V prvej polovici 20. rokov minulého storočia sa v Taliansku narodilo viacero významných tenoristov, ktorí potom ovládli svetové operné javiská päťdesiatych až sedemdesiatych rokov. V roku 1920 to bol leggero tenorista Nicola Monti, po ktorom nám zostala pamätná nahrávka Belliniho Námesačnej (po boku legendárnej Callasovej). V nasledujúcom roku to bol italoameričan Mario Lanza preslávený skvelými opernými nahrávkami a nádherným zafarbením, hoci na operné javisko sa nikdy nedostal. Ďalším bol napriek technickým nedostatkom vo výraze nedostižný a vo farbe svojho tenora zaliečavý Giuseppe di Stefano. V tom istom roku sa ale narodil aj častý partner Renaty Tebaldiovej na gramonahrávkach Gianni Poggi, vo Viedni zakotvivší Giuseppe Zampieri , výborný rossiniovský spevák Cesare Valetti, no predovšetkým podľa niektorých ankiet najlepší tenorista minulého storočia Franco Corelli. V roku 1924 zasa uzrel svetlo sveta skvelý štýlový predstaviteľ verdiovských tenorových postáv, vo výraze trocha akademický Carlo Bergonzi.
Gianni Raimondi
Čosi viac ako rok pred ním sa 17. apríla 1923 narodil v Bologni Gianni Raimondi. Vo svetovom ohlase sa nemôže porovnávať s väčšinou vyššie spomínaných, ale kvalitatívne rozhodne patril počas svojej tridsaťročnej umeleckej dráhy k svetovej tenorovej špičke. Debudoval v roku 1949 vo svojom rodnom meste, od roku 1956 spieval La Scale (debutoval tam ako Alfredo po boku Callasovej ), v 1957 už spieval vo Viedenskej štátnej opere, v 1959 v argentínskom Teatro Colón, no až v roku 1965 v Metropolitan opere v New Yorku, čo len dokazuje, aké boli kedysi prísnejšie kritériá na vstup speváka odo najväčších svetových operných domov. Zaujímavý bol aj spevákov repertoár. Počas jeho umeleckých počiatkov sa trend návratu k belcantovým operám Rossiniho, Belliniho a Donizettiho iba nesmelo začínal, no aj tak práve tu boli preferencie speváka. Pred ním (a väčšinou aj dnes) sa týchto úloh zhosťovali tenoristi z odboru leggero, no Raimondi bol typický tenore lirico s trocha farebne menej výraznou strednou polohou, ale zato so svietivými a kovovými výškami.
Gianni Raimondi
Pamätám si viacero priamych rozhlasových prenosov Belliniho Puritanov z talianskych divadiel (Teatro Massimo z Palerma, Teatro San Carlo z Neapoa), v ktorých žiaril osobitne v poslednom, na vysokú polohu tak náročnom treťom dejstve. Rovnako úžasný bol ako Arnoldo v Rossiniho Guglielmovi Tellovi. Veľké gramospoločnosti Raimondiho spevácke umenie takmer ignorovali. Aj v československých obchodoch však bola svojho času dostupná nahrávka Verdiho Traviaty dirigenta Antonina Votta s orchestrom milánskej La Scaly, kde Raimondiho partnermi boli Ettore Bastianini a Renata Scotto. K ďalším nahrávkam patrí Donizettiho Anny Boleny s dirigentom Gianandrea Gavazzenim s pamätným obsadením Viscontiho milánskej inscenácie – Callas, Simionato, Rossi-Lemeni a Raimondi, ktorú dnes na internete ponúkajú za hanebných 1,98 dolára. Zaujímavá je live nahrávka Gounodovho Fausta z La Scaly z roku 1967, v ktorej sú mu partnermi budúci manželia Mirella Freni a Nikolaj Gjaurov. Nahrávka je zaujímavá aj tým, že je jednou z posledných, ktoré sa v Taliansku nahrávali nie v jazyku originálu ale v preklade do taliančiny. S Freniovou Gianni istý čas vytváral umelecké duo (pokiaľ ho z neho nevytlačili Pavarotti a Carreras) Karajanových obľúbencov. Spomínam si napríklad na pôsobivý prenos z istého talianskeho divadla, v ktorom vytvárali postavy Susel a Friza v Mascagniho selankovitej opere. Z árií, ktoré sa vtedy dali počúvať v operných koncertoch na ORF 1, mi utkvela v pamätí ária Ernesta z Dona Pasquala (Povero Ernesto...Cercheró lontana terra). Raimondi postupne popri belcantovom repertoáre začal spievať aj Pucciniho (Cavaradossi, Pinkerton), no jednou z jeho najexportnejších úloh bol práve Rodolfo z Bohémy. V pamätnej Karajanovej a Zeffirelliho inscenácii vo Viedni (1963) v nej nahradil vtedy už v kríze sa nachádzajúceho Giuseppe di Stefana a potom neskôr vystupoval aj v poetickej filmovej verzii tejto inscenácie.
Gianni Raimondi
Vzhľadom na vtedajšie obmedzené možnosti vycestovania som Gianniho nikdy nevidel naživo. Väčšie šťastie mal môj otec dôchodca, ktorý ho počul v roku 1978 v Zurichu v Pucciniho Boheme, pričom úlohu Alcindora spieval náš emigrant Gejza Zelenay (predtým v SND výborný Colline). 17. apríla tohto roku (nebyť smrti, ktorá ho zastihla v októbri 2008) by sa Gianni Raimondi dožil deväťdesiatich rokov.
Autor: Vladimír Blaho
článok zaradený do: Operné korzo
