Pohľad dirigenta Dušana Štefánka na operu Mister Scrooge, ktorá bude mať premiéru 18. novembra 2011 v historickej budove SND.
Dušan Štefánek
Ja by som začal tým, že skladatelia písali hudbu na literárne námety, ktoré boli v tej dobe všeobecne známe, či už to bol námety Shakespeara, Goetheho, Dickensa a iných svetových autorov. V opernom spracovaní nezobrali skladatelia celý dej, ale zvyčajne nejaké typické scény, lebo nepotrebovali to dielo preklenúť, keďže predpokladali všeobecnú znalosť týchto diel. Cikker sa vo veľkej miere venuje tejto svetovej literatúre a teraz sa dostávam aj k jeho hudbe. Svojou hudbou vytvára atmosféry, nálady a farby, vytvára takú, povedal by som scénickú, alebo filmovú hudbu. Cikker mal veľmi dobré vzťahy s nemeckými divadlami a ten deklamačný prvok je u neho dosť výrazný. Orchester plní funkciu funkciu viac náladotvornú a farebnú.
Pre spevákov to je veľmi náročné, pretože častokrát to čo oni spievajú v orchestri veľmi ťažko nájdu, aj keď sa to tam vyskytuje. Má to svoj poriadok a je to prekomponované. Niekedy sa pre nás hudobníkov zdá, že tá istá hudba sa dala dosiahnuť aj jednoduchšími prostriedkami, pohodlnejšími na hranie a na počítanie, hlavne to časté striedanie taktov a podobne. Ten špecifický zvukový obraz vytvárajú príkre súzvuky, ktoré vnímame. Niekedy sú dané tým, že dosť využíva bitonalitu, takže napríklad vedľa seba dá C dur a Cis dur, čo potom vytvorí poltónové zhluky. Táto hudba je síce moderná a zvukovo niekedy dosť náročná, ale zároveň má svoje čaro a svoju fascináciu.
Cikker je dosť impresionisticky založený a ja ako dirigent sa stále potýkam s istou symfonickosťou, ktorá v tom orchestri je. Orchester by mohol kľudne hrať aj bez spevákov tak ako je napísaný. Na jednej strane píše orchester dosť symfonicky, čo znamená, že speváci by sa tomu mali bezpodmienečne prispôsobiť a zase na druhej strane ako operný dirigent sa snažím spevákom vytvoriť čím väčší priestor, aby sa oni cítili pohodlne a mali priestor na vyjadrenie všetkého. Všetko je o kompromisoch, je to práca s dvomi princípmi a ja hľadám styčné body, teda aj symfonizmu, aj operného prístupu.
Ako každý bude počuť, Cikker má niekoľko motívov, s ktorých buduje hudobnú tématiku, ktorá tam je v dlhších, alebo v kratších notách. On z toho motívčeku buduje mnohé obraty a potom používa napr. u mŕtvej Mary, kde v strednom hlase sa krúti ako keby had okolo poltónov, ktoré hrajú violy, harfa a fagot. Mary sa pohybuje v zdanlivo monotónnom speve, ale potom, keď vyzná Scroogeovi lásku, tak zrazu tam je krásny melodicky klenutý oblúk. Ja som napríklad milo prekvapený, že rádová sestra, ktorú spieva Michaela Šebestová môže svojim farebným hlasom urobiť na jednom mieste veľa muziky. Part Petra Mikuláša, teda Mr. Scroogea je náročný jednak rozsahom a jednak obrovskými náladovými vypätiami od obrovského dramatizmu cez veľkú paniku až po šťastie s ktorým na konci opery umiera, že sa predsa stihol napraviť a zísť z nesprávnej cesty po ktorej kráčal.
Potom sú tam epizódne postavy, ako napr. Marley, ktorý je mŕtvy... .Pri mŕtvych som využil také technické prostriedky, že som im mikroportami nechal scudziť hlas, jednak kvôli zrozumiteľnosti, lebo ten orchester je tam dosť hustý a aj kvôli tomu, aby pôsobili tak chladne.
V rámci hudby by som chcel upozorniť na to, že Cikker v opere Mr. Scrooge použil citáciu anglickej vianočnej koledy, ktorá zaznie v tejto, povedal by som bitonálnej hudbe v ktorej je mnoho zväčšených kvart a iných súzvukov, ktorá je pôvodne tonálna, no v tejto hudbe pôsobí ako zjavenie. Predpokladám, že keď pôjdu ľudia z divadla, že si ju budú spievať. Ja by som dokonca navrhol, aby do bulltinu dali text tejto koledy. Za najväčšie víťazstvo by som považoval to, keby sa táto koleda dostala do podvedomia v súvislosti s touto operou, keďže aj pôvodná predloha opery je poviedka Charlesa Dickensa: Vianočná koleda.
Ja som sa už s mnohými dielami opernej tvorby 20. storočia stretol, či už s Krútňavou, Svätoplukom, Vzkriesením...a musím povedať, že dnešní mladí hudobníci aj speváci vôbec nemajú také problémy s týmito komplikovanými rytmami a intonáciou, ako predošlé generácie, ktoré boli odchované vyslovene len na romantickej hudbe a pre ktorých to bola neznáma pôda.
Predpokladám, že my dnes interpretujeme to čo Cikker napísal omnoho precíznejšie ako v minulosti, čo je dobré.
Čo sa týka dynamiky, tak sa musí dodržať presne tak, ako je Cikkerom napísaná. Niekedy sa muzikantom môže zdať, že je to poddimenzované, ale v tej sume to v orchestri vytvorí úžasne trblietavú plochu, cez ktorú potom jednotlivé motívky môžu vychádzať von, lebo inak by sa z toho stala len nejaká monotónna, až beztvará kopa hudby. Pre diváka sa to potom stáva nezaujímavým a treba ho stále niečim zaujať. Táto opera žije ako aj u Janáčka z relatívne malých plôch. Scény sa striedajú dosť rýchlo, čo je dobré, lebo hoci je tá hudba zdanlivo stále rovnaká, tak práve striedaním scén to človeku tak nedôjde.
V tej druhej polovici opery sú dve scénky. Jedna je také bujaré veselie v ktorej spievajú koledu, kde už majú aj niečo vypité a tam je taký trojhlasný kánon. Druhá scéna je pre mňa vyslovene komická scéna, kedy prichádzajú k Scroogeovi zlodeji, ktorí mu kradnú jeho majetok. Cikker tu využil až skoro pichľavé motívy. Sú tam veľmi zaujímavé zvuky, kde sa sláčikom len ťuká o struny a do toho hrajú kontrabasy ťahavú melódiu v hlbokých tónoch.
Našťastie je časovo pomerne stručný, je to dokopy hodina a pol hudby, takže dá sa celkom dobre skoncentrovať.
Teraz už pred premiérou je pre mňa ako dirigenta najdôležitejšie trochu pustiť všetky problémy z hlavy a snažiť sa čo najviac nasať do seba atmosféru tých scén, tej hudby a toho o čom tá opera vlastne je. Týmto musím vytvoril určité prostredie v ktorom ľudia môžu priniesť to, čo oni všetci vedia a majú veľmi dobre naučené. Osobne mám veľkú radosť zo sólistov, či už s pána Mikuláša, alebo z tých mladých sólistov, ktorí tam spievajú, ale aj zo zboru a detského zboru.
Na záver by som chcel ešte povedať, že tieto slovanské opery a špeciálne Cikkerove, (ja som už mal dočinenia s Vzkriesením od Cikkera, ktorú som robil pred niekoľkými rokmi), majú na konci úžasne silné a oslobodzujúce katarzie, čo sa v talianskej a francúzskej hudbe až tak nevyskytuje. Tam sú skôr také nejaké tragické konce, ale či už je to Vzkriesenie, alebo je to Scrooge, tak v týchto operách cez to obrovské napätie dochádza k úžasnému uvoľneniu, povedal by som až k takému zmŕtvychvstaniu.
Dušan Štefánek, dirigent Opery SND
Publikoval Ľudovít Vongrej / 15. novembra 2011/ Bratislava 
