Energia. Emócia. A štedrosť. Tak poskladala svetová mezzosopranistka Cecilia Bartoli svoje vystúpenie vo štvrtok v Slovenskom národnom divadle. A publiku ponúkla úžasný zážitok.
Jej malý, ale neuveriteľne pohyblivý hlas mohol byť pre mnohých návštevníkov koncertu šokom. Kto mezzosopranistku nepoznal, musel byť prekvapený, ako slabo pôsobil jej hlas v plochej akustike Sály opery a balety.
Ale pre repertoár, s ktorým kedysi žiarili kastráti, je práve takýto hlas ideálny. A len čo zazneli dve, tri árie z programu Sacrificium, uši si zvykli a sile hlasu sa už nik nevenoval. Cecilia Bartoli totiž predviedla technickú bravúru, až poslucháči mohli mať pocit, že koncert počúvajú z nahrávky, čo vznikla v štúdiu.
Akékoľvek intonačné skoky, prechody cez oktávy, nekonečné rozložené akordy, všetko ponúkala speváčka v dokonalej podobe. V štúdiu sa dá kamuflovať, ale na scéne to bol ozaj obdivuhodný výkon.
Navyše Cecilia Bartoli, aj keď spieva nekonečné rozložené akordy, nestáva sa obeťou techniky a poslucháčov nenudí. Aj vo štvrtok ukázala, ako opakujúce sa motívy vždy oživí svojou muzikalitou, ako pridá vtip, ako opakovania vždy a veľmi cielene ozvláštni.
Podobne úžasne hral komorný orchester Il Giardino Armonico z Milána, s ktorým mezzosopranistka vystúpila. Návštevník koncertu sa mohol pristihnúť, ako sa nevie rozhodnúť, či sa mu viac páči speváčka, či orchester.
Bolo by to jedno. Ale Cecilia Bartoli predsa len patrí medzi interpretov, ktorí nevyhnutne strhnú všetku pozornosť na seba. Už keď vstúpila na scénu oblečená ako kocúr v čižmách – s vysokými sárami, v dlhom plášti a čiernom klobúku s perom, pritiahla na seba všetky pohľady. A keď sa rýchlo presvedčila, že publikum ju má rado, s dobrým pocitom sa rozdala.
Nebol to koncert, aký občas v Bratislave uvedú umelci, čo vystúpenie na Slovensku vnímajú ako oddych či priestor na skúšanie napríklad árií, s ktorými sa neskôr predstavia hoci v Berlíne. Z Cecilie Bartoli šiel pocit, ako keď vystupuje študent prvý raz a chce sa so všetkými podeliť.
Zo scény sa šírila neuveriteľná energia. Hoci hudobníkov bolo iba zopár, zneli ako symfonický orchester. Keď uvádzali smutné árie, tie sa vyslovene dožadovali pozornosti. A keď si publikum pýtalo prídavok, dostalo ich s gráciou rovno štyri. Nikto by sa nehneval aj za jeden, lebo náročnosť repertoáru bola zjavná. Ale takto to bol ozaj úžasný zážitok.
Autor je hudobník, riaditeľ festivalu Viva Musica!
prečítané: www.ekumst.sk
priamy odkaz na článok nájdete tu...
