Slovenské národné divadlo otvorilo novú sezónu koncertom, ktorý sa medzi tie hviezdne nezaradí.
Otvorenie 92. sezóny, oslava 20. výročia Visegrádskej štvorky, aj posledná poctaPavlovi Demitrovi. To všetko sa ocitlo pod hlavičkou sobotňajšieho galakoncertu Slovenského národného divadla. Odhliadnuc od ušľachtilých motívov, medzi hviezdne chvíle našej prvej scény sa nezaradí.
Dramaturgický mišmaš spojil čísla z poľských, českých a slovenských opier (na štvrtú krajinu V4 sa akosi pozabudlo) s chronicky známymi áriami a duetmi prevažne verdiovského repertoáru (možno avízo na utorkový koncert Hommage á Giuseppe Verdi). Skladba hosťujúcich interpretov akoby čarom nechceného zrkadlila voľbu zostavy českých režisérov, ktorí v nastávajúcej sezóne pripravia štyri z piatich operných premiér.
Aj v ich prípade sa SND rozhliadalo prevažne mimo najvyššieho dostupného rangu. Speváci pôsobiaci na druhých národných scénach (Krakov, Szeged, Brno) nedokázali byť dôstojnými partnermi našim exportným sólistom Petrovi Mikulášovi a Ľubici Vargicovej. Ak chcelo vedenie Opery SND dokladovať, že sme vokálnymi lídrami visegrádskeho priestoru, zámer mu vyšiel. Skôr sa však obávam, že nastalo obdobie stierania hraníc medzi kvalitou a provinciou.
