Režisér opernej inscenácie Jenůfa, ktorú premiéruje opera SND 23. a 24. marca 2012, hovorí o jeho pocitoch z diela a z tvorivej práce pri naštudovaní diela Leoša Janáčka na našej prvej opernej scéne v rozhovore s dramaturgom opery SND Michalom Benedikom.
Martin Otava, režisér
S akými pocitmi prichádzate do Opery SND?
Ja mám k Opere SND osobný vzťah. Môj starý otec, národný umelec profesor Zdeněk Otava, nastupoval v roku 1923, keď mal 21 rokov, hosťovať v bratislavskom Národnom divadle. Do divadla ho pozval pán Oskar Nedbal, ktorý vtedy v divadle pôsobil ako šéf opery. Ako začínajúci interpret naštudoval postavu Jaga vo Verdiho opere Otello. Po predstavení mu pán Nedbal povedal: „Zdeněčku, ja som spokojný... a robili ste už Rigoletta?“ Starý otec povedal, že vie áriu. „To je fajn! Budúci piatok spievate Rigoletta, doučte sa to.“ Rigoletta odspieval a ďalšie dva roky pôsobil v angažmáne Opery SND. Síce 44 rokov pôsobil ako prvý barytón v pražskom Národnom divadle, ale na začiatky v SND s láskou spomínal. Tieto spomienky vo mne vyvolali túžbu vytvoriť nejakú inscenáciu pre Operu SND. Hoci som ako režisér pracoval po celom svete od Tokia cez takmer celú Európu až po Ameriku, Bratislava ma stále nejako obchádzala. Preto mi urobilo veľkú radosť, keď ma oslovil pán riaditeľ Peter Dvorský a ponúkol mi práve Jenůfku, ktorá je mojou 100. inscenáciou.
Janáček je novátor operného žánru, dá sa toto povedať aj o režisérovi Martinovi Otavovi?
Určite nie! Ja o sebe nepremýšľam ako o novátorovi. Nikdy som sa necítil byť k niečomu alebo niekomu zaviazaný tak, aby som musel byť za každú cenu moderný. Príprava inscenácie je u mňa proces. K dielu pristupujem tak, že najprv počúvam hudbu. Keď ju počúvam, mnohokrát bez toho, aby som poznal dej opery, tak v samotnej hudbe vidím stavebný materiál. Akoby hudba mala svoje kamene či tehly, farby, charakter a tvary materiálu, vďaka ktorým môžem vytvárať architektúru nejakého megapriestoru. Jednoducho každá hudba je iná. Bellini vzbudzuje u mňa pocity a predstavy úplne iného charakteru ako napríklad Wagner. Ja neznášam stereotyp. Ku každému dielu pristupujem individuálne, zvlášť a separátne – najprv dielo počúvam, potom dokonale spoznám libreto a aj jeho predlohu. Tak, aj bez toho, aby som o tom nejako vedome premýšľal, som asi konzervatívny režisér.
Majú aj vaše inscenácie nálepku konzervatívnosti?
Viete, je ťažké jednoznačne rozdeliť tvorbu na modernú a konzervatívnu. Čo je vlastne moderné? Myslím si, že divadlo je dobré alebo zlé. To dobré oslovuje divákov a to zlé na scéne nemá čo robiť. Na javisku nenávidím lož. Myslím si, že divadlo musí byť nasiaknuté pravdou, citom a emóciami až do morku kostí. Ja nemám potrebu dokazovať sám sebe či verejnosti: „A pozor, skladateľ tú má istú vatu, ale som tu ja, režisér, teraz mi všetci tlieskajte.“ Ja si myslím a v tom je moja „konzervatívnosť“, že nech svetom vládnu akékoľvek trendy, tak všetko tu už bolo, a preto mnohí tvorcovia dnes často vymýšľajú úplné nezmysly, len aby na seba za každú cenu upozornili. Ja sa takto nehrám, o to nech sa stará marketing. Ja tvorím tak, aby sme pripravili štýlové predstavenie, ktoré má vždy logiku. A ak logiku náhodou nemá, tak musí prinášať emócie, ktoré často manipulujú človekom proti logike. Však o tom je život – keď nami vládnu emócie, tak sa správame nelogicky. Presne taký je aj svet opery. Keď sa herec správa nelogicky, musí aspoň presne vedieť, z čoho to vychádza. Mňa opera baví, ja opere slúžim a ja ňou žijem. Vytváram si svoje svety a do nich si potom pozývam sólistov a poviem im: „Pozrite sa sem, toto je tu, toto je takto a poďme sa pri práci dobre baviť.“
Dielo vychádza z drámy Gabriely Preissovej Jej pastorkyňa. Počas deja sa zoznamujeme s viacerými postavami – prím však zohráva Petronila Slomková – Kostolníčka. Ktorá postava je pre vás tá dominantná?
Na opere je geniálne, že vždy tam máte nejaký motor, ktorý celý dej poháňa dopredu. V Jenůfe behá po scéne tých motorov veľa. Každá postava si žije život svojím rytmom – niekto je dvojtakt, niekto až štvortakt. Snahou našej inscenácie je, aby sme tieto motory nejako skoordinovali. Jenůfu nemôžete seriózne študovať bez toho, aby ste si prečítali Preissovej drámu, pretože tam sa dočítate detaily, ako Kostolníčka i ostatné postavy vyrastali.
Ak sa na scéne opriete iba o esenciu libreta, tak prejdete iba polovicu cesty. Ale ak budete poznať všetky zápletky a rodinné pozadie jednotlivých postáv, tak máte šancu vytvoriť výnimočné charizmatické dielo. Podľa môjho názoru Jenůfa nemá hlavnú postavu. Všetky postavy sú spoluhráči, ktorí vytvárajú celú atmosféru diela.
Aký máte vzťah k opere Leoša Janáčka Jenůfa?
Jenůfa je opera, ktorej som sa, spoločne s Rusalkou, od svojich režisérskych začiatkov (čo je asi tak dvadsať rokov) zásadne vyhýbal. Pre režisérov je dnes trochu problém vyrovnať sa s folklórnou tematikou. Vo svojom živote som videl mnoho predstavení Jenůfy, ktoré boli ako vystrihnuté z návštevy v skanzene, ale aj veľa tých „moderných“, kde Kostolníčka naturalisticky usmrtí malého Števu mlátením o stôl. Možno aj preto som sa Jenůfy tak nejako inštinktívne bál, lebo som nevidel svoju cestu. Lenže prišla ponuka z Bratislavy, tak som si povedal, že asi práve dozrel čas, aby som sa do opery zahryzol. Veľmi sa z tejto práce teším, pretože Jenůfa je nesmierne krásna opera – čo veta či fráza v tejto opere, to šperk sám o sebe. Janáček je pre mňa jednoducho na jednej strane fenomenálny skladateľ a na druhej strane skvelý dramatik a libretista.
Ako vnímate fakt, že vo svete zažíva približne od 80. rokov 20. storočia renesanciu inscenovania a doma – v Česku a najmä na Slovensku si k dielu cestu robíme len ťažko?
Viete, mrzí ma, že Česi ani Slováci si nejako nevedia vážiť rodinné striebro. Považujem to za také naše prekliatie, že u nás doma nikto nie je prorokom.Však si zoberte napríklad Emu Destinovú. Tak to u nás funguje a asi aj bude, pretože taká je naša mentalita. Janáček je jej obeťou. Celý svet mu tlieska, ľudia chodia na jeho diela s nadšením a u nás pripravíte drámu na svetovej úrovni a pre ľudí je to málo melodické. Diváci asi ešte nie sú pripravení na nadčasovosť a genialitu jeho tvorby.
Dôležitou zložkou operných predstavení sa stalo herectvo. Opera si od Wagnera kladie za cieľ vytvoriť „gesamtkunstwerk“ – ako to vnímate? Je pre vás herectvo dôležité?
I preto, že som sám začínal ako herec, tak herectvo vnímam ako neoddeliteľnú súčasť opernej inscenácie. Naše slovanské zeme neboli zaťažené trendom nemeckých divadiel, teda aspoň nie názormi Johannesa Felsensteina, ktorý vytváral dokonale presnú akciu. My tu tak akosi predstierame, správame sa veľmi zdvorilo a vôbec emócie vyjadrujeme veľmi opatrným spôsobom. Vyhýbame sa divadlu, pri ktorom sa takpovediac „zapotíme“. Jenůfa sa bez tohto „potu“ jednoducho nezaobíde. My sa nemôžeme uspokojiť len s predstieraním smútku a plaču, pretože je to neadekvátne k hudbe. U Janáčka je to podčiarknuté ešte aj tým, že v jeho dielach sa kladie dôraz na prózu – celý Janáček je o slovnom a vetnom akcente. Človek než niečo povie, tak to musí precítiť, prežiť. Nech to, čo vypovie, má vnútornú logiku. Interpret nesmie vypustiť ani jediné slovo bez jasného dôvodu. Viete, ja tvrdím, že herectvo musí vychádzať z harmónie troch faktorov: pohlavie, srdce a hlava. Ak čo i len jeden faktor zaostáva, tak divadlu niečo chýba. Napríklad aj sexualita je nesmierne dôležitá, pretože 90 percent nášho správania je vedome či podvedome ovplyvnených našou sexualitou. Je jedno, či ste sexuálne aktívni, násilní, submisívni, alebo už máte po sexuálnej sezóne, pretože všetky tieto varianty determinujú vaše uvažovanie, správanie i konanie.
Ako vnímate spoluprácu s umeleckým súborom Opery SND?
Vaši speváci sú veľkí profesionáli. Poznajú moderné trendy celosvetového operného divadla a to je na ich práci naozaj vidieť. Teraz prežívame ťažké chrípkové obdobie, každým dňom nám zo skúšobného procesu vypadne ďalší interpret, a tým sa možnosti skúšať rapídne zužujú. Ale keď tam tí ľudia už sú, tak potom naozaj makajú ako „závodné mašiny“. Mám pocit, že nehovorím iba sám za seba, keď poviem, že je to pre nás mimoriadne krásna práca, že nás to strašne baví, že nás spája vzájomný rešpekt a že sa rodí niečo výnimočné, čo nám robí veľkú radosť. Je to taký náš spoločný vstup do „panenských vôd“ českej a slovenskej opernej scény.
Pripravil: Michal Benedik, dramaturg opery Slovenského národného divadla v Bratislave.
súvisiace články
Jaroslav Kyzlink, dirigent: Janáček prerazil vo svete opernou tvorbou
Premiéra: Jenůfa na javisku opery SND
publikované 20. marca 2012 / Bratislava 
