Vo veku nedožitých 82 rokov zomrel vo štvrtok 9. januára divadelný historik zo Slovenskej akadémie vied (SAV) Ladislav Čavojský. Prečítajte si nekrológ Vladimíra Blaha.
Ladislav Čavojský
(1932-2014)
S Ladislavom Čavojským som sa zoznámil v roku 1967 pri oslavách storočnice hlasistického politika a národného buditeľa Záhoria MUDr. Pavla Blaha. Pravdepodobne ho tam pritiahol záujem o skalických divadelných ochotníkov, ktorých od začiatku 20. storočia prebudil k životu spomínaný dejateľ. Už predtým som ho však poznal ako recenzenta bratislavských operných inscenácií, o ktorých obsiahlo písal do Kultúrneho života. Bol prísnym kritikom a dodnes si spomínam na jeho ostrú výmenu názorov s režisérom divácky úspešnej inscenácie Verdiho Nabucca. Pritom Čavojský bol divadelným vedcom a tí až na nepatrné výnimky (napr. Jaroslav Blaho) sa venujú činohernému divadlu. Platí to aj o Čavojskom, ktorý takmer celý svoj profesionálny život prežil za múrmi Ústavu (neskôr Kabinetu) divadla a filmu Slovenskej akadémie vied. Potreby základného výskumu dejín slovenského divadla, ktorým sa systematicky venoval, ako aj snaha kriticky reflektovať súčasnú panorámu slovenského divadla, ho však viedli aj k putovaniu po slovenských divadlách. Popri ochotníckom a profesionálnom činohernom divadle však bola Čavojského láskou aj opera, ktorej sa dovtedy (a do istej miery aj dnes) venujú kriticky skôr recenzenti s hudobným vzdelaním. Čavojský v tomto smere akoby predbiehal vývoj. Veď dnes sa oveľa viac než pred päťdesiatimi rokmi opera chápe (niekedy až jednostranne) ako divadlo, v ktorom sa javisková zložka derie pred hudobnú. Jednou z prvých operných recenzií autora bolo hodnotenie inscenácie Pucciniho Manon Lescaut (1958) inscenačnej trojice Fischer-Auer-Vychodil, voči ktorej bol prísny a osobitnú pozornosť venoval opernému klíše vrátane podceňovania hereckého výkonu zo strany spevákov. Rovnako dobre si pamätám, ako o niekoľko rokov neskôr aj pri kritikou vychválenej Geyermekovej inscenácii Verdiho Maškarného bálu si zasa dovolil formulovať výhrady voči hereckému prehrávaniu vtedy barytónového idolu SND v úlohe Renata. Pri čítaní Čavojského kritík sme nemohli neobdivovať ich štýlovú špecifiku, ktorá bola priam vyšperkovaná do najmenšieho detailu, plná aforizmov, prirovnaní i archaizmov. Keď som ho chcel pred pár rokmi napodobiť, dovolil som si napísať, že „Čajová nebola čajová“. Tento aspekt Čavojského kritickej činnosti lepšie vynikal v jeho činoherných recenziách, ktoré mu k tomu poskytovali väčší priestor.
V posledných rokoch Čavojský, vždy perfektne upravený a s výzorom, ktorý by sa hodil na ruské knieža z Tolstého románu alebo Čechovovej hry, sedával neďaleko mňa na premiérach opery SND a potom sme ich spolu rozoberali v električke. Od polovice minulého roku sa jeho recenzie pomaly vytratili z Literárneho týždenníka, keďže ich stále písaval na stroji a tajomstvá počítača zostali pre neho neodhalené. Istá moja priateľka, ktorá bola veľkou ctiteľkou jeho brilantného štýlu a jasne vysloveného názoru, sa ponúkla, že mu rada prepíše ich texty na počítači. Nestihol som mu to oznámiť, pretože Lacko Čavojský nás 9. januára 2014 navždy opustil. V ňom odchádza jeden zo zakladateľov slovenskej teatrológie, ktorému bol blízky aj svet divadla, v ktorom sa spieva.
Autor: Vladimír Blaho
Článok zaradený do: Operné korzo
Vo veku nedožitých 82 rokov zomrel Ladislav Čavojský
