Posledné predstavenie Dona Giovanniho v tejto sezóne sa dá určite považovať za svetlý okamih na scéne historickej budovy SND. Výnimočne skvelý výkon orchestra pod taktovkou Dušana Štefánka vytvoril priestor dobre vyladenému tímu protagonistov.
Don Giovanni
Na fotografii: M. Krajčík a P. Remenár (Don Giovanni)
SND
Predstavenie, tentokrát bez svetových hviezd, bolo kompaktné a malo ťah. Z výkonov bolo cítiť zohratosť, chuť spievať a baviť. Herecky mimoriadne zaujali Adriana Kohútková (Donna Elvíra), Jana Bernáthová (Zerlina), Pavol Remenár (Don Giovanni), ale najmä Martin Malachovský v roli Leporella. U Malachovského cítiť vyhratosť, ktorá sa opiera o bezproblémové zvládnutie textu a hudby. Na javisku sa pohybuje bezprostredne, prirodzene zabáva, dá sa mu veriť každý krok, každé gesto. Nešťastne pôsobí rola Dona Ottavia (Ondrej Šaling), ktorý sa často ocitá na pódiu mimo diania a v gestách, ktoré nepodporujú dej. Šaling, napriek nespornému talentu, tentoraz úplne nepresvedčil ani spevácky. Jeho vynikajúce dýchanie sa utápalo v častom využívaním glizánd v prechodoch z tónu do tónu, spev pôsobil príliš sladko a chýbalo mu niečo, čo by diváka strhlo. Hlas Jany Bernáthovej nie je nezaujimavý a cítiť v ňom potenciál. Problémom je, že sa v exponovaných polohách často ocitá mimo part. Na plnej, zamatovej farbe Adriany Kohútkovej sa zrejme prejavuje únava z množstva postáv, ktoré stvárňuje. Adrianino dokonalé naštudovanie, prirodzená komediálnosť a vrodený potenciál tentokrát nebol podporený potrebným kľudom, čo sa odzrkadlovalo v zbytočným tlaku. Výkon hlavného protagonistu, Pavla Remenára, bol kompaktný a jednoznačný. Nespomínam si na jediný tón či gesto, ktoré by ma vyrušilo. U Lindy Ballovej (Donna Anna) sa dostávame do inej ligy. Jej sebavedomie v pianach, ktoré vyznievajú farbou aj vo viachlasoch, jednoznačnosť ladenia, dokonalá technika, muzikálnosť a prehľad nútia aj úplného laika dopočúvať jej árie s rukami pripravenými vystreliť v potlesk, či vykríknuť bravo. Ballová má dar vracať ľudí do sedadiel opery, patrí na svetové pódiá a takéto výkony ju tam skôr či neskôr dostanú. Rola Jozefa Benciho (Komtúr) je rozsahom menšia, ale Benciho hlasovému diapazónu dokonale vyhovuje. Využitie mikrofónu vo finále síce podporuje expresivitu zážitku, stáva sa však kontraproduktívnym, keď sa k nemu pripájajú iní speváci. Práca s ozvučením by si pravdepodobne zaslúžila výraznejší cit zo strany technikov. Juraj Peter (Masetto) je skúsený harcovník. Mohol by vyznievať omnoho presvedčivejšie, ak by sa vyvaroval zbytočného „visenia“ na dirigentovi. Tento fakt sa bohužiaľ podpisuje na úprimnosti jeho hereckého aj speváckeho prejavu.
Bednárikova opera buffa, s príchuťou Felliniho, vystavaná na dokonalej scéne Vladimíra Čápa, zvádzala k plochej kritike, velebiacej takmer všetko a všetkých. Moje hodnotenie, prosím, vnímajte ako snahu byť konštruktívny a veľmi prísny. Raz niekto povedal, že standing ovation nie je standing ovation, ak ľudia nevyletia zo sedadiel skôr ako ide dolu opona. Ak sa tak u všetkých divákov nestalo, tak bolo cítiť, že prevažne mladé a neskúsené publikum malo viac chuti ako odvahy tak spraviť, a to je myslím pre všetkých zúčastnených ďaleko dôležitejšou vizitkou ako moje teoretizovanie. Bravo!
Autor: anpe 
