Ako úderom blesku zasiahla operných fanúšikov správa, že ticho a nečakane zomrela národná umelkyňa, dlhoročná sólistka Opery Slovenského národného divadla, dramatická umelkyňa Elena Kittnarová. Náš mediálny svet bol práve zaplavený odchodom Whitney Houston, a tak takmer zabudol oznámiť, že z pozemskej do nebeskej scény prešla aj slovenská spevácka hviezda.
Elena Kittnarová
Elena Kittnarová (2.6.1931-12.2.2012) bola rodáčka z Trnavy, kde ako dievča spievala na chóre Dómu sv. Mikuláša pod vedením Mikuláša Schneidra-Trnavského. Podobne ako jej sestra – Marta Meierová – vyštudovala Štátne konzervatóriu v Bratislave. Spočiatku verila, že sa bude venovať iba vysnívanej opernej kariére, ale po krátkom elévskom intermezze jej nádeje zmaril vtedajší šéf opery SND Zdeněk Chalabala, ktorý listom oznámil, že „dostáva výpoveď „pre obmedzenie stavu pracovníkov“. Bolo to svojím spôsobom osudové, pretože Elena Kittnarová bola donútená vyskúšať svoje sily a premeniť spevácke sny na javisku Spevohry Novej scény. Tu pôsobila od 1. 8. 1953 trinásť rokov, do konca sezóny 1965/66: spočiatku ako „zboristka s povinnosťou malých úloh“, neskôr ako sólistka a napokon primadona. Zažila krst ohňom na hudobno-zábavnej scéne v 25. úlohách klasických, slovenských, sovietskych a iných zahraničných operiet i v muzikáloch. V spevohre treba nielen dobre spievať, ale aj tančiť, hovoriť, hrať. To všetko Elena Kittnarová nielen vyskúšala – ale svojím prirodzeným šarmom a talentom aj povýšila na umelecké zážitky. Z najvýznamnejších úloh na Novej scéne spomeniem Rosalindu zo Straussovho Netopiera, Aničku z Dusíkovho Hrnčiarskeho bálu, Violettu z Kálmánovej operety Fialka z Montmartru, Idunu z Burkhardtovho Ohňostroja,Kristínu z Offenbachovho Parížskeho života, Hanu Glavarovú z Lehárovej Veselej vdovy, Lízu z My Fair Lady, Jenny z Weillovej Žobráckej opery a v závere novoscénickej kariéry - Sylviu z Dusíkovej Modrej ruže.
V Opere SND ju najprv pozývali hosťovať - a od 1.10.1966 sa rozhodli konečne angažovať za sólistku národnej opernej scény. Elena Kittnarová bola typom dramatickej opernej divy. Jej prierazný soprán zvládol rôznorodé štýly – ako „velila“ široko rozvetvená dramaturgia kamenného divadla, akým podnes SND je. Nemohla sa hlasovo úzko špecializovať. Napriek tomu jej železné hlasivky vydržali rôznorodé náročné titulné postavy svetových i našich autorov (Čajkovskij, Menotti, Verdi, Rossini, Wagner, U. Giordano, Bellini, Martinů, Beethoven, Suchoň, Cikker, Dvořák, Janáček, Puccini, R. Hazon, R. Strauss, B. Britten...) - až do r. 1993, kedy oficiálne ukončila kariéru. Aj v dôchodku ešte hosťovala v obľúbenej postave Abigail v Nabuccovi (spievala ju vyše 200-krát) - až do r. 1995. Bohatú žatvu zanechala v rozhlase - 64 nahratých titulov a v televíznom archíve: 32 relácií, árií a koncertov.
Počas takmer tridsiatich rokov naštudovala v Opere SND postavy do 42 inscenácií: od barokových opier cez široký romantický repertoár až po ženské postavy v slovenských operách, s dominanciou na expresívne diela z prelomu 19. a 20. storočia. K najreprezentatívnejším patrila nielen spomínaná Abigail, ale aj počas jej kariéry štvornásobne uedený Fidelio, v ktorom spievala Beethovenovu vernú Leonoru, Janáčkova slávna Emília Marty vo Veci Makropulos – 337 ročná tragická žena (z pôvodnej Čapkovej drámy), ktorá túži po tajomnom elixíre mladosti, aby v závere zápasu o získanie tohto dedičného receptu spoznala táto operná diva logiku života a smrti obyčajného ľudského bytia... Zdalivo bezkantilénové spievanie postavy premenila Kittnarová na drámu, počas ktorej poslucháč ani nedýchal. Celkom ináč vytesala morálnym pátosom a dedinskou tvrdosťou zošnurovanú Kostolníčku Buryjovku v Janáčkovej Jej pastorkyni. Alebo - aké nezabudnuteľné sú jej dve expresívno-dekadentné hrdinky: Salome a Elektra Richarda Straussa! V nich vyše 50 ročná umelkyňa siahla do jadra hlasových, ba i tanečno-výrazových možností a synteticky vykreslila psychicky narušené ženské bytosti. Boli to veľké roky Kittnarovej – i celej Opery SND, kedy väčšina sólistického ensemblu a inscenácií sa rovnala okolitému opernému svetu, hoci doň bolo v tých rokoch ťažko preniknúť!
Elena Kittnarová, ktorá mala naštudovaný veľký verdiovko-wagnerovský, český a slovenský (Katrena, Ľutomíra!) repertoár, nakoniec titulmi, oceneniami a hosťovaním najviac bodovala presa len ako Emília Marty. S touto inscenáciou sa prezentovala Opera SND na Pražskej jari´74, v Bulharsku, Berlíne, Ľubľani, v Antverpách, v Bruseli, vo Veľkom divadle v Moskve i v Kyjeve, Kitnarová ju naštudovala nemčine aj ako stály hosť Leipziger Theater (1978-1981) a v slovenčine v slávnom argentínskom Theatro Colón, ktoré Vec Makropulos uviedlo v originálnej jazykovej verzii a v medzinárodnom obsadení r. 1986.
Na Kittnarovej bola vždy udivujúca premena z civilnej dámy na postavu, ktorú stvárňovala. Na javisku bola odrazu kráľovská, hrdá, vznešená, patetická, oduševnená, tancujúca, trpiaca, vášnivá, trúchliaca, šialená, alebo odpúšťajúca a veľkorysá hrdinka s kráľovskou chôdzou, vznešenosťou a hlasom, vyjadrujúcim desiatky dramatických metamorfóz: od jemných vlasových tónov, po blesk pripomínajúce výšky, drásavé náreky, hrozby, temné hĺbky, suché recitatívy či lahodné kantilény. Elena Kittnarová bola jedinečná tragédka a heroína, dnes vieme, že viac než iba slovenskej opernej scény. Bola to európska diva. Veľmi chýba tým, ktorí si ju pamätajú!
TERÉZIA URSÍNYOVÁ
Literárny týždenník č. 7-8 /2012, dátum 29.2.2012
