Košice
Volali ju prvou muzikálovou hviezdou Slovenska. Okrem rodnej Bratislavy je podstatná časť jej života spojená aj s Košicami a košickým divadlom, pri zrode ktorého v roku 1945 stála. Speváčka, herečka a tanečnica Gizela Veclová sa 1. mája dožíva nádherného životného jubilea, 90 rokov. Opera jej pri tejto príležitosti venuje premiéru Verdiho opery Rigoletto.
Gizela Veclová
Gizela Veclová sa narodila 1. mája 1923 v Bratislave. V roku 1942 absolvovala štúdium operného spevu na Štátnom konzervatóriu v Bratislave u profesora Arnolda Flögla. Jej pedagógmi boli aj Eugen Suchoň a Ján Cikker. V rokoch 1942-1945 pôsobila ako sólistka opery SND v Bratislave. Po vojne stála pri vzniku košického divadla, kde ju do tvoriaceho sa operného súboru pozval riaditeľ Janko Borodáč. „Netušila som, ako sa v auguste 1945 dostanem na východ republiky. Janko Borodáč mi poradil, aby som išla vlakom do Vrútok a ďalej nejakým kočom. Zobrala ma UNRA – povojnová potravinová pomoc na nákladnom aute s plachtou. Košické divadlo som si na prvý pohľad zamilovala. Prvú noc som prespala v šatni, iná možnosť nebola," spomínala pred niekoľkými rokmi. Vďaka výraznému talentu a neodolateľnému javiskovému šarmu sa Gizela Veclová rýchlo stala dominantnou postavou súboru. Tu dostala možnosť rýchleho umeleckého rastu a s ním spojeného naštudovania svetového operného repertoáru, ale aj primadonských operetných partov.
Po príchode na bratislavskú Novú scénu sa začalo umelecky najvýznamnejšie obdobie jej kariéry. Vďaka všestrannému talentu, speváckym, hereckým i tanečným schopnostiam, javiskovému šarmu i noblese, si vydobyla pozíciu prvej dámy slovenského muzikálu, predovšetkým vďaka postave Dolly Leviovej v slávnom muzikále Hello, Dolly! (1966). Zaujímavosťou je, že túto postavu spočiatku odmietla.
Jeseň života trávi opäť v Košiciach po boku dcéry, herečky Dany Gažovej a vnučky Dany Markušovej, ktorá je zakladateľkou prvej muzikálovej školy v Košiciach.
Hudobné naštudovanie nového Rigoletta, ktorý bude mať premiéru 10. mája, zverilo vedenie opery do rúk mladého slovenského dirigenta Petra Valentoviča, ktorý má za sebou skúsenosti z prácou v rôznych kútoch sveta. V košickej opere sa predstaví prvýkrát a pri tej príležitosti o Verdiho opere povedal:
Peter Valentovič
Máte za sebou skúsenosti dá sa povedať z celého sveta, od Južnej Afriky, cez karibský Martinique, až po Turecko či Francúzsko, Nemecko a Rakúsko. Teraz ste prvýkrát v košickej opere. Aké sú prvé pocity po niekoľkých dňoch skúšania Verdiho Rigoletta?
V prvom rade som veľmi rád, že som dostal ponuku pracovať tu v Košiciach. Moje prvé pocity sú veľmi dobré. Ľudia sú veľmi pozorní, majú veľkú chuť pracovať a verím, že môžeme spolu urobiť dobrého Rigoletta. Atmosféra je výborná, mesto je krásne, čo si môže človek viac želať?
Verdiho Rigoletto patrí podľa portálu operabase.com medzi desiatku najhranejších operných titulov vo svete. Verdi ju po premiére, keď ho talianski kritici obvinili z „germanizmu" obhajoval slovami: „Chcem svoju hudbu, či už je krásna alebo škaredá, nielen jednoducho písať, ale chcem jej dať charakter...". V čom je jej výnimočnosť z pohľadu dirigenta?
V prvom rade je to veľmi zaujímavá a na svoju dobu veľmi moderná opera. Sú tam využívané veľmi zaujímavé efekty ako napríklad veľmi nízke kontrabasy, takže sa musí hrať na päťstrunových nástrojoch, je tam búrka, sláčiky tam majú veľmi rýchle šestnástinové efekty, ktoré treba vycvičiť. Je tam množstvo dramatična a ja hovorím, že naštudovanie Rigoletta je ako detektívka. Určite to nie je jednoduché pre orchester , ale každý orchester to rád hrá, lebo je to veľmi dobre napísané s množstvom nádherných melódií.
Ste vynikajúci klavirista, získali ste ocenenia za korepetície, dirigovali a hrali ste so symfonickými orchestrami, dirigujete operu. Ktorá z týchto „odborností" je vám najmilšia?
Myslím, že to dirigovanie je asi najmilšie, ale na druhej strane tá korepetícia s tým úzko súvisí. Je pre mňa veľkou výhodou ako pre dirigenta, že môžem so spevákmi pracovať aj individuálne pri klavíri. Ale dirigovanie je určite najkomplexnejšie a možno preto robí človeku aj najväčšiu radosť.
Pochodili ste kus sveta. Dá sa nejakým spôsobom porovnávať práca v opere v Južnej Afrike, práca v opere v Turecku či u nás?
V podstate je to o tom istom. Ľudia robia hudbu, ľudia sú na javisku a majú z toho dobrý pocit, keď sa niečo podarí. Tie rozdiely sú predovšetkým v mentalite či v organizácii skúšok. Napríklad v Južnej Afrike je spev každodennou zložkou života ľudí, oni sa ním akoby vyrozprávajú. Ale zboristi v opere neboli až takí zbehlí v čítaní nôt, pretože počas apartheidu nemali možnosť študovať a tým pádom boli trochu pomalší. A tak sme napríklad na naštudovanie zborových častí Carmen potrebovali tri, štyri mesiace. V Turecku zas bola problémom dochvíľnosť. V Istanbule sú len dva mosty a keď kvôli počasiu nefungovala lodná doprava, tak každý meškal. Ale stále je to o tom, že tí ľudia robia operu a majú radosť z každého dobrého výsledku.
Režisérsky debut v Košiciach zažíva v týchto dňoch pri prípravách premiéry opery G. Verdiho Rigoletto aj Peter Gábor. Pre úspešného slovenského režiséra, ktorý má na svojom konte za 20 rokov režisérskej činnosti viac ako 90 často oceňovaných inscenácií, je práca v Košiciach výnimočná. Ako sa nám priznal syn známej herečky práve v Košiciach, kde vyrastal, sa prvýkrát stretol s divadlom.
Peter Gábor
Prichádzate ako režisér prvýkrát do Košíc, s ktorými Vás viaže výnimočný vzťah. Vyrastala tu vaša mama, žila vaša babka. Bude pre vás inscenovanie Rigoletta v našom divadle výnimočné?
Košice znamenajú pre mňa spomienky na detstvo, mamu a starých rodičov. A hlavne prvé divadelné pokusy s kamarátmi . Hrávali sme divadlo na povale. Natiahli sme si plachtu ako oponu a zabávali celý dvor. Je to úžasný pocit dnes režírovať vo Vašom nádhernom divadle a ešte k tomu titul, s ktorým som sa v činohernej verzii /Victor Hugo: Kráľ sa zabáva/ stretol v roku 1998 v Moravskom divadle Olomouc, kde som nastupoval ako šéf činohry.
Po desiatkach činoherných a muzikálových inscenácií ste pred dvoma rokmi prvýkrát inscenovali operu v Ostrave. Túto divadelnú sezónu zavŕšite dvoma Verdiho operami, Rigolettom v Košiciach a Macbethom v Banskej Bystrici. Čím vás fascinuje práca s opernými titulmi?
Dimenzia hudby a spevu atakuje vo mne emócie a provokuje fantáziu. Som veľmi rád , že som dostal príležitosť vstúpiť do sveta opery. Viesť dialóg s partitúrou a pochopiť myslenie skladateľa je proces pri režírovaní , ktorý tak strašne fascinuje . Hudba dokáže zázraky a je súčasťou môjho života.
Rigoletto je operou, ktorú musel aj Verdi kvôli cenzúre postaviť do nie najkonkrétnejšej historickej doby. Aj preto možno inscenátorov láka jej umiestnenie do rôznych historických období, tak ako v januári v New Yorku, kedy dej preniesli do päťdesiatych rokov minulého storočia. Aký bude košický Rigoletto?
Dúfam, že silný romantický príbeh osloví každého. Námet je skutočne nadčasový. Rôzne podoby ľudských charakterov stretávame okolo seba každý deň. Pojmy láska, morálka, pravda, lož, zločin a trest skloňujeme v našich životoch veľmi často. Výtvarné riešenie inscenácie akcentuje práve prienik historickej doby a súčasnosti.
Šéf košickej opery Karol Kevický o opere Rigoletto
Karol Kevický
Aká bude nová inscenácia Rigoletta?
Budeme sa posúvať v čase, no ostaneme verný deju, zachováme charaktery. Ale z výtvarného a estetického hľadiska to bude trochu iné. Nebude to ´muzeálny´ typ divadla, pracujeme hlavne so symbolmi. Ale bude to viac menej konzervatívna inscenácia, rozhodne žiadny ´úlet. Snažíme sa však prísť s novou estetikou.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že uviesť osvedčený kus je stávka na istotu. Na druhej stane – Rigoletto tu už bol toľkokrát...
Je to veľká výzva pre inscenátorov. Režijne sa toho ujal Peter Gábor, ktorého korene mimochodom siahajú do Košíc. Je to etablovaný slovenský režisér. Veľa sme sa bavili o tom, aké je košické publikum. Tento Rigoletto bude kompromis – inscenácia bude stráviteľná pre diváka, ale tak, aby sme ani my neostali nič dlžní nášmu umeleckému svedomiu.
Keď ste sa s režisérom bavili o tom, aké je košické publikum, čo ste mu povedali?
Že je konzervatívne a bojí sa novôt. Aspoň to tak na prvý pohľad vyzerá, no neviem, či to nie je mýtus... Tak sa mi totiž zdá, že to platí o stálom divákovi, no máme dlh aj voči ostatným divákom, ku ktorým si chceme nájsť cestu.
Celý rozhovor s Karolom Kevickým nielen o opere Rigoletto si prečítate TU...
Zdroj: Štátne divadlo Košice
článok zaradený do: Operné správy
Tip na kliknutie
Sezóna v košickej opere vyvrcholí Rigolettom
