Vo veku 86 rokov zomrela 11. decembra v Moskve významná operná speváčka Galina Višnevskaja. Patrila medzi skupinu vynikajúcich ruských spevákov (Archipova, Obrazcova, Nesterenko, Atlantov, Mazurok atď.), ktorí aj počas sovietskeho režimu mohli pôsobiť na najvýznamnejších zahraničných operných javiskách.
Od 1953 bola členkou Veľkého divadla v Moskve, v 1961 debutovala v MET a v 1962 v Covent Garden (v oboch prípadoch ako Verdiho Aida). Bola ženou rovnako významného violončelistu a dirigenta Mstislava Rostropoviča, s ktorým v roku 1974 odišli žiť a umelecky pôsobiťdo západnej Európy. O tom, že bola ozajstnou umeleckou osobnosťou svedčí aj fakt, že v roku 1962 Benjamin Britten pri koncipovaní svojho slávneho Vojnového requiem písal sopránový part priamo pre ňu. Stýkala sa aj so skladateľom Šostakovičom a v 1966 nakrútila filmovú verziu jeho opery Katarína Izmajlovna. Ako speváčka vynikla v dielach ruských (Čajkovského Tatjana, Líza) ale aj talianskych skladateľov (Verdiho Aida, Pucciniho Tosca), V roku 2002 zriadila v Rusku Operné centrum Galiny Višnevskej. Bola držiteľkou mnohých sovietskych, francúzskych a ruských vyznamnenaní, ako aj Ceny manželov Havlových (2006).
Osobne ma s Galinou Višnevskou spájajú dve spomienky. V roku 1963 som prostredníctvom talianskeho rozhlasu počúval priamy prenos z milánskej La Scaly, kde popri Birgit Nilssonovej a Francovi Corellim spievala part Liu v Pucciniho Turandot v závere prvého dejstva momoriadne pôsobivým a dramatickým spôsobom. Bola to pre ňu veľká česť, veď obaja jej vtedajší partneri boli považovaní za momentálne najlepších interpretov hlavných postáv z Pucciniho poslednej opery. Priamo naživo som ju mohol počuť potom v opere SND v roku 1965, kedy vystúpila v úlohe Lízy vo Fischerovej inscenácii Čajkovského Pikovej dámy. Tu ma naopak prekvapila aj svojou schopnosťou pôsobivo kreovať lyrické miesta partitúry.
Škoda, že umelcov jej formátu už dne vídame v SND len veľmi zriedkavo
Vladimír Blaho
