Banskobystrickí návštevníci Štátnej opery majú azda ešte v pamäti tunajšiu poslednú inscenáciu Bizetovej opery Carmen (premiéra v r. 2004) – a už je tu romantická hrdinka opäť, aj keď v inej podobe. Večná téma novely Prospera Mériméeho a svetoznámej opery Georgesa Bizeta o vášnivej a slobodu milujúcej Cigánke sa tentokrát na javisku Štátnej opery predstavila ako tanečná dráma (premiéra 27.-28.4.).
Jej podobu umelecky vytvorila choreografka a režisérka Dana Dinková na úspornej, metaforami bohato kreovanej scéne Lucie Šedivej, s polyštýlovými (od strohej súčasnosti, po španielsky kolorovanými) kostýmami Adrieny Adamíkovej.
Dana Dinková vytvorila v Banskej Bystrici už niekoľko zaujímavých tanečných projektov (najúspešnejšie bolo „Gypsy roots čili Cigánske korenie“ a „Biele peklo – alebo Mne sa to stať nemôže“). Aj tentokrát vychádzala z možností malého baletného súboru Štátnej opery, ktorý počtom a potenciálom nie je stavaný na klasické tituly. U obecenstva však slávi úspechy tzv. tanečným divadlom. V ňom využíva skúsená mladá choreografka rovnako tanec, hudbu, hovorené slovo i silné sociálne témy. V ostatnej inscenácii Carmen tak znejú okrem fragmentov z opery G. Bizetta a jej interpretácie v baletnej hudbe Rodiona Ščedrina (z nahrávok ), aj živé vstupy flamenco kapely Los Remedios. Pritom v dramaturgickej spolupráci s Lenkou Horinkovou prepísala Dana Dinková čiastočne aj dejovú osnovu Bizetovej opery: postave Veštice (Smrti) dala za úlohu nielen vlastné úvahy o láske a smrti, ale aj spievané árie opernej Carmen (!). Rolu Smrti zverila opernej speváčke – sólistke ŠO, sopranistke Kataríne Perencseiovej (alternuje Michaela Kukurová a. h.), ktorú pri speve sprevádza nie orchestrálna hudba, ale sugestívna interpretácia Bizetových melódií v podaní štvorčlennej flamencovej skupiny Los Remedios. Carmen je iba tanečná postava, podobne José, Micaela a Toreador. Akokoľvek je miešanie dejových a hudobných kariet v Dinkovej podaní vyzývavé, výsledok presvedčil. Dinková veľmi dobre pozná zostavu tanečníkov v Štátnej opere – a na jej najsilnejších osobnostiach vystavala konflikt a výkony ústredných postáv. Jej choreografia je nová, invenčná, plná poézie, ale aj erotiky, živelnosti a prvkov andalúzskeho folklóru. Bez kopírovania pôvodnej choreografie Alberta Alonsa v tanečnej verzii Bizet-Ščedrinovej Carmen (tancovala ju slávna Maja Plisecká), vytvorila Dana Dinková vlastné choreografické dielo. Účinne ho podporila moderná, vysoko štylizovaná, poetická scéna Lucie Šedivej (s dominantnými fragmentami trofejí Carmen i Smrti - mužskými košeľami, s náznakom šibenice, arény, baru s čiernymi stoličkami, ako aj s modro nasvietenou plošinou – milostným lôžkom Carmen či abstraktne vymodelovaným kovovým býkom - symbolom arény, Erosu, ale aj rekvizitou veľkej tanečnej scény).
Dinková – ako priznáva v bulletine – mala okrem transformovaného deja prezentovať v Carmen nielen večný symbol ženskej hrdosti i sexuálnej túžby, ale aj ako otázky: „...čo pre dnešné ženy znamená láska a sloboda... ako vieme určité životné hodnoty rýchlo vymeniť, ako vieme kvôli túžbe po úspechu a bohatstve zrazu zabudnúť na lásku, ako ostávame zavše vnútorne prázdne, že už ani samotná smrť nám nemá čo vziať.“ Zdá sa však, že na tieto jej témy zostali v inscenácii nezodpovedané odpovede. Carmen zomiera pre lásku, v láske – a v maximálne slobodnej voľbe osudu, napriek hrozbe Smrti. Mériméée a Bizet zvíťazili nad aktualizačnými prepojeniami.
Z interpretov sugestívneho predstavenia – nového diela na tému Carmen, ktoré ambiciózne prepájalo klasický i výrazový tanec, fragmenty opery, hovorené slovo, andalúzsku hudbu, ba i výborne predvedenú ukážku flamenca (jedným z členov Los Remedios), spomeniem na prvom mieste sopranistku Katarínu Perencseiovú. Niekedy síce v herectve démonizovala, ale v speve upútala silným výrazom. Jej árie boli hudobne transponované - pričom v tejto polohe plne vyhovovali jej silnému, nosnému hlasu. Škoda ho bolo „nadstavovať“ mikrofónom! M. Kukurová – alternantka v roli Carmen - preukázala (hlavne v speve) ambíciu, vyrovnať sa prvému obsadeniu. Z tanečných sólistov bola živelnou, sugestívnou Carmen Beáta Gaálová. Veronika Szabová, ktorá rolu Carmen alternovala na 2. premiére, tancovala na l. premiére Micaelu (alternovala ju Vladimíra Špeťková). Krehká, jemná, poéziou hudby i choreografky obdarená rola Micaely jej svedčala viac, hoci technicky v ničom nezaostával ani za svojou kolegyňou ako Carmen. Toreadora tancoval Marián Ďurčo, Josého - Andrej Andrejkovič a Ján Jamrich. Pánske postavy boli choreografkou a režisérkou D. Dinkovou vymodelované charakterovo presne, interpretačne náročne a na pozoruhodnej úrovni. Ensemble v efektných kostýmoch navodili atmosféru menšieho, ale na typy a charaktery obsahovo bohatého prostredia - so všadeprítomnou Smrťou. Tou, o ktorej Cesare Pavese napísal: „Príde smrť a bude mať tvoje oči. Tá smrť, ktorá nás sprevádza ako večná výčitka a nezmyselná bolesť.“
Autor: Terézia Ursínyová
Prečítané Literárny dvojtýždenník č. 19-20
