Linda Ballová: Nesmiem sa zabudnúť „sejvnúť“.

23.12.2011 20:35

 

Keď sa povie dramatický soprán, tak zažité klišé vedie k predstave ženy v strednom veku, k dominantnej žene vyludzujúcej tóny z mohutného hrudného koša, ktoré „pohnú lustrom“.

Dnešný pohľad na dramatický soprán je iný. Prepracované pedagogické postupy a roky hľadania správnej techniky spevu nám ukazujú, že lustrom môže pohnúť aj niečo tak nežné a jemné, ako je napríklad mladá slovenská sopranistka Linda Ballová.

 

Linda Ballová

Foto: Tamara Černá Sofig

 

Poďme sa venovať speváčke, ktorá je stelesnením moderného operného spevu a dôkazom, že slovenská operná škola dokáže neustále prinášať obrovské talenty. Speváčke vybavenej pianom, ktoré vyvoláva mrazenie na chrbte, vstupujúcej na opernú scénu tak jednoznačne, ako keby na ňu patrila od narodenia.

 

Nespadla však z neba. Už v druhom ročníku konzervatória (navštevovala triedu Dagmar Livorovej) debutovala na doskách SND ako II. Génius v Mozartovej Čarovnej flaute. Počas VŠMU (trieda Zlatice Livorovej) prišiel debut v Štátnom divadle Košice v roli Siebela vo Faustovi a Gianetty v Nápoji lásky. V tom istom roku, na doskách Národního divadla Moravsko-slezského, v roli Dryade (Straussova Ariadne na Naxe), neskôr opäť ako Siebel a zároveň ako Cherubino v Mozartovej Figarovej svadbe. Opäť v tej istej sezóne je obsadená ako Zelatrice v Pucciniho Sestre Angelike v Štátnej opere Banská Bystrica. Do SND sa vracia ako Fiodor v Mussorgského Borisovi Godunovovi.

 

Ponuka na prvú hlavnú rolu prichádza od Olivera Dohnányiho, ktorý ju na pôde Národního divadla Morevsko slezského obsadzuje ako dramatický soprán do mimoriadne náročnej role Milady v Smetanovom Daliborovi.

Jej výkon zaznamenáva v Čechách neprehliadnuteľný obdiv a prichádza ponuka na jej neopakovateľnú Mařenku v Predanej neveste, v ktorej účinkuje dodnes.

 

Na pôde SND v hlavnej roli debutuje vlani ako Donna Anna v Mozartovej opere Don Giovanni. Vo februári sa očakáva jej debut v roli Mařenky v bratislavskom naštudovaní Predanej nevesty. Je obsadzovaná Slovenskou filharmóniou ... a tu, na prahu veľkej kariéry, sme ju zastihli my, aby sme pre vás pripravili rozhovor.

 

Tomáš Juhás (Jeník), Linda Ballová (Mařenka)

Foto: Daniel Jäger

 

V Čechách sa hovorí, že Ostrava má najlepšiu Mařenku. Čo robíte inak?

 

Každé predstavenie je živý proces. Už som v tej roli relatívne dlho, ale stále sa snažím na nej pracovať a to nie je fráza. Prodanka je komická opera, čo zvádza k istej hereckej jednotvárnosti až plochosti. V jej iných postavách možno, ale v roli Mařenky nie. Ona smúti, teší sa, miluje, je sklamaná, podvedená ... je tam obrovský priestor na dramatizáciu. Snažím sa nebyť len tým krojovaným dievčaťom, ale ísť do hĺbky jej pocitov a mám pocit, že Smetana mi na to vydláždil cestu. Začínala som ako študentka a po predstavení riešila, či ma prekričal tenor alebo prehlušil orchester. Dnes som sebavedomejšia a spievam tak, ako si tú rolu predstavujem. No a zrazu mám pocit, ako keby sa všetko prispôsobovalo mne.

 

To znie veľmi zodpovedne, robíte to tak vždy?

 

No, snažím sa. Snažím sa pristupovať ku každej roli veľmi zodpovedne. Je mi jedno ako to robia druhí. Keď priskočím hoci aj do hotového predstavenia, nemám problém zavolať komukoľvek z tvorcov pôvodnej myšlienky inscenácie. Nechcem byť súčasťou postupného vytrácania toho, čo do predstavenia dávno tvorcovia vložili. Rovnako ako autori hudby. Snažím sa predstaviť si ich, keď písali moju áriu alebo celé dielo. Oni neboli povrchní a ani ja nesmiem byť. Hudba nie sú len napísané noty. Má svoju dušu, odkaz, emóciu, výraz, príbeh. Ak by to tak nebolo, tak by ju dokonale zahrali počítače a vy by ste teraz robili rozhovor s pécéčkom (smiech).

 

Čiže kladiete dôraz na herectvo?

 

Nie, kladiem dôraz na celok. Dnes sa smejeme na vedecko-fantastických filmoch z detstva. Aké smiešne sú tam animácie a pritom vtedy sme tomu verili. Dnes už ale nie. Opera rovnako nesmie byť skostnatelá a ak chceme vrátiť do publika mladých ľudí, musíme byť dôveryhodnejší ako predošlé generácie kolegov, ktorí ale podľa môjho názoru robili operu tak, ako sa najlepšie dá a ako im tvorcovia umožnili. Nechcem, aby to vyznelo, že ich kritizujem, pretože práve od predošlých generácií sa dodnes učím a obdivujem ich. Ale späť k pôvodnej myšlienke, nemôžeme si povedať, že niektorý aspekt je druhoradý. Všetko je rovnako dôležité a potenciálny divák má obrovské možnosti výberu, čo bude večer robiť. Ak chceme, aby prišiel na operu, tak musíme byť konkurencieschopní napr. všetkým aspektom činohry. Dnes už si nemôžeme dovoliť odvrátiť sa svojmu partnerovi chrbtom a spievať áriu „do ľudí“. Musíme hľadať inú cestu ako znieť dobre a zároveň pôsobiť dôveryhodne.

 

Čiže veríte, že je ešte šanca zachrániť operu pre ďalšie generácie?

 

No nepoznám odpovede na všetky otázky. Bodaj by som poznala na túto. Myslím, že láska k opere je otázkou rodiny a nie školstva. Ak rodičia vezmú dieťa na operu, myslím, že v ňom zanechajú istú nezmazateľnú stopu. Nepredpokladám, že ju bude ich dieťa navštevovať počas puberty, ale neskôr pre neho nebude strašiakom, ale jednou z možností ako stráviť večer. Ak ho niekto pozve na predstavenie, neopýta sa, či sa zbláznil (smiech).

 

Ste dramatický soprán a tak možno predurčená stať sa prvou dámou niektorého operného domu. Ste pripravená aj na túto alternatívu?

 

Skôr ešte mladodramatický soprán a toto je naozaj vec, ktorú neriešim ani v najneskromnejších predstavách. Chcem spievať najlepšie ako viem a ako mi okolnosti dovolia. Či ma osud vynesie až na vrchol, nie je v mojich rukách a nie je to ani dôležité. To už je aj otázka šťastia a náhody. Kto by nechcel pričuchnúť k sláve. A možno mám už tú najväčšiu za sebou. Niekde som počula vetu: „Ak chceš rozosmiať Boha, povedz mu čo plánuješ na zajtra“. Zajtra môže zablúdený vírus zo mňa spraviť učiteľku spevu.

 

Čo robíte pre udržanie zdravia? Pijete surové vajíčka, nosíte celý rok šálu ... ?

 

Nerobím nič zvláštne a nemám žiadne špeciálne návyky ani požiadavky. V súkromí sa nelíšim od iných ľudí a pochybujem, že niekto z okolia tuší, že som operná speváčka.. Možno je rozdiel v tom, že kým iní vŕtajú príklepovými vŕtačkami, ja sa snažím dospávať predstavenie (smiech). Objednávam si zasadne bezbublinkovú, nechladenú minerálku a potom niekomu pri stole vypijem polovicu ľadovej koly (smiech). V zime lyžujem, v lete korčuľujem a pred Veľkou nocou umývam okná (smiech)

 

Linda Ballová

Foto: Biwki

 

Nerobíte nič mimoriadne ... Nehovorte, že nemáte ani jeden talizman...

 

Nemám jeden talizman. Mám ich plnú kabelku. Plyšáky, minerály na všeličo...

 

Minerály?

 

Áno, milujem minerály, resp. kamene ako také, kľudne aj kamene zo štrkoviska, ak ma oslovia. Ak mi to práca dovolí, nevynechám s otcom jedinú burzu, či výstavu v okolí. Verím v ich moc a ak ju aj nemajú, tak už aj to, že verím, je polcesta k úspechu (smiech)

 

Ste veriaca?

 

Áno, som veriaca. Chodila som dokonca na cirkevnú školu. Mám však ďaleko k bigotnosti a blízko k ekumenizmu a k všeobecnej tolerancii. To, že som evanjelička, mi nebránilo spievať klezmer, tak ako židom a rómom nič nebráni hrať a milovať napr. Beethovenovu omšu. Sme národ, ktorý sa dá „rozšliapnuť väčšou topánkou“. Nechápem, prečo nie sme pokorní a kde sa v nás berie tá latentná agresivita.

 

Keď sa vrátim k tomu učeniu. Viete si predstaviť aj túto alternatívu? Ste asi poslednou žiačkou Zlatice Livorovej.

 

Pani profesorka a jej dcéra Dača... Nedokážem vyjadriť ako im vďačím. Tým, že pani profesorka odišla do dôchodku, neprestala učiť a aj ja k nej naďalej chodím občas na hodinu. Byť jednou z posledných je istým spôsobom zaväzujúce a človek v sebe cíti istý záväzok pokračovateľa. Zo strany kolegov sa stretávam s požiadavkou, aby som im dala hodinu livorovskej techniky. Je to dôkazom, aký obrovský know-how mi odovzdala.

 

Zlatica Livorová, Linda Ballová

Foto: Biwki

 

Možno sa raz budem chcieť vrátiť a pokračovať, ale vychovala vo mne predovšetkým speváčku a to je pre mňa záväzok číslo jeden a zároveň najlepší spôsob ako šíriť jej meno čo najďalej. Myslím, že jej najprirodzenejšou pokračovateľkou je Dača, ale obávam sa, že nezmyselné akademické predpisy jej skôr hádžu polená pod nohy. Je to veľká škoda. Naše školstvo v oblasti spevu si vytvorilo obrovský kredit vo svete a mám obavy, že nestojíme na prahu jeho ďalšieho rozvoja. Rada by som sa v tomto mýlila.

 

Kto vás ešte zásadne ovplyvnil?

 

Mám radosť z tejto otázky, lebo môžem konečne spomenúť aj Luďka Golata, riaditeľa ostravskej opery v čase, keď som do nej nastupovala. On sa zásadným spôsobom podieľal napríklad na tom, že som dnes soprán. Z odstupom času si uvedomujem, že keď mi on začal veriť, bola som ozaj len na začiatku cesty a aj intuícia a odvaha dať príležitosť a hlavnú rolu mladým, z neho robia veľkého človeka. Aj keď sme stále v kontakte, profesionálne mi chýba, hoci si stále sľubujeme veľkú spoluprácu. Nechcem tu začať vymenovávať všetkých ľudí, ktorí ma ovplyvnili a stále ovplyvňujú. Ostatných si nechám na neskôr (smiech).

 

Máte asi na mysli váš sopránový debut v roli Milady v Daliborovi..

 

Áno. Predstavte si, že na Smetanovu Litomyšl postavíte do tak náročnej úlohy akou je Milada študentku a mezzosopranistku. Napriek tomu, že som do tej role dala všetko, čo som vtedy vedela, verili mi spolu s pánom Dohnányim viac, ako som si verila ja sama.

 

Máte v sebe obrovský potenciál. Raz to niekto charakterizoval tak, že keď vynechá dve vaše predstavenia, stojí pred ním úplne iný level speváčky ako predtým.

 

To vážne? (smiech) Kedy sa mám zlepšovať, ak nie teraz? Cítim, ako mi pomáha, že spievam stále viac. Udržiava ma to v kondícii a je to pre mňa zdrojom poznania samej seba a svojich možností. Neteším sa na chvíľu, keď nebudem mať čo zlepšiť. Je to niekedy náročné. Stalo sa mi, že som dopoludnia mala skúšku v inom štáte ako večer. Ale to patrí k tomu a je to určite lepšie, ako sedieť doma a pozerať sa na telefón, prečo nezvoní. Veľmi chcem objavovať, čo vo mne je. Profesionálny rozvoj mi niekedy pripadá ako počítačová hra. Nachádzate s v istom leveli, v istom prostredí, a hľadáte možnosti, ako a kam to celé pokračuje. Zrazu, akoby náhodou, sa vám otvoria dvere a je tu obrovský priestor pre ďalšie možnosti, zážitky a objavovanie. Nesmiem sa zabudnúť „sejvnúť“ (veľký smiech).

 

Ďakujem za rozhovor a verím, že vás budeme častejšie vídať aj na slovenskej opernej scéne.

 

Pripravil: Ľudovít Vongrej / 23. decembra 2011 / Bratislava         

 

 

 

Diskusná téma: Linda Ballová: Nesmiem sa zabudnúť „sejvnúť“.

Neboli nájdené žiadne príspevky.

Pridať nový príspevok

                 

 

 

Kontakt

Ľudovít Vongrej - šéfredaktor redakcia@operaslovakia.sk