Na Luciu Popp si pri príležitosti 50. výročia jej javiskového operného debutu ako aj 20. výročia jej smrti zaspomínali aj slovenskí umelci. Takto si na ňu spomína popredný slovenský dirigent Ondrej Lenárd.
Ondrej Lenárd
,,Mal som to šťastie, že naša dirigentská trieda bola vedľa triedy pani profesorky Hrušovskej. Bolo to v roku 1959 a ako mladý chlapec som vždy sledoval, ako sa spievalo. Bol to veľmi silný ročník z ktorého vzišli silné mená. Keď som prišiel na školu, nemal som veľmi veľké vedomosti o opere, keďže som nemal konzervatórium, ale spevákov som vnímal ako ľudí, s ktorými sme spolu chodili do ročníka. Medzi nimi boli dnes úspešné profesorky Hudecová, Livorová, pán Livora a mnoho ďalších študentov z triedy pani prof. Hrušovskej. Pán Livora síce chodil k pánovi Blahovi, ale keďže k Hrušovskej chodila jeho láska Zlatica Livorová, bol stále tam. Kamarátili sme sa, tak ma do tejto triedy volával a ja som tam veľmi rád chodieval. Keď ma pani profesorka Hrušovská videla opýtala sa: čo tu čakáš, sadni za klavír a hraj, a to napriek tomu, že tam bola dominantná korepetítorka pani prof. Horáková, ktorá v podstate viedla všetkých spevákov. Medzi týmito spevákmi bola vtedy ešte nie hviezda, ale krásna žena, do ktorej sme boli všetci chlapi na škole zaľúbení, a bola to Lucia Popp. Mal som tú česť aj možnosť Luciu doprevádzať a korepetovať, mal som ju možnosť aj počúvať, vidieť aký iný pohľad na umenie toto dievča malo. Bola z Bratislavy a mesto predsa dáva viacej šancí na väčšie poznanie. Bola nesmierne skromná, priateľská, ku každému sa vedela prihovoriť, štebotať a bolo zaujímavé, že nemala žiadne malomeštianske maniere. Keď sme sa po dlhých rokoch stretli uvedomil som si, že sa v tomto vôbec nezmenila.
Odchod Lucie Popp všetkých prekvapil. Ako som už spomínal, do ich triedy som rád chodieval. Raz ráno som prišiel do školy a v ich triede som našiel lístok, kde sa Lucia lúči so spolužiakmi. Netušil som čo sa vtedy deje a neskôr som dostal pozvanie z polície, aby som sa dostavil na výsluch. Bolo to na februárke, pustili na mňa svetlo a začali sa ma vypytovať na Luciu Popp. Odpovedal som, že som prišiel do triedy a našiel lístok a to som nemal hovoriť. Začali ma obviňovať, že som to nenahlásil na polícii. Lístok videlo viacero ľudí a nechal som ho tam. Na polícii išli do takých detailov, že až vtedy som si uvedomil, čo znamená jeden politický výsluch. Veľmi dlho sa o tom hovorilo a polícia pásla po všetkých, s kým bola v kontakte, ale nenašli nič. Ona odišla svojvoľne a hoci to bolo podľa vtedajších zákonov protiprávne, myslím si, že urobila veľmi dobre, pretože Lucia Popp bola jedna z prvých speváčok tejto generácie, ktorá ukázala, čo je Československo a že je slovenská speváčka.
Lucia Popp
(1939-1993)
Jej kariéra ma očarovávala a vždy keď sme si mohli vypočuť aspoň nejaké tajné nahrávočky, ktoré sme sem-tam dostávali, veľmi sme sa tešili. Ja som obdivoval jej prudký raketový vzlet. Bola nespierne pracovitá, absolútne muzikálna so silným hudobným citom. Už na škole sa odlišovala, krásne tvorila frázy a mala iný pohľad na vec. V priebehu niekoľkých rokov sa táto dáma koloratúry dostala na obrovské výslnie a nás to veľmi tešilo. Keď sme boli ešte na škole, nebolo dňa aby sme nehovorili o Lucii. Neskôr, samozrejme, keď sme sa dostali do praxe, sledovali sme jej výkony z nahrávok, len sme o tom nesmeli hovoriť nahlas, pretože to bolo zakázané a stretnutie s ňou bolo vylúčené. Keď sme dostali možnosť vypočuť si ju v zahraničí naživo, šli sme do Viedne a to boli veľmi silné zážitky. Jej prejav bol už len v jej krásnom úsmeve. Aj keď spievala dramaticky, v tom úsmeve bolo čosi, čo bolo aj v hlase. Mala taký zvláštny zvonivý hlások ako zvončeky. Jej koloratúra vyznievala vždy akoby hrala akási trblietavá zvonkohra. Jej obrovská spevácka technika bola obdivuhodná.
Ak sa o takomto človeku dozviete, že umrel v mladom veku, človek si dáva otázku aká je to spravodlivosť. Žena, ktorá urobila meno slovenskej speváckej škole, ktorá dosiahla obrovské úspechy na celom svete. Bola to veľká speváčka, ktorá si skutočne zaslúži aspoň z nášho pohľadu označenie ,,ikona slovenskej koloratúry“. Veľmi radi ju mali dirigenti veľkého kalibru ako napr. Bernstein či Levine a veľmi radi s ňou spolupracovali. Jej diskografia k nám veľmi ťažko prichádzala, preto sme ju vtedy nemali možnosť spoznávať.
Správa o jej smrti bol pre nás všetkých šok. Nechel som veriť vlastným ušiam, že niečo také počujem. Keď som ju krátko predtým videl živú, nemala absolútne žiadne príznaky choroby, nedala nič znať. Nikto nevedel o tom, že je vážne chorá. Všetkým nám je za Luciou Popp veľmi smutno, spomíname a sme na ňu pyšní."
Ondrej Lenárd, dirigent
Pripravil: Ľudovít Vongrej
Článok zaradený do: Pohľady
Tip na kliknutie
Opera SND: Kontinuity Legenda Lucie Poppovej
Záhorská Ves a Festival Lucie Popp
