Ľudovít Vongrej
Od smutnej správy o náhlom úmrtí jednej z výrazných osobností svetovej opery tenora Sergeja Larina, ktorá obletela a šokovala celý operný svet, uplynulo v nedeľu 13. januára 2013 päť rokov. Tento nezabudnuteľný človek zanechal v opernom svete výraznú stopu a nenahraditeľné miesto.
Sergej Larin bojoval s ťažkou chorobou, ktorej 13. januára 2008 podľahol. Táto správa, ktorej sa veľmi ťažko verilo, ranila nie len jeho príbuzných, ale aj kolegov, priateľov, či operných divákov a jeho obdivovateľov. Spomínam si, že keď som sa ju dozvedel, dlho som neveril, alebo akoby nechcel veriť. Všetci sme ho poznali ako sviežeho človeka v najlepších rokoch, plného chuti žiť a s veľkou dávkou pozitívneho myslenia. Napriek tomu, že Sergej Larin bol veľmi silná osobnosť a v dobrom zmysle slova vyhrával ,,javiskové boje“, tento boj s chorobou sa mu vyhrať nepodarilo. Ostal však v srdciach a mysliach ľudí, ktorí ho poznali. Aj dnes, päť rokov po jeho smrti sa v divadle spomína jeho meno, ako aj na internete stále pribúdajú videá, či foto s jeho nezabudnuteľným zjavom.
Kto bol Sergej Larin
Sergej Larin sa narodil 9. marca 1956 v Lotyšsku. Po ,,nežnej revolúcii“ sa presťahoval do Bratislavy, kde ako sám povedal, našiel svoj druhý domov. Sergej mal veľmi silnú charizmu, prirodzenú autoritu, nádhernú a jedinečnú farbu hlasu a samozrejme veľkú dávku talentu a muzikality. Plynule hovoril niekoľkými svetovými jazykmi. Toto všetko, a k tomu silný vzťah k divadlu a opere, sa stalo ideálnym predpokladom pre veľmi dobrú dráhu operného speváka. Na Slovensku účinkoval v Opere SND. Ako to už býva, jeho medzinárodnú kariéru odštartovala náhoda, keď ho pozvali na súrny záskok do Viedenskej štátnej opery. Na tento záskok sám spomínal, ako do Viedne prišiel z Bratislavy na ,,embéčke“, ale toto vtedy nebolo podstatné. Podstatným bolo, že do Viedne na československej ,,embéčke" prišla nová osobnosť medzinárodnej opernej scény. Tam okamžite objavili jeho talent, krásnu a jedinečnú farbu hlasu, zmysel pre štýl, muziku, či plne a zodpovedne profesionálnu prácu. Sergej miloval divadlo a ľudí. Od tohto viedenského debutu jeho hlas znel v Metropolitnej opere v New Yorku, v milánskej La Scale, v Nemeckej štátnej opere v Berlíne, v Bavorskej štátnej opere v Mníchove, v parížskej Národnej opere, v londýnskej Covent Garden a inde na svetových operných javiskách. Napriek svetovej sláve, zostal verný Opere SND, kde počas svetovej kariéry stvárnil Radamesa vo Verdiho Aide, Dona Carlosa v rovnomennej opere toho istého autora, Dona Josého v Bizetovej Carmen, Calafa v Pucciniho Turandot i Turiddu v jednoaktovke Pietra Mascagniho Sedliacka česť. Poslednou a nezabudnuteľnou premiérovou kreáciou umelca na javisku Opery SND bol Bacchus v opere Richarda Straussa Ariadna na Naxe, a taktiež bol jednou z hviezd slávnostného otvorenia novej budovy Slovenského národného divadla dňa 14. apríla 2007.
Jeho repertoár tvorili hlavné tenorové party v talianskych a francúzskych romantických operách.
J. Fogašová (Carmen), S. Larin (Don José),
Carmen
Opera SND
Spoznal som svetového človeka
Sergeja Larina som spoznal už pred mojim príchodom do zboru Opery SND a to nie osobne, ale prostredníctvom nádherného dokumentu, ktorý v Slovenskej televízii natočil režisér Marián Chudovský, dnešný generálny riaditeľ SND. Dokument s názvom ,,Sergej Larin“ natočený v roku 2003 dokumentuje osobnosť tohto vynikajúceho tenoristu. Je to dnes azda jediný profesionálny dokument, ktorý nám po ňom zostal, nehovoriac o tom, že z produkcií Opery SND nie je natočený žiaden profesionálny materiál. Zhliadnutie tohto dokumentu v čase, kedy som končil konzervatórium (spev), ma okamžite zaujalo a chcel som spoznať umelecký prejav Sergeja Larina aj naživo. Stalo sa tak, a po mojom nástupe do zboru Opery SND som mal možnosť zažiť ho v nádherných predstaveniach. Prvým takýmto predstavením bola známa Bizetova opera Carmen v réžii Mariána Chudovského. Titulné postavy spievali Jitka Sapara - Fischerová ako Carmen a Sergej Larin hral náročnú postavu Dona Josého. Predstavenie bolo vypredané a tak som si náhodne sadol do jedinej prázdnej lóže. Vtedy som ako nový zamestnanec nevedel, že je to lóža generálneho riaditeľa. Po chvíli dvere na lóži otvorila veľmi príjemná pani a opýtala sa ma, či som zamestnanec a či si môže ku mne prisadnúť, že aj ona je z Opery. Samozrejme, že som súhlasil. Začalo predstavenie a už pri prvých tónoch spevu Sergeja Larina som vedel, že toto je svetový operný spevák, a že predstavenie bude fantastické. Prišiel duet s Micaelou a pri jeho piane mi behali zimomriavky celým telom. Známa kvetinová ária s plnohodnotným ,,béčkom“ bola pre mňa nezabudnuteľná. Sergej znel celou sálou. Pani vedľa mňa, moja nová kolegyňa (sólistka) predstavenie pozorne sledovala, ale aj tak som si jej dovolil povedať túto vetu. ,,Ten pán je fantastický, však?“ Ona sa na mňa zvláštne pozrela a len sa pousmiala. To som vtedy ešte netušil, že som v lóži generálneho riaditeľa sedel s manželkou Sergeja Larina. Ona mi to však nepovedala a po predstavení sme sa rozlúčili. Moje prvé predstavenie so Sergejom si pamätám asi najviac zo všetkých produkcií tejto francúzskej romantickej opery, ktoré som kedy videl. Sergej okrem spevu že plynule hovoril francúzsky, takže ovládal význam slova. Jeho herectvo sa stalo nie len technickým, ale hlavne plne obsahovým. Vedel o čom spieva, svoju rolu mal dokonale premyslenú. Hral pohľadom, chôdzou, hlasom, tichom, gestom. Bolo cítiť, ako si spolu so spevákmi nahrávajú a dodávajú energiu. Carmen ho provokovala, on ju miloval a zároveň krotil. Záverečnú scénu, kedy Don José zabije Carmen som prežíval akoby sa to dialo v skutočnosti. Nehanbil sa odovzdať divákom city Dona Josého prostredníctvom seba samého. Každé gesto bolo gesto láskou strápeného Josého v podaní Sergeja. Z javiska šla muzika, vášeň, divadlo.
Neskôr sme sa začali na chodbách divadla zdraviť, občas prehodili niekoľko slov, až popri práci došlo aj k hlbším rozhovorom o hudbe, o opere, o živote a ja som zistil, že to nie je len vynikajúci umelec, ale aj človek. Svojim pozitívnym myslením dodával ľuďom energiu. Dalo s ním sa hovoriť o hlbokých témach a ja si osobne myslím, že plytké veci sa mu protivili. Zistil som aj to, že sila osobnosti nie je o umelo vytvorenej autorite, či o násilnej popularite. Osobnosťou sa stane človek, ktorý ostane sám sebou, ak talent, ktorý dostal od Boha prirodzene rozdáva, ak ostane človekom a vie, že život nie je len o speve a sláve. Zároveň hovoril, že v hudbe a umení je miesta pre každého. Napriek svetovej sláve sa vedel porozpávať nielen so svetovou hviezdou, ale aj s bežnými zamestnancami divadla.
Sergej Larin (Otello), Alexandru Agache (Jago),
Otello
San Diego Civic Theater
Sergej Larin okrem svetových javísk a večerných operných predstavení či koncertov v SND, veľmi ochotne, nezištne a vďačne prišiel a zaspieval aj na nedeľnom opernom matiné, ktoré pripravuje a realizuje PhDr. Jaroslav Blaho. Sergej Larin snáď nemal ani neprajníkov, tak bol fantastický. Prvý skúšobný proces so Sergejom som zažil pri operách Sedliacka česť a Komedianti v réžii Mariána Chudovského v roku 2006. Veristické opery si vyžadujú svojský interpretačný štýl, ktorý bol Sergejovi Larinovi prirodzený. Tento skúšobný proces bol znova zážitkom nie len pre mňa, ale aj pre celý kolektív. Samozrejme aj Sergej Larin bol človek a ako každý iný aj on prežíval trápenie a nepríjemnejšie stránky, ktoré nám všetkým prináša život. Áriu Vesti la giubba z Leoncavallovej opery Komedianti spieval ako človek, ktorý zažil aj tienisté stránky života. Tieto pretavil nielen do tejto árie, ale aj do mnohých iných. Poslucháč tak cez jeho spev prežíval svoje zážitky, svoje zažité pocity s libretom opery. Vedel sa jednoducho smiať aj plakať. Ako hovorieval "Spev je môj život".
Keď sme na poslednej rozlúčke so Sergejom Larinom v HB SND spievali spolu so zborom Opery, spomenul som si na dokument SERGEJ LARIN Mariána Chudovského a na to, ako som chcel spoznať a aj spoznal veľkého speváka.
Všetci spomíname na Sergeja Larina
Autor: Ľudovít Vongrej / Bratislava / 13. januára 2013
článok zaradený do: Operné korzo
