? Veď v Taliansku predsa všetci vedia, že bola blízkou rodinnou priateľkou.“ Až keď som si prečítala jedno z posledných veľkých životopisných spracovaní Verdiho života (vydané Národným inštitútom Verdiho štúdií), pochopila som, že okolo Verdiho sa nesmú robiť senzácie (tak dychtivo vyhľadávané niektorými hudobnými historikmi). Jeho život by nemal byť prezentovaný ako senzácia prostredníctvom jeho súkromia, ale len cez jeho tvorbu, cez hudbu. Tento kolektívny názor čiastočne rešpektujeme aj my. Keď sa totiž zahĺbime do Verdiho korešpondencie, zistíme, že nemožno oddeľovať jeho súkromný život od tvorby a opačne. Nachádzame v nej bohatosť emócií, bez ktorých by nedokázal vytvoriť takú sugestívnu a hodnotnú hudbu. Verdi naozaj prežil veľa: veľký smútok spojený s tragickými okolnosťami v rodine, smrť detí a prvej manželky, prvý veľký verejný umelecký „prepadák“, následne Nabucco a s ním vesmírne umelecké výšiny. Popritom sa zrodil nový vzťah s Giuseppinou, tajuplný pomer s Terezou Stolzovou, veľké utrpenie Giuseppiny vyplývajúce z tejto známosti a jeho postoje voči novým prúdom v hudbe. Áno, Verdi bol človek, ktorý prežíval veľkú životnú drámu. Dnes by jeho osudy zapĺňali stránky všetkých komerčných novín, a to aj napriek jeho uzavretej povahe.
Dana Dinková spolu s Gianfrancom de Bosiom
vo veronskej Aréne počas spolupráce na opere Nabucco
Pri tvorbe diela o Verdim mi poskytovali cenné rady moji profesori z Opernej akadémie vo Verone, Gianfranco de Bosio a Quirino Principe, u ktorých momentálne študujem opernú réžiu. Maestro Gianfranco de Bosio je jeden z najväčších súčasných operných režisérov a jeho láskou je práve Verdi. Maestro Quirino Principe, výnimočný muzikológ, dramatik, dlhoročný vedúci umeleckej komisie a dramaturg milánskej La Scaly, je zároveň aj kurátorom hudobných popoludní vo Verdiho Case di riposo v Miláne, v dome, ktorý Verdi označil za svoje najväčšie dielo. Ich názory a rady ma nesmierne inšpirovali a až po ich pripomienkach som odovzdala scenár vedeniu Štátnej opery. Lenže samotné historické fakty ešte nevytvoria divadlo, tie poslúžia iba tak na vznik dokumentu. Tvorivá inšpirácia siaha oveľa hlbšie. A tú som objavila doma: môj životný partner, mimochodom Talian, prežíval ono čaro objavovania spolu so mnou. Génia Verdiho poznal iba ako perfekcionistu bez jedinej chybičky, ako národný idol. Keď sa však dozvedel o niektorých jeho životných postojoch a činoch, začala doma, tak ako to vedia len ozajstní Taliani, vášnivá diskusia o Verdim. Paradoxné je, že zo mňa sa postupne stával Verdiho obhajca a partner sa pretváral v mojich očiach na divadelnú postavu Oswalda, človeka, ktorý hľadá na skladateľovi chyby, no pritom ho zbožne obdivuje. Nuž... a vďaka tomu vzniklo dielo založené na dialógu medzi Verdim a Oswaldom. Nie je vymyslená, imaginárna postava náhodou svedomím?! Svedomie si predsa každý ukrýva vo svojom vnútri a odnáša si ho so sebou na onen svet. Rovnako aj Verdi! A to už bol priestor pre dramatizáciu, divadlo a hercov. Keď som rozmýšľala nad hudobným výberom, povedala som si, že sa vyhnem experimentom. Bolo nevyhnutné oprieť sa o známe Verdiho diela, o hudbu, ktorú väčšina Talianov pokladá za svoje národné piesne. Tento veľký taliansky skladateľ komponoval vždy pre obyčajných ľudí a tejto myšlienky som sa pridŕžala aj ja. Výber však musí korešpondovať s jeho životom alebo s dramatizáciou diela. Postavy z jeho života a jeho hudba sú napokon blízko prepojené, ale to si človek uvedomí, až keď dôkladne spozná jeho život. A tak som spájala Giuseppinu s Violetou, Terezu s Aidou, Azucenu s jeho matkou, Macbetha a Dona Carlosa s Barezzim, Oswalda so zradcom Paolom zo Simona Boganegru a so zákerným Jagom z Otella a napokon Falstaffa so samotným Verdim.
Na záver prichodí spomenúť Verdiho prekliatie, ktoré ho prenasledovalo po celý život: ako malý chlapec preklial v kostole kňaza, vraj aby ho blesk zasiahol ohnivým šípom; o sedem rokov sa Verdimu Boh pomstil – v kostole, kde mal hrať, zomreli štyria kňazi po údere blesku, no on sa zachránil, lebo prišiel neskoro. Verdi to považoval za kliatbu, maledizione, ktorá sa potom často objavovala v jeho operách.
Neostáva mi nič iné, iba zaželať sebe a všetkým tvorcom nášho predstavenia, aby divákov zasiahol šíp pohody a dobrého pocitu z toho, čo uvidia na javisku."
Dana Dinková: Verdi
premiéra 18. októbra 2013
detail predstavenia TU...
Publikované s spolupráci so ŠOBB
text: Alžbeta Lukáčová, Dana Dinková
článok zaradený do: Operné korzo
Tip na klinkutie
Svetoznámy režisér Gianfranco de Bosio zavíta do banskobystrickej opery
