Pred bratislavským koncertom ruskej sopranistky Oľgy Pereťaťko vám prinášame príspevok operného kritika Pavla Ungera, ktorý napísal pre exkluzívny programový bulletin koncertu. Koncert sa uskutočni 6. marca 2013 o 19.30 h. v novej budove Slovenského národného divadla v Bratislave.
Rozľahlá ruská krajina bola vždy obrovskou liahňou speváckych talentov. Ani komunistický režim nebránil tým, ktorých považoval za „výkladnú skriňu“ tamojšej speváckej školy, rozosievať umenie po najprestížnejších scénach a festivaloch sveta. To boli časy, keď publikum vo Viedenskej štátnej opere, milánskej La Scale či newyorskej Metropolitan Opere aplaudovalo Irine Archipovovej (1925-2010) a Jelene Obrazcovovej (1939), Vladimírovi Atlantovovi (1939), Jurijovi Mazurokovi či Jevgenijovi Nesterenkovi (1938). Z troška iného súdka pochádza osud nedávno zosnulej Galiny Višnevskej (1926-2012), ktorá ako aktívna ochrankyňa ľudských práv, musela s manželom Mstislavom Rostropovičom svoju vlasť nadlho opustiť.
Ďalšiu veľkú vlnu ruských operných spevákov vyplavili medzinárodné aktivity Valerija Gergieva na čele Mariinského divadla v St.Peterburgu. Z iných vôd sa presadil talent Dmitrija Chvorostovského. Z petrohradských dosák sa k svetovej kariére odrazil ešte pred nástupom Gergieva barytonista Sergej Leiferkus, neskôr Vladimír Černov, Larissa Diadkova, Vladimír Galuzin, Oľga Borodina, z mladších Jevgenij Nikitin, Michail Petrenko, Alexej Markov či Jekaterina Semenčuk. A samozrejme, najžiarivejšia tvár z „krásavice nad Nevou“, Anna Netrebko. Ona jediná z vyššie menovanej vzorky (samozrejme, ruských svetobežníkov je oveľa viac) sa stala „prvou dámou“ aj na špeciálnej parkete talianskej predverdiovskej spisby. Z nej sa koncentrovala na javiskový odkaz Vincenza Belliniho (Giulietta v Capuletovcoch a Montecchovcoch, Amina v Námesačnej, Elvira v Puritánoch) a Gaetana Donizettiho (titulná rola v Anne Bolene, Adina v Nápoji lásky, Lucia di Lammermoor, Norina v Donovi Pasqualovi), zatiaľ čo z tvorby Gioachina Rossiniho sa (popri Stabat Mater) popasovala len v začiatkoch kariéry so sopránovou podobou Rosiny z Barbiera zo Sevilly. Z honoru na pomyselnom tróne dnešnej ruskej kráľovnej bel canta (uvedomujúc si, že rebríčky na top úrovni sa nedajú zostavovať) to však Anne Netrebko vôbec neukrajuje.
Ak pripustíme, že Anna Netrebko je belcantovou kráľovnou, koruna princeznej určite patrí Oľge Pereťaťko. A na poli rossiniovskom, kde jej o deväť rokov staršia kolegyňa nie je doma, dokonca bezkonkurenčnou. Nahliadnime teda, ako to v kolíske novodobej renesancie Rossiniho diela, na festivale v skladateľovom rodisku Pesare, vyzerá. Nie náhodou na ostatnom matiné pred premiérou Barbiera zo Sevilly v Opere SND autor a moderátor Jaroslav Blaho označil za najväčšieho génia talianskej opery medzi Monteverdim a Verdim práve Gioachina Rossiniho. Jeho party sú spevákom bez dokonalej technickej prípravy jednoducho nedostupné. Tzv. „voce rossiniana“ musí spĺňať niekoľko základných kritérií. Okrem kultúry legatovej frázy, najmä tónový rozsah exponovaný v extrémnej vysokej polohe, remeselnú pripravenosť zdolávať kaskády koloratúr, skokov, behov, ohnivých crescend. Ak sa v nich vynechá čo len jediný tón, už je to falzifikát. Skrátka, akrobatické vokálne kúsky porovnateľné so štvoritými skokmi.
Oľga Pereťaťko ako dcéra zboristu Mariinského divadla a členka detského zboru toho istého operného domu bola priam „dojčená“ atmosférou vedúcej peterburskej scény. Aj napriek tomu štúdium absolvovala na Vysokej hudobnej škole Hannsa Eislera v Berlíne. Študentské predstavenie Rossiniho komickej jednoaktovky L´occasione fa il ladro (Príležitosť robí zlodeja) odovzdalo Pereťaťkovej symbolický kľúč do sveta čarovnej hudby „labute z Pesara“. Rodisko Gioachina Rossiniho sa pre mladú speváčku stalo osudným. Na monotematický festival v malebnom jadranskom meste sa nedostala priamou linkou, ale cez rossiniovský festival v nemeckom Bad Wildbade. Tam si ju povšimol vari najväčší znalec maestrových partitúr, dnes už 85-ročný dirigent a hudobný vedec Alberto Zedda. Pod jeho vedením absolvovala roku 2006 povestnú Accademia Rossiniana v Pesare. Jej frekventanti dostávajú každoročne možnosť vystúpiť priamo na festivale v inscenácii Cesty do Remeša. Oľge sa neušla len jedna z hlavných sopránových rolí, ale hneď dve. V prvom predstavení stvárnila Contessu di Folleville, v druhom Corinnu. Už to bol signál výnimočnosti.
Nadšené vedenie festivalu hneď v nasledujúcom ročníku ponúklo Oľge hlavnú ženskú postavu v Rossiniho Otellovi. Ako Desdemona sa v lete 2007 stala na horúcej a odborníkmi ostro sledovanej pôde nielen nástupníčkou takých pojmov, akými boli v tejto roli June Anderson, Cecilia Gasdia a Mariella Devia. Navyše, pod taktovkou Renata Palumba a v réžii Giancarla Del Monaco, vystúpila hneď po boku špičkových tenoristov Gregory Kundeho (Otello) a Juana Diega Flóreza (Rodrigo). V parte písanom pre legendárnu španielsku primadonu Isabellu Colbran, považovanú za dramaticko-koloratúrny soprán i mezzosoprán zároveň, dostala šancu, aká sa 27-ročnej speváčke ujde len výnimočne.
Hoci ruských umelcov, brázdiacich svetové scény v rozmanitých odvetviach talianskeho repertoáru nebolo vôbec málo, pod značkou Rossini Opera Festivalu išlo skôr o výnimky. Pred Oľgou Pereťaťko z krajiny bývalých sovietov síce zažiarila v Pesare Gruzínka Iano Tamar (debut v titulnej úlohe Semiramide roku 1992) či Azerbajdžanec Eldar Aliev (1995 Leuthold vo Viliamovi Tellovi, 1997 Faraón vo francúzskej verzii Mojžiša a faraóna) a po nástupe Oľgy hlavne Lotyška Marina Rebeka, no s vyslovene ruským pasom pricestovali na festival do menších úloh len mezzosopranistka Svetlana Sidorova (1993 v rámci projektu Di tanti palpiti, 1994 Zulma v Talianke v Alžíri) a koloratúrna sopranistka Jekaterina Morozova (2000 Clorinda v La Cenerentola). Významnejší priestor si vybojoval jedine rodák z bakširskej Ufy, basista Ildar Abdrazakov (2001 Stabat mater, 2002 Selim v Turkovi v Taliansku, 2003 Assur v Semiramide).
Rok 2006 bol vstupnou bránou nielen pre Oľgu Pereťaťko, ale aj pre dvoch začínajúcich rossiniovských tenoristov. Maxim Mironov po „zápisnej“ Ceste do Remeša (2005) sa úspešne chopil postavy Lindora v Talianke v Alžíri a Dmitrij Korčak odštartoval svoju bohatú pesarskú kariéru v Stabat Mater. V ďalších ročníkoch sa vrátil ako Giannetto v Strake zlodejke (2007), Ermanno v buffe Výstredné nedorozumenie (L´equivoco stravagante) a napokon roku 2011 v úlohe Osirida v talianskej verzii Mojžiša v Egypte. Spomenúť treba aj mezzosopranistku Marinu Gorčevskú, hoci v nie veľkých úlohách v Clariny v Zmenke na manželstvo a Emilie v Otellovi.
Oľga Pereťaťko dostala do Pesara opätovnú pozvánku po ročnej prestávke. A v úplne odlišnej polohe. Oproti dramatickej Desdemone, stojacej na hraniciach jej lyrického naturelu, mohla si zašantiť a predviesť nielen hlasovú ale aj fitnesovú akrobaciu v kostýme Giulie v Hodvábnom rebríku (La scala di seta), v sviežo modernej réžii Damiana Michieletta. Mala tiež samostatný recitál. Rok 2010 priniesol Oľge hneď viacero šancí. Renesancia zabudnutých Rossiniho vážnych opier pokračovala prvým novodobým vzkriesením drámy Sigismondo (dirigent Michele Mariotti, réžia Damiano Michieletto), kde popri titulnej nohavičkovej postave (famózna Daniela Barcellona) triumfovala Oľga Pereťaťko vrúcnym a technicky suverénnym sopránom ako Aldimira. Nebolo to v tom roku jej jediné víťazstvo. Nemenšie ovácie zožala na matiné, kde predniesla sopránové sólo v kantáte La morte di Didone a v druhej časti virtuózny part Cerere v kantáte Le nozze di Teti, e di Pelleo (po boku Lawrencea Brownleeho). Ovácie boli také mohutné, že si vynútili v Pereťaťkovej podaní zopakovanie krkolomnej árie – sopránovej modifikácie záverečného ronda z Popolušky, resp. u nás škrtanej Almavivovej árie Cessa di piu resistere z Barbiera zo Sevilly. A napokon, dosiaľ posledný prenikavý úspech na Rossini Opera Festivale: titulná postava v opere semiserii Matilde di Shabran z leta 2012. Opäť v partnerstve s Juanom Diegom Flórezom a pod taktovkou Michele Mariottiho. S tým druhým (zároveň synom intendanta rossiniovského festivalu Gianfranca Mariottiho) ju viaže od lanského augusta manželské puto. Svadba bola – ako inak – v Pesare.
Aby sme neostali dlžní mená ďalších ruských spevákov, ktorí v rossiniovskom teréne zabodovali po nástupe Oľgy Peretyatko, tu je zopár z nich. Marina Prudenskaja, Júlia Ležneva – objav roku 2008 ako partnerka Juana Diega Flóreza na recitáli a v Stabat Mater, Viktória Zajceva, krásny tmavý mezzosoprán (debut ako Melibea v Ceste do Remeša r.2009, o rok neskôr Siveno v Rossiniho prvotine Demetrio e Polibio), Oľga Senderskaja (Amaltea v Mojžišovi v Egypte, 2011) či nová mezzospránová akvizícia do titulnej roli pripravovanej Talianky v Alžíri, rodáčka zo St.Peterburgu Anna Goriačeva.
Bratislavský recitál predstaví umenie Oľgy Pereťaťko v širších dimenziách. Jej prvý vstup však bude patriť Giachinovi Rossinimu a Donne Fiorille z Turka v Taliansku. Postupne, či už v dielach Gaetana Donizettiho a Giuseppe Verdiho, Julesa Masseneta, Jacquesa Offenbacha alebo Johanna Straussa dokáže, že technika bel canta je univerzálnym kľúčom k zdolávaniu najvirtuóznejších partov svetovej opernej literatúry.
Autor: Pavel Unger
Písané pre programový bulletin bratislavského koncertu Oľgy Pereťaťko 6.3.2013
Zároveň pripomíname možnosť zakúpenia si vstupeniek na tento koncert s mimoriadnou zľavou TU...
článok zaradený do: Operné korzo
Tip na kliknutie
Oľga Pereťaťko: Všetko má svoj čas
rozhovor so speváčkou
