Bosé nohy v opere

10.04.2013 16:41

 

Záujem o Francúzsku revolúciu odštartovala v divadlách na východe republiky inscenácia muzikálu Vilama Klimáčka Mária Antoinetta v Divadle Jonáša Záborského. Libretista spracoval jeden z najpútavejších životopisov svetovej literatúry, faktografický román Mária Antoinetta - portrét priemernej ženy od spisovateľa Stefana Zweiga. Sprístupnil pohľad toho, proti komu bola Francúzska revolúcia namierená. Národnostná Thália inscenovaním predlohy Petra Weissa Prenasledovanie a zavraždenie Jeana Paula Marata predvedené divadelným súborom blázinca v Charentone za riadenia pána de Sade, zhmotnila uhol pohľadu toho, kto sa na vedení revolúcie spolupodieľal. Opera košického Štátneho divadla premiérou opery člena avantgardnej „Šestky“ Francisa Poulenca Dialógy Karmelitánok, sprístupnila pohľad toho, na kom sa Francúzska revolúcia vyvŕšila.

 

 

Dialógy karmelitánok, ŠD Košice, 2013

Foto: Joseph Marčinský

 

 

Sprievodný bulletin inscenácie priniesol niekoľko neúplných /a tým zavádzajúcich/ informácií. Georges Bernanose nenapísal dielo Dialógy karmelitánok. Jeho hra sa volá Požehnaný strach /1949/. Opieral sa o novelu nemeckej spisovateľky Gertrudy von le Fort Posledná na popravišti /Die Letzte am Schafott, 1931/. Libreto opery vychádza z hry. Autorizované je Emmetom Laverym. Využíva aj inšpirácie zo scenára Filipa Agostiniho a pátra Raymonda Brückbergera. 1

 

Homosexuálne orientovaný F. Poulenc napísal operu potom, ako zaradom na druhý svet odchádzali jeho blízki priatelia - v 1923 r. na týfus zomrel spisovateľ Raymond Radigest, v 1930 r. odišla Raymonda Linossier /s ktorou plánoval manželstvo z rozumu/, v 1936 r. skladateľ Pierre-Octave Ferroud – a tieto udalosti ho priviedli k obratu na katolícku vieru. Počas prác na partitúre /1955/ Poulencovi umrel ďalší blízky priateľ Lucien Roubert. Niet sa čomu čudovať, že téma smrti sa pre skladateľa stala dominantnou. Hudobný kritik Claude Rostand tvrdil, že Poulenc je spolovice darebák a spolovice mních. Kompozítorove darebáctvo bolo skôr maskou za ktorou skrýval senzitívnosť.

 

Pre pochopenie predlohy sú dôležité podmienky, za akých hlavná postava opery prišla na svet. Blanche de la Force sa predčasne narodila za okolností, ktoré v nej zanechali trvalý strach zo života. Keď jej otec, markíz de la Force, išiel v korunovačný deň so svojou manželkou Parížom, bol ohrozovaný rebelujúcou masou. Tehotná markíza vtedy predčasne porodila a pôrod neprežila. Stavy strachu, ktoré boli príčinou markízinho pôrodu a smrti,  sú už od detstva citlivej Blanche, živené správami o neutíchajúcich ľudových povstaniach. Tieto informácie iba odzneli. Nik im nevenoval pozornosť.

 

Po prijatí medzi karmelitánky je novicka konfrontovaná s bolestným umieraním Matky predstavenej, ktorú v okamihu smrti prepadnú hrozné vízie o budúcnosti rádu.Vízie sa čoskoro vyplnia. Ľudové masy vnikajú do kláštora a pustošia všetko, čo im príde pod ruku.Nová predstavená zhromažďuje sestry, aby zložili sľub, že sa stanú mučeníčkami. Blanche sľub zloží. Krátko nato však zuteká domov v strachu, že ho nedodrží. Tajne dúfa, že krvavý kúpeľ revolúcie prežije v dedinskom oblečení.

 

Je namieste domnienka, že skrze postavu Blanche de la Force sa senzitívny a homosexualitou diskreditovaný Francis Poulenc vyrovnával s vlastným strachom zo smrti, vlastne aj zo života.

 

Na záver sestry so spevom kráčajú na popravisko, a keď sa pod gilotínou objaví aj Constance, /pre Blanche rovnaká spriaznená duša, ako pre Poulenca skladateľ Pierre-Octave Ferroud/ vytrhne sa Blanche z okúňajúceho davu. Oslobodená od bázne ako posledná pokľakne pod gilotínu. 2 Spojitosť naznačuje, že v prvom pláne predlohy ide o religióznu alegóriu mučeníckej smrti a následného vykúpenia. Pod povrchom je však partitúra presiaknutá „človečinou“.

 

 

Dialógy karmelitánok, ŠD Košice, 2013

Foto: Joseph Marčinský

 

 

Personálna únia režisérky, dramaturgičky a scénografky Lindy Keprtovej síce mohla priniesť isté výhody. Bola ale príčinou inscenačného kolapsu. Nie nadarmo by, v prípade tvorcov javiskového tvaru, malo ísť o nezávislé autority s odlišnými pohľadmi. Nachádzanie spoločného menovateľa je vlastne objavovaním zmysluplného, prístupného a príťažlivého inscenačného modelu. Scénografka, dramaturgička a režisérka sa sama so sebou jednoducho dohodla, a keďže nebolo arbitra ktorý by namietal, inscenácia iba kĺzala po povrchu predlohy. Ako scénografka si navrhla asketický, prázdny priestor s minimom rekvizít, v ktorom síce ako režisérka dokázala naaranžovať pôsobivé obrazy, ale priestor zaplnila významom iba sporadicky. Prejav v rámci zvolenej poetiky predpokladá celkom iného realizátora. Herca ktorý dobrovoľne zabudol na rozsiahlu a postupnú psychologickú pravdepodobnosť, je schopný náhlych výmen predvádzaných postojov a pocitov. Vyjadrovacie prostriedky inscenácie si vyžadovali selekciu, očistenie od všakovakej hlušiny. Ibaže, dramaturgička nekládla režisérke žiadny odpor /neupozornila tvorkyňu na problémy v komunikácii/, nereptala ani scénografka, ani kostýmerka Danica Hanáková.

 

Len s problémami sa dalo uveriť situácii, že karmelitánky niekto ohrozuje, keď sa dav vzbúrencov počas dvoch dejstiev vizualizoval iba raz, aj vtedy viac pripomínal „rehúňajúcich sa nevybúrených ožranov“. Proklamovaný kontrast medzi symbolikou bosých nôh, oproti nohám v ťažkej a robustnej obuvi, bol takmer nezaznametateľný. Záverečné baganče pri áreštovaných sestrách boli výsmechom zámeru. Opakované používanie detskej bábiky ako hmotného zostatku po Blanche, zbytočne zdupľovalo stopu, ktorá po postave ostala /po Blanche ostal nezmazateľný nápis na stene/, a už vôbec sa nebratal s duševným rozpoložením postavy, „keď na detstvo neostáva ani priestor, ani čas“. Mizanscéna zo záveru tak atakovavala „citové vydieranie“. Konanie alegórií karmelitánok, keď všetky spoločne zareagovali na gilotínovanie Blanche, negovala výpovednú kvalitu: Fyzická smrť duchovného jednotlivca je nepodstatná, zbavuje sa iba svojej telesnej schránky. Obdivuhodná mizanscéna, keď sa pred Blanche /odstránením obrovskej steny - na ktorú predtým rytier de la Force napísal sestrine meno/ odhalí paralelný svet duchovna, ktorý rozšíri jej životné perspektívy, nemala zmysluplné pokračovanie. So stenou sa ďalej pracovalo ako s prostriedkom umožňujúcim členenie javiskového priestoru. Pôvabný obraz režisérka skonštruovala, keď revolučný ľud po scéne úporne snoril /hľadali vlastne samých seba/, naproti tomu karmelitánky postávaním naznačovali, že „už vedia kde je ich miesto“. V kontexte s touto štylizovanou mizanscénou bolo následné gilotínovanie príslušníčok rádu až priveľmi naturalistické a bezradné. Bolo v rozpore s partitúrou, formulujúcou dychvyrážajúci zvuk gilotíny. Atak na zvukový, a zároveň aj na zrakový vnem, pôsobil v tomto prípade kontraproduktívne. Poetika košickej inscenácie si vyžadovala sofistikovanejšie zvizuálnenie vyčíňania „vdovy Capetovej+“.

 

 

Dialógy karmelitánok, ŠD Košice, 2013

Foto: Joseph Marčinský

 

 

Javiskový tvar kolidoval s hudbou viackrát. Partitúra predpokladá dvanásť relatívne samostatných obrazov. Košická inscenácia bola prerušená iba raz, konanie nadväzovalo na seba bez obmedzení. Poulencove dielo býva prirovnávané opere predstaviteľa impresionizmu C. Debussyho Pelléas a Mélisanda. V partitúre prevládajú výrazne tvarované recitatívy /“chant parlé“/, znejú ohlasy gregoriánskeho chorálu, v transparentnom orchestri sú nápadné jemné interlúdiá dychových nástrojov, v záverečnom obraze skladateľ pôsobivo zhudobnil antifonu Salve Regina misericordiae.3 V duchu subtílneho impresionizmu pristupoval k hudobnému naštudovaniu aj dirigent Ondrej Olos. Akcentoval nezvyčajne bohatú melodickú invenciu partitúry. „Parížska šestka“ /G. Auric,D. Milhaud, A. Honegger, G. Tailleferová, L. Durey, F. Poulenc/ však otvorene vystupovala proti skladateľovi Debussymu. Už len z tohoto dôvodu bol zvolený prístup neúplný. Zvuk orchestra postrádal tajomnejšie, nástojčivejšie a drsnejšie polohy. Charakterizoval duchovný život karmelitánok. Ale nesprítomnil živočíšne bytie revolučnej masy, ktorej „krágľovanie visí vo vzduchu“.

 

Vzhliadnutú reprízu viedol debutujúci dirigent druhého obsadenia Maroš Potokár. Aj napriek predchádzajúcim výhradám, možno jeho výkonu vysloviť uznanie. To isté sa týka zúčastnených realizátorov po speváckej stránke. Barytonistu s obdivuhodnou farbou Mariána Lukáča stelesňujúceho markíza de la Force, rytiera de la Force Jaroslava Dvorského, sopranistky Lucie Kašpárkovej predstavujúcej Blanche, madame de Croissy Adriany Hlavsovej, sestry Constance zo St. Denis stelesnenej koloratúrkou Michaelou Várady, Lucii Hilscherovej mezosopranistke s vzácne zamatovým timbrom stvárňujúcou matku Máriu l´Incarnation, Tatiane Paľovčíkovej – Paládiovej ako madame Lidoine, či hlasovo mimoriadne disponovanej Lenke Čermákovej stelesňujúcej sestru Matildu. Kvalitu prezentoval aj zbor opery košického ŠD naštudovaný Lukášom Kozubíkom.

 

Autor: Jano Rácz

 

+ pejoratívny termín označujúci gilotínu

 

 

  1. F. Poulenc: Dialógy karmelitánok, klavírny výťah, Ricordi, Milano, 1959, str. 1

  2. Opera - Velká encyklopedie, Mladá fronta, Praha, 1996, str. 323

  3. Jan Trojan: Dějiny opery, Horáček – Paseka, Praha, 2001, str. 335

     

článok zaradený do: Recenzie, prečítali sme

 

Tip na kliknutie

 

Dialógy karmelitánok v košickej opere sú v plnom prúde

Premiéra opery Dialógy karmelitánok v Košiciach pod záštitou arcibiskupa

Linda Keprtová: Opera Dialogy karmelitek si v sobě nese půvab a kouzlo něčeho mimořádného.

Francis Poulenc: Dialógy karmelitánok

90 účinkujúcich v Dialógoch karmelitánok

Slovenská premiéra opery Dialógy karmelitánok v Štátnom divadle Košice

Sila a slabosť idú ruka v ruke

 

 

 

Diskusná téma: Bosé nohy v opere

pravda

Autor 11.04.2013
Bose nohy vystriedali hole rite...priemerna hodnota...cca 370€.-

Pridať nový príspevok

                 

 

 

Kontakt

Ľudovít Vongrej - šéfredaktor redakcia@operaslovakia.sk