Opereta, ktorá bola na Slovensku veľmi živá, mala svoje korene, interpretov, operetné súbory, pevné miesto v strede Európy, teda kolíske operety, je v súčasnosti označovaná ako ,,mŕtvy žáner". Na to, či je to naozaj tak sme oslovili dirigenta a hudobného skladateľa Rudolfa Geriho, ktorý ochotne odpovedal na niekoľko otázok.
Pán Rudolf Geri hudobne naštudoval klasickú operetu Jonanna Straussa ml.: Netopier, ktorá bude mať premiéru 30. decembra 2011 v Slovenskom národnom divadle v Bratislave.
Rudolf Geri: hudobný skladateľ a dirigent.
Ako by ste v skratke definovali operetu?
Opera a opereta, to sú dve veľmi príbuzné slová. Už z názvu vyplýva, že opereta je niečo menšie. To menšie znamená asi to, že je to odvodený žáner z opery, čiže to spievajú operní speváci. Sú aj operety, kde sú postavy viac činoherne charakterizované, ktoré zároveň aj spievajú, vtedy sa tomu viac hovorí spevohra, alebo Nemci to volajú ,,singpiel“. Aby som vás zamotal, tak singspiel sú aj opery kde sa spieva aj rozpráva.
Aký je základný princíp operety?
Keby som mal vysvetliť základný princíp operety, tak je to ľudová opera. Obsahuje piesne, ktoré si všetci spievali. To je ako dnešná populárna hudba a z toho vychádza aj poznatok, že opereta je mŕtva, lebo dnes už operety nikto nepíše. Áno, bola to populárna hudba niekdajšej doby, lenže s tým sa nedá súhlasiť, nakoľko aj v populárnej hudbe existujú tzv. ,,evergreeny“, ktoré sú staré päťdesiat aj šesťdesiat rokov a stále sú vždy zelené a tak isto aj opereta má vždy zelené melódie, nádherné skladby. Operetám sa veľmi často venovali skladatelia, ktorí nepísali len operety, ale písali aj iné kompozície, často veľmi náročné. Spomeniem napríklad Offenbacha, ktorého mnohé skladby a kompozície, hrajú zásadne len operné domy a je veľmi ťažko povedať, že Offenbach bol operetný skladateľ. Písal aj operety, ale písal aj úžasne náročné opery.
O operete sa dá povedať, že je to rozprávka pre dospelých, veľmi často jednoduchý príbeh, snaha o ľúbivosť, o príjemné melódie. Pri operete sa na chvíľu zastaví čas, divák sa prenesie do doby nedávno minulej, pospomína a problémy?, tie treba nechať doma a snažiť sa na dve a pol, alebo tri hodiny, lebo aj to je typický znak operety, že je o niečo kratšia ako opera, zabudnúť na starosti, vidieť dámy v krásnych róbach, vidieť valčík... a riešiť problémy, ktoré z dnešného stanoviska sa veľmi často javia ako až možno snáď naivné, ale v tom je to čaro operety. Máloktorá opereta rieši vážny tragický problém a ak, tak vždy s humorom a s úsmevom a to je aj jej typická črta, že v operetách sa nezomiera.
Ako je to s operetou v súčasnosti?
Opereta je stále živá. Na otázku toho, že či opereta žije, alebo nie, áno, ona žije v muzikáloch, lebo muzikály vznikli z operety. Muzikál je dnešný prejav dnešnej populárnej hudby a v takom slova zmysle opereta žije. Dôvodom toho, že sa v súčasnosti operety nepíšu, je to, že tá aristokratická časť spoločnosti už nemusí byť tak často karikovaná, pretože nieje stredobodom spoločnosti ako to bolo v čase komponovania operiet. V čase, keď sa opereta písala, mala veľmi až sociálny charakter. Často tam boli poukazované neresti, operety boli aj kritické a boli v nej poznámky na jednotlivých dôležitých činiteľov. Dnes, keď sa na to pozeráme, nechápeme, na koho to mala byť konkrétna narážka. V tomto je dnes nutné operety trocha prepracovať a libreta sa v rámci miery aktualizujú, ale je nebezpečné, ak sa modernizujú, lebo vtedy sa stratí to čaro.
Je na Slovensku operetná tradícia?
Na Slovensku už desať rokov opereta, konkrétne Nová scéna, kde sa opereta hrávala päťdesiat rokov so svojim operetným súborom a úspešnou minulosťou, neexistuje. V súčasnosti sa opereta v Bratislave nehrá. Dôvod, prečo sa nehrá by nebol na článok, ale na niekoľko článkov. Ako je to možné, že v krajine, ktorá má národného umelca Gejzu Dusíka neexistuje divadelná spoločnosť, ktorá by sa práve tomuto žánru venovala. Divadlá sa operete venujú len okrajovo. Spomeniem Operu v Banskej Bystrici, o niečo sa pokúša Prešov, ale v Prešove v princípe, taktiež rozpustili orchester, kvôli šetreniu peňazí. Tie sa šetria na nesprávnych miestach. Košice majú obrovskú tradíciu operety, ale tiež je to len sekundárne. Je to operný súbor, ale aby získali divákov, tak do svojho repertoáru zaradia operetu na získanie si divákov. Opereta tu patrí, tento žáner je živý a dosvedčuje to neuveriteľná popularita tohto žánru.
Situácia na Slovensku je asi taká, že jeden orchester, ktorý sa na tento žáner špecializuje je u mňa v divadle, keďže mám bratislavské hudobné divadlo. Volá sa Teatro Wüstenrot a sídlime v Istropolise. Orchester, ktorý ešte ako posledný Mohykán razí túto operetnú cestu sa volá Violin Orchestra Bratislava Eugena Botoša. Takže toto je posledné teleso na Slovensku, ktoré je žánrovo čisté, máme aj predstavenia, ktoré sa skladajú z operetných melódií. Ostatné telesá to hrajú tiež, ale hrajú to sekundárne.
Každý sa snaží, aj Banská Bystrica, aj Košice, aj Národné divadlo sa snaží zaujať k tomu postoj, čiže ten žáner je veľmi lákavý práve svojou ľúbivosťou, určitým šarmom a budem sa opakovať, príjemným rozprávkovým príbehom pre dospelých, kde sa neriešia obrovské ľudské problémy, nejde do nejakej ťažkej filozofie.
Opereta chce pobaviť a rozosmiať. Opereta je žáner večne živý, stále žiadaný a speváci sa môžu nádherne ukázať. K operete patria nádherné róby, krásne dámy, fraky, smokingy, oddych, čiže dokedy budú chcieť ľudia oddychovať a zabávať sa, dovtedy bude opereta živá.
Je opereta v národnom povedomí Slovákov?
Opereta na Slovensku nie je v národnom povedomí národa. Ľudia nepoznajú tituly, skladateľov, ale to je aj v iných oblastiach, či už vo výtvarnom umení a podobne. Máme skutočne svetových autorov, ktorí, vystavujú, alebo tvoria vo svete, no niesu v národnom povedomí. Toto je naša slovenská črta, že to čo je u nás, tak najskôr to musí byť potvrdené v zahraničí a až potom to bude možno aj dobré pre nás.
Ako to bolo na Slovensku v časoch, kedy sa písala opereta?
My sme mali viac operetných skladateľov, ale tam absolútne dominoval Gejza Dusík. To dominantné postavenie bolo spôsobené tým, že on bol jeden z najväčších melodikov a mnohé libretá ktoré si vyberal, zľudoveli. Aj keď napríklad Modrá ruža bola trocha odvážna tématika na operetu, ale Hrnčiarsky bál je slovenskou národnou operetou. To by malo byť tak ako pri Krútňave, že by to mali poznať všetci Slováci, že takéto niečo máme.
Gejza Dusík: hudobný skladateľ.
Pieseň ,,Najkrajší kút v šírom svete", z operety Hrnčiarsky bál je niečo také ako Slovenská hymna, takže toto by malo byť viac v národnom povedomí, že sme tu mali takého významného skladateľa, ktorého skladby sa skutočne hrajú po celom svete. Máloktorého slovenského skladateľa ľahšej hudby hrajú vo svete, ako z tej vážnej hudby, ale to je zasa iná kategória.
Sme malá krajina a bolo tu veľmi veľa šikovných mladých skladateľov, ktorí sa rozhodli zasiahnuť do tejto sféry a písať v operetnom štýle. Ja som tiež mal istý čas sklony k tomu, že napíšem novodobú operetu, chcel som si zobrať námet zo starej Bratislavy a spisovať to, keďže opereta je akoby mestský folklór a to čo sa momentálne v tom konkrétnom čase nosí.
Na vrchole toho ľadovca sa ocitli len skladatelia, ktorí boli v správny čas na správnom mieste a ich skladby sa začali hrať aj na prvých scénach. Týmto získala ich tvorba určitý punc. Všetci ostatní sa o to snažili, ale na tú prvú scénu, čiže na národnú scénu sa nevedeli dostať. Ak sa nejaký titul dostal na národnú scénu a tam uspel, tak autor potom rástol v povedomí národa, lebo sa ocitol na pódiu národného divadla. Tie skladby žili, ale nedá sa to realizovať reprízovosťou, ale tým, že ľudia si túto hudbu jednoducho prisvojili.
Gejza Dusím nevznikol sám zo seba, on vznikol práve z toho veľkého úžasného podhubia, ktoré bolo na Slovensku, v Budapešti, vo Viedni a tu bolo množstvo skladateľov a práve oni hore vytlačili z pomedzi seba toho najlepšieho. Čiže vznikol z konkurencie. Pokiaľ by bol Gejza Dusík len sám, tak by nenapísal takú hudbu, akú napísal. To je aj osud Straussa, Kálmana, Lehára. O operetných skladateľoch tej doby môžeme dnešnou terminológiou povedať, že boli ,,hitmakeri“. Boli to veľké hviezdy, ctené a vážené po celom svete.
Ako je to s operetou vo svete?
Opereta je žáner, ktorý vznikol v srdci Európy a je zaujímave, že tento žáner majú veľmi radi napríklad v Ázii. Tam neexistoval skladateľ, ktorý by tento žáner v čase v ktorom sa opereta tvorila, nejakú napísal. Do Ázijskej časti však cestujú európske súbory, pretože je to pre nich zaujímavé.
Slovensko susedí s krajinami, v ktorých opereta vznikla a tvorila sa a aj my máme svojich operetných skladateľov. Ktorá oblasť je ešte typická pre operetný žáner?
Typická operetná oblasť je stredná Európa, konkrétne Maďarsko, Rakúsko, časť Talianska, Francúzsko, Slovensko, Ćechy... Napríklad v Anglicku je opereta ako okrajová, mala určitý význam v Amerike, ale nie taký veľký. Amerika sa veľmi rýchlo stala doménou muzikálu a opereta veľmi rýchlo modifikovala do muzikálovej podoby. Tým je toto teritórium úžasné, že je vlastne schopné vyvážať tento žáner do celého sveta a my Slováci sme sa rozhodli, že nebudeme exportovať tento produkt, ktorý je všade po svete žiadaný. Ja sám som absolvoval x turné po celej Európe, jednak s Novou scénou a aj s mojim divadlom. Dirigoval som aj ako dirigent iných agentúr, ale najviac to bolo s agentúrou, ktorá patrí medzi najväčšie divadelné agentúry na svete až do obdobia, kedy prišla kríza a začalo sa na všetkom šetriť. Je to žiadaný žáner takmer po celom svete a je to vďačná téma pre všetkých spevákov. Tí speváci, ktorí sa operete bránia veľmi rýchlo prídu na to, že sa bránili zbytočne, lebo je tam veľmi veľa možností. Mnohé z tých skladieb boli napísané veľmi rafinovane. Na náročnosť spevu sú určite aspoň tak náročné, ako operné árie. Večné operetné melódie budú žiť vďaka operným spevákom. Pokiaľ už operetné súbory existovať nebudú, tak operné domy sa budú k tomuto žánru vracať, lebo je to príjemné pozastavenie a rozptýlenie, aj keď musím upozorniť, že je veľmi náročné a ťažké.
V čom je teda interpretácia operety ťažká?
Dôvod, prečo je ten žáner tak ťažký, je ten, že to nechce len speváka. V operete je trojzložkový systém, čiže je to syntetické divadlo, kde spevák musí byť zároveň zdatným hercom s množstvom prózy, ale zároveň by mal byť aj tanečníkom, pretože v operete sa aj tancuje a v tom je to ťažšie.
Práve tieto tri zložky spôsobujú to, že určitá skupina hercov a herečiek, spevákov, speváčiek sa vyčlení a orientujú sa týmto smerom z ktorých sa stávajú špecialisti. Presne to isté pozorujeme po celom svete v rámci muzikálu, že dokonca aj speváci z populárnej hudby sa snažia zdokonaliť v hovorenom slove, alebo v pohybe, aby mohli potom robiť kariéru ako muzikáloví herci, alebo muzikálové hviezdy. Dôvod snáď je ten, že tá muzikálová kariéra býva zväčša dlhšia, ako kariéra len popového speváka. Lebo ak sa niekto naučí aj tie ďalšie zložky, tak takýmto spôsobom prežije doslova desaťročia. Muzikál je veľmi príjemným prídavkom pre mnohých spevákov populárnej hudby. Nie je to jav len u nás, je to celosvetový fenomén.
Ďakujem za rozhovor.
Pripravil: Ľudovít Vongrej / 23. decembra 2011 / Bratislava 
