Roman Polák, režisér opery Coriolanus: Cikker Shakespeara skutočne pochopil.

06.10.2011 08:13

 

Roman Polák, režisér

Roman Polák o opere Coriolanus, ktorej slovenská premiéra sa bude konať 14. októbra 2011 v Štátnej opere Banská Bystrica.

 

 

 

 

,,Keď som si prvýkrát vypočul Cikkerovu operu Coriolanus, bol som prekvapený veľmi zaujímavou a prekomponovanou štruktúrou tohto diela. Na jednej strane na mňa hudba pôsobila veľmi akčne, na druhej strane lyrické a meditatívne party mali ďaleko k prvoplánovitosti. Je to naozaj zaujímavá, zvláštna a nezvyčajná hudba, ktorá napriek zdanlivej komplikovanosti má v sebe veľmi silný emotívny tmel.

 

Ďalej ma zaujala štruktúra diela. Libreto napísal Cikker sám podľa Shakespearovej divadelnej hry. Shakespeara skutočne pochopil, a to nie prvoplánovo. Jeho opera je v dobrom slova zmysle naozaj shakespearovská. Vytvára akčný dej, nepočíta so scénografiou. U Shakespeara herec príde na javisko a povie, že je pri mori, vzápätí príde ďalší a povie, že je v paláci. Shakespear má veľmi ďaleko k vonkajšej iluzívnosti. Jeho postavy sú psychologicky nejednoznačné, preto je ich možné rôzne vykladať. A to je dobre. Preto neustále provokuje inscenátorov k rôznym inscenačným verziám. Cikker prebral od Shakespeara strihovú skladbu. Tá skladba je takmer filmová - sme na bojisku a vzápätí sme niekde inde. Zároveň hru veľmi dobre zoškrtal.

 

Cikker sa sústredil na základný konflikt - konflikt medzi individualitou Coriolana, ktorý mnohokrát zachráni Rím, a ľudovou masou bez tváre a ideí.

 

Človek je tvor kolektívny. Byť súčasťou kolektívu nás oslobodzuje od rizika „omylov“. V kolektíve sme súčasťou myslenia väčšiny. Naša zodpovednosť je rozložená na mnohých - to nám uľahčuje život aj rozhodovanie. Ak sa človek rozhoduje individuálne, inak, dostáva sa do rozporu s väčšinou a stáva sa osamelým. Každý človek, ktorý vo svojich myšlienkach prekročil myslenie priemeru, ostal v istom slova zmysle sám. Najosamelejší musí byť Boh, ktorý nás všetkých prekračuje a sleduje našu neschopnosť naučiť sa žiť. V žiadnom prípade nechcem Coriolana porovnávať s Bohom. To sú absolútne iné kategórie. Coriolanus je sám, pretože je jedinečný. Výborný bojovník, hrdina, nebojí sa smrti, je ochotný riskovať vlastný život za vlasť. To znamená, že je niečo viac ako ostatní. Táto jedinečnosť ho ženie aj k jednoznačným rozhodnutiam. Neverí ľudu a ani demokracii. Hovorí otvorene a tak dráždi ľud, šľachtu aj senátorov. Možno sa s jeho názormi aristokrati stotožňujú, ale nikdy by svoj postoj neprezentovali tak nediplomaticky, tak jednoznačne. Coriolanus je z hľadiska svojho myslenia a aj spoločenského myslenia sám.

 

Shakespear s Cikkerom ukazujú Coriolana osamelého aj vo vnútri vlastnej rodiny. Matka Volumnia ho vychovávala sama. Otec je zamlčaný, nevieme kto to bol. Jeho matka na seba prebrala úlohu vychovávateľa, muža. V jednej árii spieva Volumnia Virgilii, že vojna je súčasťou chlapa a keby jej syn vo vojne zomrel tak ako matka je hrdá, že mala syna ktorý zomrel pre vlasť. Svedči to o jej uvažovaní. Vlasť znamená viac ako rodina . V celej opere nenájdeme nejaký výrazne emotívny vzťah medzi matkou a synom. V inscenácii sme tieto vzťahy prehĺbili. Shakespeare a aj Cikker vyslovene oddeľujú funkcie žien. Matka je tá, ktorá má funkciu hlavy rodiny a manželka je tá, ktorá cíti a žije pre rodinu.

 

U Volumnie necítime materstvo. Aj keď syna na konci tretieho dejstva príde prosiť, kladie mu racionálne argumenty. „Buď povedú ťa v okovách ulicami, buď ty sám budeš dupať na troskách Ríma, v rukách palmu za to, že si chrabro prelial krv svojej ženy aj synčeka...“. Pre matku, aby nebola svedkom ani jedného poníženia svojho syna, je jediné možné východisko smrť.

Nežnosť cítiť len zo strany Virgilie. Jej slová sú plné emócií. Ona prosí za rodinu, prosí za syna. Nakoniec sa so zúfalým výkrikom na konci opery vrhne k mŕtvemu telu Coriolana. Naopak, zo strany Coriolana nevnímame citovú väzbu k manželke, ani k synovi.

 

V Coriolanovi oživujú Shakepeare a Cikker osamelého človeka, búriaceho sa proti všetkému. Chce byť dôsledný a chce dodržať to, čo si myslí. Je zajatcom svojej povahy, človekom, ktorý drží svoje slovo, upozorňuje, že manipulátori ľudu sú podvodníci, rozpráva otvorene a zisťuje, že keď chce byť zásadový musí prejsť na druhú stranu. Zrádza vlasť a spolčí sa s nepriateľom Ríma. Veľkú úlohu tu zohráva pocit pomsty za nedocenenie. Coriolanus je človek plný vášní a ambícii. Je sám, nepochopený vo svojom presvedčení aj v okamihu smrti.

 

Psychológia davu je v tejto opere unikátna. Ľud, ktorý reptá proti bohatým, ktorý sa necháva ovládnuť, a ktorý prechádza rôznym vývojom. Ľud je najprv agresívny, ale potom, keď sa dozvie, že je vojna, je zdesený. Víťaza najskôr víta výkrikmi slávy, potom je šťastný, že ho môže ponížiť a vyhnať z Ríma. Nakoniec lynčuje svojich manipulátorov, svojich osobných nahováračov.

 

Konflikt medzi individualitou a davom, medzi bohatými a chudobnými, aristokratmi a plebsom, medzi demokratickou vládou a absolutizmom, ten sa vinie dejinami už od 5. storočia p. n. l. kedy žil reálny Gaius Marcius Coriolanus. Už vtedy bolo veľké napätie medzi rímskymi patricijmi a rímskym ľudom, kde na jednej strane demokracia rímskych štátov bola veľmi progresívna oproti monarchii, ale mala v sebe aj mnohé neduhy. Uplácanie ľudu pri hlasovaní do senátu a mnohé iné veci, ktoré sa za tých 2500 rokov nezmenili. V tomto slova zmysle je to hra politická. Ukazuje neriešiteľný konflikt medzi individualitou  a masou, medzi ľuďmi priemernými a nadpriemernými. Myslím si, že je to výnimočné dielo. "    

    

                                      Roman Polák, režisér

 

                                                                                

www.stateopera.sk   

                                                                      

Publikoval: Ľudovít Vongrej v spolupráci so Štátnou Operou v Banskej Bystrici / 6. októbra 2011

článok zaradený do: Pohľady

 

Diskusná téma: Roman Polák, režisér opery Coriolanus: Cikker Shakespeara skutočne pochopil.

Neboli nájdené žiadne príspevky.

Pridať nový príspevok

                 

 

 

Kontakt

Ľudovít Vongrej - šéfredaktor redakcia@operaslovakia.sk