"Keď sme robili Janáčkovu operu Jenůfa v Hongkongu, napísali, že druhé dejstvo bol doslova triler. Divákov až opantala hrôza," povedala Eva Urbanová. Prvá dáma českej opery a hviezda svetových operných domov sa predstaví v Bratislave. Ako Kostolníčka v Janáčkovej Jenůfe, ktorá má v piatok 23. marca premiéru v Opere Slovenského národného divadla.
Eva Urbanová
Autor: Robert Hüttner, Pravda
Postavu Kostolníčky spievate už v desiatej produkcii. Stačilo ju naštudovať prvý raz?
Od doby, čo som ju začala spievať, sa vyvíja. Stále v nej nachádzam niečo ďalšie. A s každým režisérom niečo buď pozitívne, alebo nie. Keď som ju napríklad spievala v Düsseldorfe, bola to skutočne nemecká réžia, hoci to robil fínsky režisér. Po tom, čo sme sa zoznámili, som mu povedala pár pripomienok. A keď ma potom videl, poďakoval mi s tým, že si myslel, že Jenůfa je o niečom celkom inom.
Ako to bolo s produkciou v Los Angeles?
Keď sme tam skúšali kostým do prvého dejstva, dali mi kabát pozapínaný až ku krku a naň mi patentkami pripevnili šatku. Prišiel výtvarník a povedal panej v krajčírskych dielňach - prineste jej vreckovku. Ja na to - nepotrebujem sa vysmrkať. On, že predsa sa tam spieva Kostolníčka, spadla vám šatka. Povedala som mu, že sa veľmi mýli, pretože šatka je to, čo mám tak pevne pripevnené na kabáte. Výtvarník, že to nie je možné, že sa ešte pozrie na preklady a večer mi zatelefonoval - máš pravdu, ospravedlňujem sa ti. Záleží na tom, s akým tímom kolegov a s akou produkciou sa stretnete. Napríklad prvé stretnutie s režisérom Robertom Wilsonom v Metropolitnej opere bol pre mňa šok.
Prečo šok?
Robila som s ním okrem iných aj dve Janáčkove opery - Osud a Káťu Kabanovú. Vyžaduje veľmi štylizované gestá. Naučil ma pracovať s telom, len pohľadom alebo otočením hlavy vyjadriť dramatickú situáciu. Vďaka nemu som začala napríklad aj na postave Kostolníčky pracovať tým jeho dodržovaním určitého držania tela, ktorým vyjadrujete všetko. Keď príde Kostolníčka na scénu, musí z tela vyžarovať, čo má v hlave.
Čo pre vás vymyslel režisér bratislavskej produkcie Martin Otava?
V treťom dejstve pri krásnych slovách - odpusť mi len ty - je možné klasicky pokľaknúť. On však chcel, aby som sa za Jenůfu postavila, aby to bolo len medzi nami ako veľmi intímna situácia. Aj mi to zahral. Som však smieško, takže keď som sa na neho dívala, pripadalo mi to smiešne. Stále som však o tom premýšľala. Zobudila som sa trebárs v noci a rozmýšľala, prečo mi to bolo smiešne a skúšala som si to zahrať. Prišla skúška v skúšobni, predviedla som mu situáciu a on mi povedal: dokázala si to! Áno, ale trvalo mi to desať dní.
Spievali ste v newyorskej Metropolitnej opere, milánskej La Scale, Prahe i Bratislave. Všimli ste si rozdiely v tvorbe?
Myslím si, že zhruba je to rovnaké. Len u južných národov, napríklad v Taliansku, je to také, že, urobíme to zajtra. Až zajtra. Je tam iná mentalita, ale skúšky sú všade rovnaké.
Aj v La Scale fungovalo až zajtra?
Nie. Tam to neboli skúšky, ale masaker. Keď sme robili La Giocondu, skúšali sme skutočne od rána do noci. Všetci na nás revali voce (hlas po taliansky, pozn. red,), voce! Odvtedy to slovo neznášam, mám naň alergiu. Keď sa skončila generálna skúška, režisérka nám povedala - tak a teraz máte 24 hodín na to, aby sa vám vrátil hlas. Vôbec nič nerobte, len ležte a potom prídete a musíte to zaspievať. Len som sa pozerala a hovorila si - tá sa asi úplne zbláznila! A museli sme to zaspievať. Bol to skutočne masaker.
Máte ponuky z celého sveta, často ste museli povedať nie?
Všetko si starostlivo vyberám. Keď viem, že mi rola nič nehovorí, nesadne mi, nemám k nej žiadny vzťah, tak ju odmietnem, aj keby bola hneď v Metropolitnej opere. Nemá to zmysel. Som typ speváčky, ktorá sa snaží s postavou stotožniť, pochopiť ju, a keď mi je absolútne cudzia, jednoducho to nedokážem. Som skôr emocionálny človek, mám rada, keď sú na javisku obrovské emócie. Sú skladatelia, ktorí skomponujú dielo, čo je pre mňa akademické, studené, vzdialené. Hudba je krásna, ale pre inú speváčku. Keď mi niečo také ponúknu - a stalo sa to mnohokrát - odmietnem. Možno som si tým zbrzdila kariéru, možno som niekoho naštvala, ale nemá zmysel, aby som ako cvičená opička chodila zľava doprava a chrlila zo seba noty. Raz som to skúsila a zistila som, že je to nezmysel.
Ktorý režisér vás najviac potrápil?
Veľmi som sa musela trápiť pri réžii pána Neufassa, keď som v Berlíne musela robiť jeho inscenáciu Verdiho Sily osudu. Bolo to o všetkom možnom, len nie o tom, o čom je libreto. A potom som sa veľmi musela trápiť pri Daliborovi v Národnom divadle v Prahe v Pitínského réžii. Povedal nám, že Dalibor je niečo ako dnes Kájínek. Tak to bol u mňa úplný koniec.
Získali ste množstvo ocenení, od Thálie práve za Kostolníčku až po Grammy, ktoré si vážite najviac?
Kanadskú cenu Dora Mavor Moore, ktorú som tiež dostala za Kostolníčku. Je to moje relatívne najväčšie javiskové ocenenie. Pred všetkými kanadskými spevákmi, pred všetkými produkciami v Kanade dali prednosť českej speváčke, to si skutočne vážim. Vážim si aj francúzsky rytiersky rád, je to úžasná cena a vždy hovorím, že som rytierka. Aj Grammy je krásna vec.
Začínali ste ako rocková speváčka, stále vás táto hudba láka?
Vlani som vydala 2 CD Eva Urbanová - Dvě tváře, tam som si dala aspoň trošičku rockovej hudby. Keď je šanca a výborná konštelácia umelcov, tak si veľmi rada rockovú hudbu zaspievam. V nej som absolútne slobodná, nie som spútaná kostýmom ani žiadnou réžiou.
A kam vás ťahá srdce?
Keď spievam Kostolníčku, tak počas predstavenia zabudnem na rockovú hudbu. Ale keby som mala spievať rolu, ktorú necítim, ušla by som veľmi rýchlo k rocku, aby som sa nabila energiou, ktorú mi tá hudba dáva. Myslím, že opera je 60 percent a rocková hudba 40 percent, obe sú moje lásky.
Pripravila: Jena Opoldusová
23. marca 2012
prečítané: www.pravda.sk
