Prvýkrát som ju počul spievať v Štúdiu VŠMU epizódny part bohyne Diany v Gluckovej Ifigenii na Tauride. Jej študentský debut bol katastrofou. O dva roky neskôr vďaka nesmiernej usilovnosti a profesorke Hrušovskej na tom istom študentskom javisku nadchla koloratúrnou Philinou z Thomasovej Mignon, kde jej partnermi boli Otilia Hagarová, Vojtech Schrenkel a Juraj Hrubant.
Potom 26. apríla 1963 vystúpila v SND ako Kráľovná noci v Mozartovej Čarovnej flaute. Predstavenie som nevidel, ale podľa hesla, že doma nie je nikto prorokom, jej výkon nestačil, aby sa stala členkou súboru. O krátky čas nato bolo jej Kráľovnou noci nadšené vedenie viedenskej Štátnej opery a ponúklo jej angažmán zároveň znamenajúce emigráciu. Na Slovensko prichádzala až od 70. rokov potom čo sa „finančne vykúpila“, no verejnosť o jej prítomnosti nevedela. Prichádzala ako milujúca dcéra za rodičmi, nie ako umelkyňa svetového mena, akou sa medzitým stala. Veď ešte v roku 1963 nahrala vo Viedni komplet Čarovnej flauty v obsadení plnom spevákov zvučných mien, medzi nimi superhviezdy nemeckej opery Elizabeth Schwarzkopf a Christa Ludwig spievali „ iba“ prvú a druhú dámu jej kráľovskej suity.
My sme sa mohli tešiť z jej úspechov len prostredníctvom éteru. V prenosoch z Viedenskej štátnej opery na OF1 sme počúvali jej vrcholové kreácie Sophie z Gavaliera s ružou či Zuzanky z Figarovej svadby, prostredníctvom viedenskej televízie sme ju niekoľko razy zazreli v duchaplných diskusných reláciách s Heinzom Fischerom Karwinom a mimoriadne sme sa zabavili na prenose silvestrovského Netopiera, v ktorom spolu s Editou Gruberovou miešali do dialógov záhorácky dialekt. Naživo sme ju privítali v SF až po zmene režimu a vo Viedni na koncerte celého vtedajšieho výkvetu slovenského vokálneho umenia, kde spievala s Petrom Dvorským Věrné milování. V tom čase jej SND ako odčinenie minulých hriechov usporiadalo historicky prvé matiné (moderované J. Blahom), no ako speváčka sa už na dosky SND nedostala. Hoci sa zriekla slovenského prechyľovania v priezvisku, zostala so svojou vlasťou spriaznená, či cez svoju rodinu, vokálnu pedagogičku alebo priateľov.
V čom bolo jej čaro? Jej hlasový materiál bol pomerne útly a svetlý, zvláštnosťou bolo striebristé drobné chvenie tónu, ktoré jedných očarúvalo, iných ponechávalo chladnými. Jej hlavnou devízou bola úžasná spevácka inteligencia, ktorá ju viedla k dokonalému zvládnutiu interpretačného štýlu mozartovského a straussovského a ktorá ju nabádala k uvážlivému výberu rolí. Talianskej opery sa rozumne dotkla len letmo (ako Gilda, Adina, Musetta), ale Mozart bol naozaj jej najvlastnejšou doménou, v ktorej sa uplatnila napriek tomu, že v 70. rokoch (kedy už prešla od koloratúry k lyrickému odboru) jej konkurovali také hviezdy ako Helene Donath, Edith Matis či Mirella Freni. Jej mozartovskými partnermi boli nedostižný Fritz Wunderlich, Nicolai Gedda, Stuard Burrows, pracovala s najväčšími dirigentskými osobnosťami svojej doby (Böhm, Karajan, Sawallisch). V polovici 80. rokov logicky prešla od Zuzanky ku Grófke, keď už predtým vymenila Kráľovnú noci za Paminu a napokon Straussovu Sophie za Maršalku, Zdenku za Arabellu a trúfla si aj na mladodramatického Wagnera (Evička z Majstrov spevákov a Elza). Mozart a Strauss jej prirástli k srdcu aj v koncertnom repertoári, ale vzhľadom na príkladné nuansovanie bola výbornou piesňovou speváčkou aj pri Mahlerovi, Schubertovi, Brahmsovi či Dvořákovi. V časoch kedy bola hviezdou (a potom ocenenou komornou speváčkou) Viedenskej štátnej opery, Bavorskej opery v Mníchove, ale aj MET a La Scaly, bolo v porovnaní s dneškom oveľa ťažšie preraziť medzi vrcholnú spevácku špičku a spievať na javiskách, kde už dnes vystupujú speváci dobrého priemeru. V nahrávacích štúdiách naspievala aj menej známe Mozartove (Sogno di Scipione, Il re pastore) a Straussovej (Daphné, Intermezzo), ako kuriozitu už v 1973 Massenetovu veristickú Navarčanku.
Väčšinu jej umeleckého života sme na Slovensku premeškali, nuž vzdávame jej poctu aspoň po jej predčasnej smrti, či už koncertmi usporadúvanými na jej počesť, vydaním knihy venovanej jej osobnosti alebo aspoň publicistickými článkami. V histórii slovenského interpretačného operného umenia je jej meno zapísané zlatými písmenami.
Autor: Vladimír Blaho
Lucia Popp zomrela 16. novembra 1993 v Mníchove.
Jej umelecký život je spojený viac so zahraničím, ako s domovom. V roku 1963 získala angažmán vo Viedenskej štátnej opere a niekoľko rokov bola aj členkou operného súboru v Kolíne nad Rýnom. Hosťovala v La Scale v Miláne, v Covent Garden v Londýne, v Zürichu i v Metropolitan Opera v New Yorku. Lucia Poppová bola odmenená mnohými oceneniami, v Rakúsku a Bavorsku jej udelili titul Kammersängerin. Po novembrových udalostiach v roku 1989 sa jej podarilo nadviazať umeleckú spoluprácu medzi Bratislavou a Viedňou a o rok neskôr spievala pre bratislavské publikum Beethovenovu Ódu na radosť. Bolo to jej posledné vystúpenie na Slovensku. Jej pamiatku sme si pripomínali koncertom Hommage ´a Lucia Popp, ktorý sa konal v Bratislave. Lucia Popp sa narodila 12. novembra 1939 v Záhorskej Vsi.
článok zaradený do: Operné korzo
Tin na kliknutie
