V kontexte Cikkerovej tvorby je táto opera, podľa môjho názoru, čímsi výnimočná.
,,Libreto Coriolana napísal Cikker sám, text rozdelil do štrnástich scén. Jeho zvláštnosťou je vrstvenie viacerých významových rovín. Coriolanus je vojvodca, je vrah, manžel, otec a syn. Jeho postava má teda päť polôh, ktoré Cikker neustále varíuje v určitých melodických náznakoch. Väčšinu motívov reprodukuje hoboj, klarinet a najmä anglický roh, ktorý do deja prináša nostalgickú, a spoločne s bas klarinetom, ponurú atmosféru. Partitúra nemá rozmery veľkého symfonického diela. Úlohou orchestra je dej dofarbovať a ozvláštňovať.
V opere nie je veľa dominantných postáv, okrem Coriolana, v druhom pláne sa nachádza Virgilia a Volumnia, ostatné postavy sú komponované na malej hudobnej ploche.
Čo sa týka kompozičnej prepracovanosti považujem Cikkera za pokračovateľa Beethovena, a to v jeho motivickej práci a harmonickom štýle. Skladateľ nič nenechal na náhodu, všetko do detailu prepracoval. Neskôr sa však sťažoval, že jeho melodika nie je pochopená. Dnes, keď sa na Coriolana dívam po hĺbavom štúdiu, zisťujem, že melodika má svoju logiku. Vychádza z tvorivých postupov skladateľov belcanta, u ktorých základ harmónie tvorí melódia. Niektoré spevné motívy v jeho tvorbe sú inšpirované Janáčkovou nápevkovou metódou. Okrem toho, v partitúre predpisuje rôzne pazvuky, fistulu, šelest – to všetko sa nachádza aj u Janáčka. Cikker nebol len vynikajúci skladateľ, určite by dokázal napísať aj dobrú drámu. Vedel z kontextu veľkého Shakespeara vybrať to podstatné. Podarilo sa mu rozvrstviť dramatické situácie a vložiť ich len do štrnástich obrazov. V rámci nich rozčlenil hru na menšie úseky. Niektoré obrazy trvajú len pár minút. Správnym načasovaním dejových strihov docielil neustále dianie a pohyb na scéne. Dobová kritika písala, že dielo je neinscenovateľné v menších divadlách, pretože je technicky náročné - potrebuje točňu, svetelné efekty, projektor. Ja si myslím, že to nie je správny názor. Režisér Polák dokázal, že Coriolanus sa môže inscenovať aj na malom javisku a tak sa priblížil k podstate Cikkerovho diela. Jeho sila nie je v bombastickosti, ale v introvertnosti skúmania povahy človeka, v situáciách, keď sa má postava rozhodnúť, či obetuje svoju vlasť, rodinu, alebo či bude vojvodca.
Cikkerovi sa každý zámer podaril. Je zaujímavé, že v jeho ďalších operách nachádzame veľa popisných scén. V Coriolanovi sa k popisnosti neuchyľuje. Aj neustále vedenie hlasov v jednotlivých nástrojoch má vždy charakterový súvis.
Cikker operu dokomponoval v decembri 1972. V tom čase som k nemu chodil na hodiny kompozície. Perfektne ovládal nemecký jazyk a niekedy mám podozrenie, že pri komponovaní Coriolana operu počul skôr po nemecky ako slovensky. Nasvedčujú tomu totiž niektoré prízvuky. Cikker bol neuveriteľné dobrý klavirista a jeho vzťah k džezovej hudbe sa prejavil aj v partitúre Coriolana.
Cikkerove diela mali často premiéry v Nemecku. Opera Coriolanus sa na Slovensku nikdy neinscenovala. Zaznela len raz pod taktovkou hosťujúceho Ondreja Lenárda. Vtedajšia operná kritika dielo diskvalifikovala, odborníci ho považovali za Cikkerovu najslabšiu operu. Podľa môjho názoru je to opera, ktorá patrí medzi jeho najlepšie. S istotou neviem povedať prečo sa toto dielo na Slovensku doteraz nehralo. Možno bola oficiálnym dôvodom spomínaná neinscenovateľnosť, možno bolo v pozadí niečo politické - nedopátral som sa k definitívnej pravde. Cikker záhadne venoval Coriolana Víťaznému februáru. Politická situácia sedemdesiatych rokov bola veľmi napätá. Cikker bol veľmi nahnevaný na vstup spojeneckých vojsk. Doba normalizácie silnela a vznikla obava, aby sa táto opera neinterpretovala ako protest proti vstupu spojencov. Myslím si, že táto hypotéza by mohla byť dôvodom prečo sa Coriolanus nedostal do repertoára. Hrozilo, že opera bude pochopená politicky. Ostatné Cikkerove opery sa v repertoári SND objavovali bežne.
Cikker napísal toto dielo najmä ako spomienku na Shakespeara a Beethovena.
Hovorieval, že Beethovenov Coriolanus patrí medzi jeho absolútne vzory kompozičného spracovania. Najskôr napísal ponášku na Beethovenovu predohru a neskôr sa začal venovať konkrétnej opere. Cikker na začiatku tretieho dejstva použil úsek z Appasionaty.
O sebe hovoril, že do každého diela zakomponoval svoj vlastný autoportrét, alebo osobný postoj k dramatizovanej situácii. V tejto opere sa skladateľova signatúra nachádza v treťom dejstve, keď zbor - masa ľudí popravuje najprv Sicinia a potom Bruta. Ľud spieva „...zabime ho...“, „...zhoďme zo skaly...“, „...obesme ho...“. Tu sa malá skupina ľudí vyčlení a spieva úryvky z predošlých častí opery. Dvojhlasne, v altovej a basovej polohe ironizujú celú situáciu. Spievajú vokály „a“ „u“ „e“ „o“ „i“, akoby sa dramatickej situácii na javisku čudovali. Cikker do hudby pretavoval realitu, v ktorej žil. Okolitý svet sa mu javil ako irónia, voči ktorej bol bezmocný.
Marián Vach, dirigent
Publikoval: Ľudovít Vongrej v spolupráci so Štátnou Operou v Banskej Bystrici / 8. októbra 2011
