Ján Rácz: Rozdielnosť pohľadov na jednoaktovky Plášť a Gianni Schicchi

28.10.2012 21:40

 

Pre opery Giacoma Pucciniho je charakteristická citlivosť na ženské osudy. Teoretici konštatujú jeho empatiu k ženskému videniu spoločensko-individuálnych problémov bytia. Postavy Manon, Mimi, Tosca, Cio-cio-san, Minnie, Giorgetta, Angelica, Lauretta, Liu... sú v skladateľových operách nositeľkami výpovede. Dôležitými sú však aj ich ženské protipóly. V Bohéme stojí oproti Mimi postava Musetty. Komplementárnym protipólom Cio-cio-san je v opere Madama Butterfly postava Suzuki.

 

Gianni Schicchi, Opera ŠD Košice

 

 

V Plášti stojí proti Giorgette Frugola /Fretka/. Opozíciou sestry Angeliky je v rovnomennej opere Kňažná. V jednoaktovke Gianni Schicchi stojí proti insitnej Laurette všetkými masťami mazaná Zita, zvaná tiež Stará. V opere Turandot je protipólom otrokyne Liu princezná Turandot. Dôležitosť komplentárnosti a kontrapozície postáv je badateľná v dvoch posledných Pucciniho dielach Il Trittico /Triptych/ - spája jednoaktovky, tragickú Il tabarro /Plášť/, lyrickú Suor Angelica /Sestra Angelika/, komickú Gianni Schicchi do jedného celku - a v nedokončenej opere Turandot.

 

Dielo Triptych sa vcelku uvádza iba zriedka. Súvisí to s námietkami proti prostrednej Sestre Angelike, považovanej za hudobne príliš plačlivú. Táto prax súvisí s prežitým chápaním opery ako hudobného druhu a s popieraním jej divadelnosti. Pritom plánom Triptychu bolo predstaviť všeobecne „ženskosť“ v jej krajných podobách. Od biologicky determinovanej Giorgetty, cez kajúcnu a empatickú Angeliku, po insitnú, anjelskú a nepoškvrnenú Laurettu. Konfrontovanú so „ženskosťou“ vulgárne panovačnej Frugoly, aristokraticky predpojatej Kňažnej, a materiálne vypočítavej Zity. Svedčí o tom ako časový záber jednotlivých častí Triptychu – Plášť sa odohráva koncom 19. storočia, Sestra Angelika v 17. storočí, jednoaktovka Gianni Schicchi v 13. storočí - tak aj hlasové obsadenie postáv – Giorgetta, Angelika, Lauretta sú písané pre soprán, Frugola, Kňažná, Zita predpokladajú alt. Zaužívaná prax v konečnom dôsledku vyšla v ústrety komerčnosti ale ublížila dielu ako celku.

 

Dve okrajové časti Triptychu /Plášť a Gianni Schicchi/ premiérovala opera košického Štátneho divadla 12. októbra 2012, v réžii výraznej osobnosti českého divadla Jána Antonína Pitínskeho, a v hudobnom naštudovaní Ondreja Olosa. Hudobné naštudovanie tentokrát ťahalo za kratší koniec.

 

Plášť, Opera ŠD Košice

 

Libretista prvej inscenovanej jednoaktovky Giuseppe Adami vychádzal z hry Didiera Goldhammera /píšuceho pod pseudonymom Didier Gold/ La Houppelande.1 Libreto bolo zhudobnené v roku 1913. Na ostatné dve časti Triptychu musel skladateľ Puccini čakať až do roku 1917, čo tiež svedčí o zamýšľanom pláne výpovede diela. Autor libreta Giovachino Forzano v Sestre Angelike spracoval vlastnú fantáziu.2 V poslednej časti Il Trittika zase informácie z Komentára k Peklu /časti Božskej komédie Danteho Alighieriho/, pričom do textu dopísal postavu Rinuccia a Lauretty, čím zmenil a ospravedlnil motiváciu konania „falšovateľa vlastnej osobnosti“ G. Schicchiho. Iniciátorom celej intrigy so závetom Buosa Donatiho bol totiž pôvodne Simone /Buosov bratranec/ 3, nie Rinuccio /synovec Buosovej sesternice Zity/ v snahe dopomôcť Laurette k venu a tak legalizovať vlastný sobáš.

 

Počnúc zlatokopeckou operou Dievča zo zlatého Západu /La Fanciulla del West/ dochádza k zmene skladateľovej hudobnej reči, čo potvrdzuje jej robustná, technicky náročná hudba. „Pucciniho výrazivo je v porovnaní s jeho dovtedajšími dielami o čosi drsnejšie, recitatívy a arióza splývajú, širokodychá melodika ustupuje kratším úsekom.“ 4 Sám skladateľ sa k problematike vyjadril: „Chcem napísať niečo tvrdšie a bohatšie, pretože typov ako Bohéma a Butterfly mám už plné zuby.“ 5 Fakt, že Giacomo Puccini sa medzitým rozlúčil s lyrickým, resp. sentimentálnym štýlom a predpokladal drsný až agresívny spôsob hudobného výrazu, že ním dovtedy preferovaná belcantovská línia ustúpila naliehavejším naturalistickým farbám, nezaregistrovali ani autor hudobného naštudovania Ondrej Olos, ani dirigent druhého obsadenia Igor Dohovič. K partitúram obidvoch jednoaktoviek pristupovali, akoby išlo o opozdený výbežok romantizmu, o prvé skladateľove opery „napísané v období prechodu od starej aristokratickej spoločnosti k spoločnosti buržoáznej, od opery intelektuálnej k opere ľudovej, pričom si ale pod ľudom nesmieme predstaviť talianskeho konzervatívneho roľníka, ktorý s nedôverou prijímal aj vznik talianskeho štátu, ani vznikajúci proleterát, ale široké stredné vrstvy meštiacstva, ku ktorého ideálom mal Puccini neobyčajne blízko. 6 Tragicky surovým Plášťom a burleskou Gianni Schicchi sa skladateľ priblížil k dôsledným veristom, hudobné výrazivo očistil od nostalgicko-sentimentálno-poetického oparu, ktorým docieľoval páčivosť svojich opier. Puccini bol totiž nielen skvelým hudobníkom, ale aj umelcom-manažérom. „Veľmi presne vedel odhadnúť na čo publikum zaberie“ 6, a k páčivosti sa vrátil v nedokončenej opere Turandot – i keď romantický opar mohol vzniknúť aj s prispením skladateľovho žiaka Franka Alfana, ktorý dielo dokončil.

 

J. A. Pitínsky pristupoval ku konštrukcii javiskového obrazu Pucciniho jednoaktoviek z racionálnych východísk, pričom dôsledne inscenoval podnety získané zo skladateľovej partitúry, na strohej a viacvýznamovej scéne Jana Štěpánka a v hodnotných kostýmoch Jany Prekovej. Chýbajúcu „chémiu“ verizmu režisér vyvažoval fungujúcou racionálnou univerzálnosťou výpovede. Kontradikcia zvuku /melódia sprevádzaná stereotypným rytmom navodzujúca dojem vlnobytia, je z času na čas prerušovaná reálnymi zvukmi prístavu/ ktorú dirigenti chápali iba ako atmosférotvorný činiteľ, sa stala základom pre vznik kontradiktívnych obrazov, ktoré v konečnom dôsledku posúvali výsledný význam k univerzálnejším hladinám.

 

Najväčší diel viny nad rozdielnosťou chápania Pucciniho predlohy zo strany režiséra na jednej strane a dirigentov na strane druhej nesie na svojich pleciach dramaturgička Linda Keprtová, ktorá mala pôsobiť ako mediátor inscenačného tímu. Pri nedávnej Jej pastorkyni bolo možné namietať nedostatočný vplyv dramaturgie na režiséra Michaela Taranta, ktorý inscenoval drámu Gabriely Preissovej, nie úpravu Leoša Janáčka. Tentokrát možno namietať nedostatočný vplyv na dirigentov ...ono to totiž funguje nielen sprava doľava, ale aj zľava doprava.

 

Realizátori stelesnili postavy v režisérových intenciách. V tragickej jednoaktovke Plášť zaujal predstaviteľ Micheleho Marián Lukáč - lyrickým barytónom postavu definoval ako obeť vlastných obmedzení, Jaroslav Dvorský stelesňujúci Luigiho, Giorgetta Tatiany Paľovčíkovej- Paládiovej, Frugola Jitky Zerhauovej a Predavač piesní /Predavač snov/ - Fašinetár – Milenec Titusza Tóbisza. V burleske Gianni Schicchi hlavne predstaviteľ Schicchiho Ludovic Kendi, kúzelne zaznamenajúci premenu falšovateľa identity, Ivan Zvarík naturálnymi prostriedkami dokonale charakterizujúci postavu Simoneho, Zita Jitky Zerhauovej, Betto di Signy Štefana Hundžu, Maestro Spinelloccio Petra Rašiho a notár Amantio di Nicolao stelesnený Józsefom Havasim.

 

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

1. Zenei lexikon, Zenemükiadó Vállalat, Budapest, 1965, str. 160
2. Opera – Velká encyklopedie, Mladá fronta, Praha, 1996, str. 340
3. Dante Alighieri: Božská komédia – Peklo, Komentár, SPKK, Bratislava, 1964, str. 426
4. Jan Trojan: Dějiny opery, Ladislav Horáček – Paseka, Praha, 2001, str. 172
5. Opera – Velká encyklopedie, Mladá fronta, Praha, 1996, str. 337
6. Vladimír Blaho: G. P. – verista či antiverista?, H.Ž. 9/2OO8, str. 15

 
 

Autor: Ján Rácz

 

článok zaradený do Recenzie, prečítali sme

 

 

Diskusná téma: Ján Rácz: Rozdielnosť pohľadov na jednoaktovky Plášť a Gianni Schicchi

Neboli nájdené žiadne príspevky.

Pridať nový príspevok

                 

 

 

Kontakt

Ľudovít Vongrej - šéfredaktor redakcia@operaslovakia.sk