Bratislava
SND pripravilo svojim návštevníkom výstavu prác Akad. mal. Milana Herényiho na tému Rigoletto v obraze. Vernisáž sa konala počas Dňa otvorených dverí SND a návštevníci SND si ju môžu pozrieť do 31. októbra 2013 vo foyeri novej budovy SND.
Vernisáž výstavy, SND
foto: Ľudovít Vongrej
Akad. mal. Milan Herényi (1953, Bratislava) je maliar, grafik, ilustrátor a v istom zmysle aj akýsi komik života. Od útleho detstva trávil veľa času v zákulisí divadla (jeho rodičia - Augusta Herényiová-Starostová a Milan Herényi boli sólistami Baletu SND), čo sa neskôr premietlo aj do jeho výtvarnej tvorby. Žil divadelným prachom i pachom, ktoré spredmetnil do výtvarných techník kresby, maľby (olej, gvaš, tempera) a grafiky. Popri baletkách často maľuje smutných klaunov, hudobníkov a komediantov - manéž plnú zábavných figúrok, ktoré však skrývajú v sebe smutno-smiešne osudy, akýsi vonkajší aj vnútorný cirkus žitia. V poslednom období predmetom jeho záujmu sú pohybové kreácie plné temperamentu a dynamiky tanečníkov v detvianskych krojoch. Je členom umeleckých skupín Umelecká beseda Slovenska a Detvianska umelecká kolónia. Pre SND vytvoril na objednávku sériu obrazov k premiére opery G. Verdiho Rigoletto, ako výraz pocty k 200. výročiu narodenia hudobného velikána. Expozícia bola otvorená 14. septembra, v rámci Dňa otvorených dverí SND. Návštevníci SND si ju môžu pozrieť do 31. októbra 2013 vo foyeri novej budovy SND.
Barbara Brathová, kurátorka výstavy
,,Mám dojem, že Milana Herényiho poznám od nepamäti. Odkedy presne, nebudem zámerne z pochopiteľných dôvodov formulovať. Čo nás vždy evidentne spájalo, bol duch divadla, istá posadnutosť pre balet, impertinentný humor a akýsi prešporský backround duchovnej a intelektuálnej (dovolím si tvrdiť) aj familiárnej intimity. Milanove obrazy pojednávajú paradoxne o extrovertnosti divadelného prostredia nabitého hrou, ale centrom jeho záujmu vždy bolo to, čo sa deje „za tým“. Tak, ako miluje tajomné zákulisie života (so všetkými dramatickými, láskavými, pikantnými i trápnymi nuansami celého spektra vášní) , rovnako ho fascinuje dráždivé zákulisie baletných šatní, zrkadlových tanečných sál a cirkusových manéží.
Vernisáž výstavy, SND
Milan Herenyi a Barbara Brathová
foto: Ľudovít Vongrej
Akademický maliar Milan Herényi sa narodil 30. mája 1953 v Bratislave. Študoval v rokoch 1976 - 1982 na Vysokej škole výtvarných umení u profesora Oresta Dubaya na oddelení grafiky. Je maliar, grafik, ilustrátor a v istom zmysle aj akýsi komik života. Autor vyrastal v umeleckom prostredí, jeho mama - pani Augusta Herényiová-Starostová bola primabelerínou v SND, rovnako jej životným i tanečným partnerom bol výtvarníkov otec Milan Herényi. Od útleho detstva trávil veľa času v zákulisí divadla, čo sa neskôr premietlo aj do jeho výtvarnej tvorby. Často sedával v tanečných sálach a skicoval tanečnice na tréningoch, fascinovalo ho zákulisie, čo predznamenalo jeho tvorbu v dvoch zásadných líniách. Baletky kreslil a maľoval v lesku slávy, v žiare reflektorov, v úspešných momentoch ich prchavého života v šuchorivých a éterických tutu , na druhej strane zachytával ich únavu, drinu, prepotené trikoty a rozmazané líčidlá. Lesk a „bieda“, sláva i pravda baletiek boli centrom jeho pozornosti. Popri divadelnej atmosfére, často a rád maľuje smutných klaunov, hudobníkov a komediantov, manéž plnú zábavných figúrok, ktoré však skrývajú v sebe smutno-smiešne osudy, akýsi vonkajší aj vnútorný cirkus žitia. Autor je istým životným „klaunom“ aj v súkromí. Disponuje fantáziou a vyprofilovaným zmyslom pre humor, za ktorým skrýva svoje smútky a sklamania .V istom období, inšpirovaný ľudovým umením, sa venuje pohybovým kreáciám plných temperamentu a dynamiky tanečníkov v detvianskych krojoch.
Milan, hoci od istého času žijúci v domčeku vo Vištuku, je vskutku mestský človek, ktorý gro svojho umeleckého života fungoval v ateliéri na Kúpeľnej ulici v Bratislave. Raz som ho nazvala „posledným bohémom Bratislavy“ so všetkými nuansami, ktoré k tomuto fenoménu patria. Jeho brat - dvojča , herec a režisér Gusto Herényi je členom SND. Jeho prvorodený syn Ivan je tiež výtvarníkom a autorom busty W.A. Mozarta zdobiacej priečelie historickej budovy SND. Milan vždy bol, je a ostane v akomsi dobrovoľnom „područí“ divadla. Žil s jeho prachom , pachom a vôňou , ktorú spredmetnil do výtvarných techník kresby, maľby (olej, gvaš, tempera) a grafiky. Je členom umeleckých skupín Umelecká beseda Slovenska a Detvianska umelecká kolónia. V tomto roku oslávil svoje životné jubileum – 60 rokov. Pre SND vytvoril na objednávku sériu obrazov k premiére operného Rigoletta, ako výraz pocty k 200. výročiu narodenia Giuseppe Verdiho. Expozíciu zároveň otvárame v rámci Dňa otvorených dverí SND.
Nepoznám toho, kto by Milana v Bratislave nepoznal. Nielen preto, že v minulosti povymetal slušné percento prešporských krčiem, kde sa labužnícky oddával vínnemu moku, ale predovšetkým preto, že permanentne chrlil okrem svojich pulzujúcich obrazov aj arzenál nákazlivých vtipov. S Herényim sa dalo vždy v milosrdnom prítmí záverečných hodín aj niekoľko dní v kuse filozofovať, ohuroval prirodzenou fantáziou, ktorú mu mnohí závideli , ale dokázal aj pol dňa súkať vtipy, ktoré síce časom zostareli, opakovali sa a možno niektoré aj strápneli, ale vždy napriek notorickému poznaniu pobavili. Tento zázračný úkaz bol podmienený faktom, že Milan ich vedel vždy s rovnakým nasadením a hereckou etudou podať. Veľakrát padla poznámka, že si zmýlil povolanie, tým však nechcem znevažovať váhu jeho výtvarnej tvorby. Chcem tým povedať, že Milan je akýsi celoživotný klaun, ktorý má v pohľade živú iskru a potlačený bôľ „dokreslený“ filigránskym úškrnom.
Vernisáž výstavy, SND
foto: Ľudovít Vongrej
Jeho maľby sú na jednej strane o markírovanom svete štylizovaného divadelného (často teatrálneho) umenia , na strane druhej o pravde , ktorá za umením ticho a nenápadne stojí. Jeho tanečnice sú spotené, unavené, so zrolovanými štucňami a rozotretým make-upom, fajčia na chodbe pokrčené žváro, srkajú zalievanú kávu z horčičákov. Zaskvejú sa aj vo svetle rámp, strojene ďakujú pred oponou , avšak výtvarník sa viac koncentruje na skutočnosť, ktorú zažívajú pred premiérou a po nej. Aj pieroti , klauni, muzikanti, šašovia disponujú registrom silených ironických grimás, smejú sa svetu, životu, nám a predovšetkým sebe. Často ich nájdeme nad pohárom vína, v pozadí so symbolom smrti – s kosou , kostrou, lebkou. Tá je ich pravidelnou spoločníčkou, s ktorou si vo svojom skrytom žiali štrngajú. Herényiho obrazy neurážajú estetiku bytia, dokážu pobaviť, provokovať k zamysleniu, odkrývajú svoju vlastnú osobitú hru pravdy. Majú zakódovaný v sebe hlboký ľudský fenomén, hovoria za nás, rovnako, ako často za nás hovorí divadlo. A možno práve preto snáď z okruhu svojich známych nepoznám človeka, ktorému Herényi nevisí na stene. S jeho tvorbou si totiž nosíme do svojich príbytkov intimitu. A možno aj preto sa na návšteve u svojich priateľov cítim ako doma.
Dnes celkom cielene neriešim umenovedne kompozície, škálu farieb, štruktúru ťahu štetca, filozofické úvahy o veľkých posolstvách a vesmírne odkazy, hoci sa mi fragmentálne a kvôli poriadku žiada aspoň povedať , že Herényi je tak trochu slovenský Edgar Degas. Milan Herényi totiž robí svoje umenie tak, že mu všetci rozumieme. Jeho diela sú o prchavom pocite - jeho, našom, mojom a vašom. Sú o divadle, ale predovšetkým o divadle života - o sláve a pádoch, o radosti a smútku, o úspechu i sklamaní, o sile pochvál i moci intríg, o láske a o bôli. Ostatná veta síce znie trochu ako promo slovenských seriálov nemenovaných televízií, avšak umelcove obrazy nie sú lacné, hoci ich nepredáva draho. Zdá sa, aj keď majú svoje názvy, že nepotrebujú meno ani adresáta. Každý ho totiž máme individuálne v sebe. Ak vám ešte náhodou doma Milan Herényi nevisí, verím, že vám bude aspoň ležať na srdci. A za to táto expozícia stojí."
Vernisáž výstavy, SND
foto: Ľudovít Vongrej
Zostavil: Ľudovít Vongrej
Článok zaradený do: Operné správy
