V tomto roku si pripomíname 80. výročie od pohostinného vystúpenia legendárneho ruského basistu Fiodora Šaľapina v SND, ktorý 15. mája 1934 hosťoval v inscenácii opery Charlesa Gounoda Faust a Margaréta. Spieval postavu Mefista, postavu Margaréty spievala Helena Bartošová a Fausta dr. Janko Blaho. Dokumentaristka Elena Blahová-Martišová pripravila článok o tom, ako bolo toto účinkovanie zdokumentované.
Fiodor Šaľapin ako Mefisto
Pohostinské vystúpenia operných spevákov zvučných mien na našej opernej scéne v minulosti neboli ojedinelé, práve naopak, už od založenia Slovenského národného divadla sa hostia takmer pravidelne objavovali v operných inscenáciách. Pozývaním speváckych osobností sa nielen zvyšovala príťažlivosť a atraktivita predstavení, ale kvalitné výkony hosťujúcich interpretov podnietili aj domácich sólistov k maximálnym výkonom a obecenstvo nešetrilo ováciami. Jedným z výnimočných umelcov bol fenomenálny Fiodor Šaľapin, spevák obdarený obrovským talentom, od prírody krásnym hlasom a imponujúcim zovňajškom. Jeho geniálna interpretácia Musorgského Borisa Godunova alebo Boitovho Mefistofela vyvolávali na všetkých operných scénach úžas. Bol aj veľkým hercom, dokázal prenikať k samej podstate diel a postáv, mal zmysel pre voľbu zodpovedajúceho kostýmu a líčenia, vedel nadviazať potrebný kontakt s obecenstvom. Ďalšími vrcholnými kreáciami Šaľapina boli postavy Končaka v Borodinovom Kniežati Igorovi, Ivana Hrozného v Pskoviťanke Rimského-Korsakova, Massenetovho Dona Quijota, Gounodovho Mefista, Filipa v Donovi Carlosovi, Basilia v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly.
V polovici tridsiatych rokov minulého storočia podnikol Fiodor Šaľapin, dozaista jedna z najväčších speváckych osobností operného umenia, turné po Európe a pri tejto príležitosti prvý raz zavítal aj do Bratislavy. Na scéne Slovenského národného divadla pohostinsky vystúpil v novej pozoruhodnej inscenácii Gounodovej opery Faust v znamenitej réžii českého avantgardného režiséra činohry SND Viktora Šulca a v novej výprave Jána Ladvenicu dňa 15. mája 1934. Stvárnil jednu zo svojich najlepších úloh Mefista, a táto mimoriadna bratislavská hudobná udalosť sa stretla nielen s nadšením prijatím u obecenstva, ale pozitívny ohlas vyvolalo vystúpenie tohto vzácneho umelca aj u recenzentov:
„ ... nadchol hlavne výkonom hereckým, ktorý je pružný, domyslený a účinný. Hlas je ešte mohutný, v každom prípade cítiť na scéne umelca veľkého tvorčieho rozpätia...“
(Hořejš, Dr. A. Robotnícke noviny, roč. 31, 18.05.1934, č. 12, s. 5.)
„S nedostižnou mimikou a podmanivým hereckým pojatím pestrí všetky detaily. Hlasove neustále svieže spieva obe slávne árie tak, že nad mohutne znejúcim hlasom nádherne klenutého tónu ešte i dnes žasnete. Časť búrlivo prijatej prvej árie musel opakovať.“
(Moyzes, Alex. Národný denník, roč. 13, 23.05.1934, č. 98, s. 1.)
Fiodor Šaľapin ako Mefisto
Predstavenie dirigoval Josef Vincourek, ktorému sa dostalo od hosťa aj verejného uznania, z domácich síl vynikli predovšetkým protagonisti súboru Dr. Janko Blaho ako Faust a Helena Bartošová v úlohe Margaréty.
Očitý svedok Šaľapinovho vystúpenia Dr. Gregor Medvecký, v Rusku narodený potomok oravských vysťahovalcov, filológ, publicista a prekladateľ, ktorý udržiaval kontakty s mnohými umelcami a osobne sa s veľkým majstrom stretol, po rokoch takto spomínal na nevšedný a nezabudnuteľný umelecký zážitok:
„Spieva a hrá Satanáša: hrá ho pred vystúpením na javisku, i po predstavení v reštaurácii, v družnom kruhu bratislavských spevákov, hercov i hudobníkov. Jeho bratislavské vystúpenie malo strhujúci úspech. Nemožno opísať neobyčajné vytrženie bratislavského obecenstva. Po každej stránke Šaľapin zanechal v Bratislave úchvatný dojem. Na odporúčanie Arnolda Flögla, ku ktorému mal zvláštne sympatie, odobral sa na okružnú cestu po Slovensku. Navštívil Piešťany, Trenčianske Teplice, Oravu, Liptov i Tatry. Cestou vyhľadával príležitosť, aby sa pozhováral s naším prostým ľudom. Úprimne obdivoval krásu slovenskej prírody, svojrázny kroj a zvyky, bezprostrednosť slovenského charakteru ho udivovali.“ (Medvecký, Dr. Gr. Kultúrny život, roč. 14, 18.07.1959, č. 29, s. 9.)
Predstavenie Fausta bolo síce jediné vystúpenie legendárneho Šaľapina v Bratislave, ale s operným súborom Slovenského národného divadla veľký spevák spieval už skôr, a síce na zájazde opery v Prahe v júni 1930, ešte počas éry riaditeľa Oskara Nedbala (zdôrazňujem v Prahe, nie v Bratislave ako sa občas v niektorých publikovaných článkoch uvádza). Vtedy bratislavský súbor uviedol v karlínskom divadle Varieté okrem iných opier aj Musorgského Borisa Godunova a do titulnej úlohy získal Nedbal Šaľapina. Majster predviedol takmer dokonalú súhru speváckeho a dramatického umenia, úspech bol obrovský, nemalý podiel na tomto úspechu mal aj dirigent predstavenia Oskar Nedbal, zo spevákov predovšetkým Arnold Flögl ako Pimen, Dr. Janko Blaho (Grigorij), Roman Hübner (Šujskij), Helena Bartošová (Xenia), Peršlová (Pestúnka), Zdenko Ruth-Markov (Varlaam).
V súkromí bol Šaľapin bezprostredný, mal rád spoločnosť a bol skvelým rozprávačom. V Prahe prijal pozvanie do známej vinárne umeleckej bohémy Kumanovo a bol ochotný prítomným hosťom aj zaspievať. V Bratislave takisto neodmietol stretnutie s kolegami vo vieche, Dr. Janko Blaho vo svojej knihe Zo skalického rínku spomína, že po predstavení Fausta bolo posedenie pod viechou u Geisreiterov na Reichardovej ulici (dnes Rajskej). Keď sa v družnej besede blížilo ráno, Šaľapin si od majiteľa chcel kúpiť nielen dom s viechou, ale i vinohrad a vedením chcel poveriť Dr. Janka Blaha. Majiteľ viechy však nechcel o predaji ani počuť.
Šaľapin sa na Slovensko ešte raz predsa len vrátil, avšak ako návštevník, či skôr ako pacient, keď aj s manželkou prišiel na jeseň v roku 1937 do nášho svetoznámeho kúpeľného mesta Piešťany, aby si liečil zdravotné neduhy. Ubytoval sa v hoteli Thermia Palace v prepychovej izbe. Denne sa prechádzal v parku, kochal sa okolitou prírodnou scenériou a vraj sa vážne zapodieval myšlienkou kúpiť si na Slovensku niektorý zo zachovalých malých kaštieľov. Na jar 1938 sa však navždy uzavrela životná púť tohto jedinečného umelca.
Pripravila: Elena Blahová-Martišová
Článok zaradený do: Operné korzo
