Dni starej hudby 2013, orchestrálny koncert, Bratislava, Župný dom, dňa 6. Júna 2013
Koncert zostavený z diel Ludwiga van Beethovena (1770 – 1827) zaznel na dobových nástrojoch alebo ich kópiách v podaní orchestra, ktorého základ tvorili členovia súboru Musica Aeterna rozšíreného o ďalších hudobníkov s medzinárodným obsadením. Program tvorili predohra ku tragédii Heinricha Josepha von Collina (1771 – 1811) Coriolan, op. 62, Koncert pre klavír a orchester č. 1 C dur, op. 15 a Symfónia č. 3 Es dur Eroica, op. 55. Dirigoval popredný maďarský dirigent špecializujúci sa na starú hudbu György Vashegyi a sólistom večera bol svetovo uznávaný holandský klavirista Ronald Brautigam.
Miestom koncertu bolo inšpiratívne prostredie bratislavského Župného domu s bohatou koncertnou minulosťou, kde kedysi účinkovali umelci ako Anton Rubinstein (1829 – 1894), Hans von Bülow (1830 – 1894), Eugène Ysaye (1851 – 1930), Jan Kubelík (1880 – 1940) a pri príležitosti predvedenia svojich skladieb ho navštívili aj Anton Bruckner (1824 – 1896), Johannes Brahms (1833 – 1897) a iní. Viac sa dá o tejto histórii a iných témach súvisiacich s tohtoročnými Dňami starej hudby s podtitulom Klávesy v zrkadle času dozvedieť z odborne veľmi dobre pripraveného programového bulletinu.
Klavírny koncert C dur dokončený v roku 1798 patrí do Beetovenovho prvého tvorivého obdobia a svojím charakterom v mnohom pripomína skladateľove vzory, napr. Josepha Haydna. Je v ňom však aj mnoho individuálnych čŕt predpovedajúcich budúci vývoj tvorcu a práve tie sa podarilo Györgyovi Vashegyimu primerane zdôrazniť. Celkovo dirigentova koncepcia vyznela veľmi vyvážene s patričným beethovenovským temperamentom a stupňovaným účinkom na poslucháča vrcholiacim v závere skladby. Hneď na začiatku v orchestrálnej expozícii zaujal veľmi elegantný prechod z prvej do druhej témy, v dôsledku čoho trochu neobvyklý tóninový skok z G dur do Es dur zaznel mimoriadne prirodzene. Ronald Brautigam hral na kópii kladivkového klavíra Walter & Sohn z roku okolo 1805, vyrobeného v dielni Paula McNultyho (Divišov, ČR). Možno zvolil trochu menej expresívny výraz, avšak jeho presne vypracovanej agogike sa nedá nič vyčítať a už vôbec nie technickej úrovni interpretácie sólového partu. Vyznenie „nekonečného záveru“ druhej časti koncertu spracovaného ako neustály dialóg klavíra a orchestra, v ktorom má významnú úlohu sólový klarinet, je toho veľmi dobrým dôkazom. Dirigent aj klavirista z tretej časti koncertu vyťažili azda maximum. Mimoriadne dobre zapôsobil kontrast medzi búrlivo veselou hlavnou témou Ronda a lyrickejším stredným dielom.
Možnosť vypočuť si v dobovej interpretácii bezprostredne za sebou dielo napísané ku koncu Beethovenovho prvého tvorivého obdobia a dielo, ktoré sa dá pokladať za manifest jeho ďalšieho hudobného vývoja je veľmi dobrým dramaturgickým činom. Na prelome 18. a 19. storočia nastala u skladateľa významná zmena v hudobnej reči smerom k oveľa väčšej expresivite výrazu a premyslenejšiemu budovaniu často veľmi rozsiahlej architektonickej štruktúry svojich kompozícií. Vplyv spoločenských udalostí a osobných problémov na tento prerod a z toho vyplývajúca snaha prispieť svojím umením k obrode ľudstva sú všeobecne známe. Jedným z najžiarivejších príkladov výsledku Beethovenovej premeny je azda Tretia symfónia Es dur Eroica. Dokončil ju roku 1804 a je takmer isté, že v tom čase to bola najrozsiahlejšia kompozícia svojho druhu na svete. Komplikovanosť architektúry skladby je úmerná jej rozsahu, avšak nie je samoúčelná, ale vo všetkých detailoch zameraná na vystupňovanie hudobného výrazu. Dirigent skvele využil možnosť dosiahnuť veľmi priehľadný zvuk orchestra pozostávajúceho z dobových nástrojov, v ktorom sa dajú dobre sledovať jednotlivé vnútorné hlasy. Veľmi to pomohlo napríklad kontrapunktickým úsekom v druhej a poslednej časti, ako aj lepšej čitateľnosti štruktúry početných smelých disonantných súzvukov organicky zapadajúcich do logiky celku. V prvej časti chyby lesných rohov v citáciách hlavnej témy zapôsobili rušivo, avšak hornisti si zachránili česť v energickom triu Scherza. Je všeobecne známe, že hrať na prirodzený roh je ťažké. Takmer programový kontrast medzi úpenlivo prosiacou hlavnou témou a neúprosnou imitačne spracovanou druhou témou v druhej časti zanechal v dirigentovom prevedení neobvykle silný dojem. Podobne ako v Koncerte C dur aj v symfónii Es dur sa sústredil na vyvrcholenie v závere skladby. Posledná časť je variačným rondom. Tento jedinečný orchestrálny kus s veľmi vtipným začiatkom a oneskoreným nástupom témy vlastne až v tretej variácii, pričom v jednotlivých variáciách sa vystriedajú azda všetky možné nálady a s dvoma pomerne dramatickými epizódami spracovanými bohatou a náročnou kontrapunktickou sadzbou, zaznel plnokrvne a agogicky veľmi presvedčivo.
Na začiatku koncertu zaznela predohra Coriolan, op. 62. Toto dielo z roku 1807 už nesie všetky znaky Beethovenovho druhého tvorivého obdobia. Dirigent opäť veľmi dobre vystihol podstatu partitúry a dosiahol účinný kontrast medzi prísne akcentovanou hlavnou témou vyjadrujúcou silu rímskeho patricija a melodicky širokou „témou svedomia a lásky“ s mimoriadne spevným poňatím violončelového sprievodu.
Zdá sa, že menej prierazný zvuk nástrojov spred vyše dvesto rokov s bohatšou štruktúrou alikvotných frekvencií v spektrách svojich tónov spôsobuje, že aj veľmi silné akcenty znejú od základu mäkšie a najmä pre sláčiky platí, že sa nimi dajú dosiahnuť veľmi jemné ale zvukovo široké pianissimá. Ak sa takto hrá klasicizmus, prípadne raný romantizmus, je to veľmi štýlové.
Recenzia
Autor: Ján Marták, 5. ročník
Cirkevné konzervatórium Bratislava
Článok zaradený do: Recenzie, prečítali sme
