Opera Slovakia pripravila pre vás rozhovor s poprednou českou opernou speváčkou, mezzosopranistkou Jitkou Zerhauovou, pri príležitosti okrúhleho životného jubilea umelkyne. Jitka Zerhauová sa narodila 18. marca, patrí medzi popredné osobnosti nielen českých operných javísk. V osemdesiatych rokoch bola členkou opery Slovenského národného divadla v Bratislave a v súčasnosti je sólistkou Janáčkovho divadla v Brne. Speváčka sa zúčastnila mnohých medzinárodných súťaží. Stala sa finalistkou Pražského jara (1986), súťaže XXXII Concours international de Chaut v Tolouse (1986), semifinalistkou súťaže P. I. Čajkovského v Moskve (1986), finalistkou speváckej súťaže vo Viedni (1988), úspešná bola aj v európskom finále Pavarottiho súťaže v Modene v roku 1988.
Jitka Zerhauová, mezzosoprán
Čo vás priviedlo práve k spevu a k opere?
U nás v rodine sa dosť spievalo. Stará mama dokonca ochotnícky spievala prvú žienku v Rusalke a moja mama mala nádherný, zvučný alt. Asi som vždy počúvala pesničky v ich podaní, pretože existuje audio záznam, kde som zaspievala niekoľko pesničiek a to som mala akurát rok a pol.
Od 6 rokov som spievala v detskom zbore Mladosť a zborovému spevu som sa venovala až do nástupu na Janáčkovu akadémiu múzických umení. Dá sa povedať, že mňa k láske ku klasickej hudbe priviedol náš zbormajster Jaroslav Dostalík. Na zborových sústredeniach sme behom poludňajšieho pokoja počúvali hudbu z platní, ktorú nám vyberal práve náš zbormajster. Pamätám si napríklad na Stravinského Svätenie jari, Bachovu Toccatu H moll a Korzakovovu Šeherezádu. A tak sa stalo, že v období puberty, namiesto toho, aby som chodila na diskotéky, nevynechala som žiadny koncert filharmónie, ktorá vtedy hrala na Štadióne a v opere som bola tiež ,,varená pečená“. V zbore som spievala sóla a chcela som ísť na konzervatórium. To mi rodičia nedovolili, tak som musela na gymnázium a až potom na JAMU. Na gymnáziu bola profesorka hudobnej výchovy, ktorá viedla zbor a ešte nám pomohla založiť dievčenské spevácke kvarteto. S kvartetom sme chodili na súťaže a kde sme prišli, vždy sme vyhrali prvú cenu. Na spievanie v ansámbloch veľmi rada spomínam. Tá radosť zo spoločného diela, keď sa nám darilo, bola neopakovateľná.
Foto: Jitka Zerhauová
Oľga z Onegina - konkurzná rola v SND
Začínali ste predsa len v úplne inom prostredí, aké je dnes. Aké boli vaše začiatky?
Ja som začínala naozaj úplne inak. Už v priebehu štúdia na JAMU som mala dve dcéry a tak nebyť manželovej pomoci a starých mám, neviem, či by som vôbec nejako začala. Prvé angažmá bolo v Juhočeskom divadle v Českých Budejoviciach , ale tam som bola len štyri mesiace, pretože som bola prijatá do Slovenského národného divadla v Bratislave a pozvali ma, aby som naštudovala Oľgu v Čajkovského Evgenovi Oneginovi. Na to predstavenie si veľmi rada spomínam. Bol to taký labyrint. Spievala som po slovensky, Lenský, Jozef Ábel česky, Tatianu, Magdaléna Hajóssyová nemecky a nejaký americký barytón Onegina v originály, teda rusky. Asi sa to podarilo a ja som od januára nastúpila do divadla snov.
Hneď ma čakali krásne role – Dido v Händelovej opere Dido a Aeneas, Dorabella v Mozartovej Cosi fan tutte a za krátky čas dokonca Carmen a potom Amneris v Aide. To som mala asi len 27 rokov. Zároveň potrebovali do brnenskej opery Oktaviana v Straussovej opere Gavalier s ružou a ja som stíhala obidve angažmá. Nebolo to ľahké, pretože som skoro každý deň cestovala na skúšky, alebo predstavenia od malých detí. Ešte že ma môj manžel vedel tak dobre nahradiť.
Aká bola práca v SND a ako si spomínate na svojich slovenských kolegov a účinkovanie na prvej slovenskej opernej scéne?
Do SND som nastúpila v roku 1982 a o rok neskôr som prijala aj angažmá v Brne. Na časy v SND veľmi rada spomínam. Bolo to krásne. Úžasní kolegovia, nádherná práca a dobrý kolektív. S Figarovou svadbou a Cosi fan tutte sme obišli skoro celú Európu. Práve keď som prišla do SND, nastúpila tam aj nová, silná generácia slovenských spevákov – Eva Jenisová, Ľubica Rybárska, Jozef Kundlák, Ján Galla, Peter Mikuláš a mnoho ďalších. Slovenská spevácka škola chŕlila vždy mnoho mladých spevákov, ktorí dostávali príležitosti na prvej scéne. Určite to bolo tiež tým, že na rozdiel od Janáčkovho divadla, kde treba veľmi prierazné hlasy, v historickej budove SND boli podmienky pre začínajúcich spevákov nie až tak náročné.
Foto: Jitka Zerhauová, Carmen, SND
Čo vám dalo pôsobenie v SND? Ovplyvnilo vás to v niečom?
Samozrejme mnoho krásnych rolí a radosti z práce. Angažmá v SND mi tiež prinieslo určité sebavedomie. Vnímala som to tak, že operný spevák je v Bratislave cenený na prvom mieste a teší sa veľkej úcte. Veď opera je predovšetkým hudba a ešte dôležitejší je spev. Teraz sú tendencie také, že najdôležitejšia je réžia, scéna, poňatie, ktoré si vykladajú spravidla inscenátori úplne naopak, alebo aj zvrátene, ako to mal na mysli pôvodne autor. Keď si v Česku prečítate recenziu na operu, kritik spravidla venuje veľkú časť práve režijnému poňatiu a na spevácke výkony ostane jednoduchá veta. Pochybujem, že kto ide na operu, zaujíma sa o to, čo tým ten ktorý pán režisér myslel. Chce určite v prvom rade počuť krásny spev a hudbu.
Dnes ste sólistkou brnenskej opery, v ktorej stvárňujete veľa operných postáv doma aj na mnohých zájazdoch a koncertoch v Čechách a v zahraničí. Aký máte vzťah k domovskej scéne?
Ako by som to najlepšie vyjadrila? Snáď, že po tých rokoch, je to tak trochu ,,moja opera“. Určite vaši čitatelia budú vedieť, čo sme v poslednom roku zažili. Museli sme napnúť všetky sily, aby politici spolu s riaditeľom Danielom Dvořákom nezrušili operný súbor a tak prerušili stotridsaťročnú kontinuitu pôsobenia opery v Brne. Stále ešte nieje všetko vyhraté a bohužiaľ situácia v operných domoch v Česku je veľmi neradostná. Politici, ktorí si nevidia ani na špičku nosa, kľudne zrušia to, čo sa tu budovalo roky.
V ktorých operných inscenáciách vás môžu diváci v súčasnosti vidieť?
Snáď najviac sa vždy teším na Prodanou nevěstu, ktorú režíroval u nás známy herec Ondřej Havelka. Táto inscenácia je tak nabitá nápadmi, že vždy má veľký úspech aj u mladého publika. Inak asi nemá cenu vymenovávať všetky role, ktoré spievam. Som veľmi rada, že mimo nášho divadlo spievam aj na iných scénach. Napríklad pre môj obor je veľmi pekná rola pestúnky v Oneginovi.
V ostravskej opere som teraz spoznala nádhernú hudbu v Gounodovej opere Romeo a Júlia. Tiež som tam naštudovala Brittenovho Kominárika, ktorý je veľmi pekne urobený pre detské publikum.
Foto: Eva Dřízgová, Jenůfa (vľavo) a Jitka Zerhauová, stařenka Buriovka (vpravo) v opere Její pastorkyňa
Čo nové pripravujete?
To ste udreli klinec po hlavičke. Práve nerobím nič iného, len sa snažím naučiť Klytaemnestru v Straussovej Elektre. Mám na to málo času, tak mi držte palce, aby som to zvládla.
Vo svojom repertoári máte nádherné mezzosopránové role. Je to asi najčastejšia otázka, ktorú dostávajú operní speváci, preto sa vás opýtam aj ja, ktorá postavu máte najradšej?
Ako som sa už zmienila, od 27. rokov spievam Amneris vo Verdiho Aide a túto rolu mám asi najradšej. Inak veľmi rada spomínam na Donizettiho Favoritku, Dalilu, Ulricu a mnoho ďalších. Asi som mala šťastie snáď na skoro všetky ťažiskové role mezzosopránového oboru.
Na druhej strane by ma zaujímalo, ktorá vám dala skutočne zabrať a s ktorou ste sa museli popasovať, či už po speváckej, alebo po výrazovej stránke?
Odskočila som si tiež mimo svoj obor a dlhé roky som spievala sopránovú rolu Donnu Elviru v Mozartovej opere Don Giovanni. To bolo pre mňa spevácky asi najnáročnejšie. Snáď som to nejako zvládla, pretože som túto rolu spievala mnohokrát aj v Stavovskom divadle v Prahe a na turné po Japonsku.
Po výrazové stránke som mala najväčší problém s hovoreným slovom. Tomu som sa úspešne vyhýbala až dovtedy, kedy som bola pozvaná do opernej inscenácie pána Bednárika Dcéra pluku v SND. Tam som dokonca mala v roli veľa textu v slovenčine. Text som sa poctivo naučila, ale pán režisér zhodnotil, že môj prízvuk je neúnosný a tak som mohla hovoriť po česky. Na prácu s pánom Bednárikom veľmi rada spomínam. Je to muž plný energie. Pripomína mi ,,papiňák“ – tlakový hrniec.
Váš repertoár nie je len operný, ale aj koncertný. Aký je rozdiel medzi opernou a koncertnou interpretáciou?
Koncertne spievam veľmi rada. Dokonca už viac rokov koncerty aj sama organizujem, či už veľké oratória, koncerty operných árií, alebo aj piesňové koncerty. Piesňam som venovala 15 rokov a to nedele v letných mesiacoch, kedy som organizovala Festival komornej hudby v Domě u Rudého vola. Vystriedalo sa tam mnoho umelcov a práve piesňovej tvorbe bol daný veľký priestor.
Aký máte vzťah k opere, myslím ako k umeleckému žánru?
Musím sa priznať, že si asi s väčším pôžitkom vypočujem klasickú inštrumentálnu hudbu. To mávam až husiu kožu. Naposledy som počula Mou vlast s dirigentom Bělohlávkem v slávnej koncertnej sále Albert v Londýne a to som bola až dojatá. Koncertná sála naplnená na prasknutie. Plné boli aj miesta na státie. Poslucháči si neformálne sadali na zem. No a ten aplaus na konci – nádhera.
Opera, keď je všetko tak ako má byť, je asi najvyššia forma umenia, aspoň podľa môjho názoru. Mala som šťastie, že som naštudovala nádhernú inscenáciu Káti Kabanové od Leoše Janáčka v Národnom divadle vo Varšave. Zišiel sa tam výborný inscenačný tím a špičkoví speváci. Orchester už na prvej skúške hral, akoby bola premiéra. No a silný dramatický príbeh spolu s nádhernou hudbou doslova zviedol publikum zo stoličiek.
Keď by ste sa chceli divákom predstaviť, cez ktorú opernú postavu by prenikli vaše vlastnosti a povahové črty?
Zlá svokra Kabanicha? Nie, to žartujem. Aspoň dúfam, že ma tak manžel mojej dcéry nevidí.
Je opera vašou jedinou vášňou, alebo máte ešte iné?
Musím sa priznať, že poslednú dobu, kedy bojujem za farby brnenskej opery, som trošku závislá na facebooku. Je to neuveriteľná zbraň, ktorá nám pomohla zmobilizovať verejnosť na podporu zachovania opery a vyhnala do ulíc viac ako tisíc ľudí. To bolo po prvý krát od roku 1989, kedy ľudia v Brne v tak hojnom počte vyšli do ulíc. Musím túto moju ,,závislosť“ trošku obmedziť, keď skončí náš spoločný boj.
Ako ste oslávili svoje narodeniny?
Oslava čiastočne prebehla v Londýne, kde žije moja staršia dcéra. Vzhľadom k tomu, že máme jeden a pol ročného vnúčika Patrika, oslávili sme to doma. No a potom sa ešte zídeme celá rodinka na Kanárskych ostrovoch, kde máme obľúbené miesto Puerto Mogan a tam to oslávime dodatočne.
Aký darček by vám urobil najväčšiu radosť?
To, že sa zasa stretneme celá rodinka s dvomi vnúčatkami na spoločnej dovolenke.
Ďakujem za rozhovor.
súvisiace články
Jitka Zerhauová o situácii v brnenskej opere
Pripravil: Ľudovít Vongrej / 20. marca 2012 
