Opera, zoznámte sa prosím

08.08.2012 07:33

Opera nie je len hudba, opera je predovšetkým vrcholovým javiskovým umením, ktoré spája viacero zložiek. V článku sa zoznámite s niektorými z najzákladnejších pojmov v opernom umení a nazrieme aj do opernej histórie.

Divadlo La Scala, Miláno

ilustračné foto

Opera ako hudobný druh

Opera patrí k popredným hudobno-dramatickým druhom. Spája v jeden celok zložku hudobnú, literárnu, hereckú, výtvarnú a tanečnú. Textovým podkladom opery je libreto, ktoré je spievané.

Opera má viacero častí: ária - spievaná časť opery pre jeden hlas; recitatív - hudobne sprevádzaný deklamovaný spev. Recitatív môže byť secco (suchý), ak hudba nesúvisí s obsahom libreta, alebo acompagnatto (sprevádzaný), ktorého dianie hudba dopĺňa. Ďalšie časti sú: duet, tercet, kvartet, kvintet, sextet..., sú to spievané časti pre viac hlasov sprevádzané hudbou a samozrejme zbor, teda spevný prejav kolektívu, ktorý môže byť mužský, ženský, detský alebo zmiešaný. Môžeme povedať, že opera stojí v hierarchii žánrov hudobného divadla na najvyšších priečkach. Mnoho hudobných teoretikov vytvorilo stupnice umeleckosti žánrov, kde kraľuje práve opera, ako príklad by sme mohli uviesť stupnicu umeleckosti žánrov českého sémiotika, estetika, teoretik a historika divadla I. Osolsobě. V tejto stupnici stoja najvyššie hudobná dráma a veľká opera, za nimi nasledujú opera comique a opera buffa. Ostatné priečky obsadila anglická opereta, opereta, revue a varieté.

Vznik opery

Aj keď je opera úzko spätá s divadlom, jej vznik sa datuje oveľa neskôr ako prvopočiatky divadelného umenia. Umenoveda kladie vznik opery do obdobia okolo roku 1600 a jej zrod súvisí so snahou oživiť grécke antické divadlo. Táto snaha sa minula účinku a miesto znovuzrodenia gréckej tragédie, vzniká nový umelecký druh – opera. (Stehlíkova, 1991)

Hudobný vedec a teoretik Burlas (1967) spája vznik opery ako vokálno-inštrumentálneho druhu so stredovekými a renesančnými scénickými druhmi, akými boli napr. liturgická dráma, tzv. školské hry, alebo intermédiá a takisto scénické útvary, v ktorých hudobná zložka prevažovala napr. madrigalové komédie. Prvým operným dielom bola opera Dafne, ktorej autormi boli O. Rinnuccini (libreto opery – teda samotný literárny text opery) a J. Peri (hudobná zložka opery). Tá sa však nezachovala. Prvou dochovanou operou je Euridice od rovnakých autorov ako Dafne.

Opera od svojho vzniku prešla výraznými premenami. V jej histórii sa vyskytlo mnoho reforiem. Medzi najvýznamnejšie patrí Gluckova reforma opery, ktorá sa opierala o psychologicky pravdivé a zdôvodnené konanie postáv. V áriách odstránil neúčelnú koloratúru a predohra sa stala neoddeliteľnou časťou opery. Gluck kládol veľký dôraz na dramatickú stavbu opery, ktorá mala byť prehľadná a jednoduchá. Prvá Gluckova opera, v ktorej uplatnil svoje reformačné zásady bola Orfeo ed Euridice. K vývoju klasickej opery značne prispelo obdobie klasicizmu, v ktorom tvoril jeden z najvýznamnejších operných skladateľov, W. A. Mozart. Najväčší rozkvet zažila opera v období romantizmu. Práve z tohto obdobia pochádza najväčší počet opier, ktorý sa nachádza vo svetovom opernom repertoári.

W. A. Mozart: Figarova svadba

košická inscenácia

ilustračné foto

Začiatkom 19. storočia nastáva rozvoj jednotlivých národných operných škôl. Je to obdobie diferenciácie žánrov, do opier prenikajú národné prvky. 19. storočie je aj storočím Wagnerovej reformy opery. Richard Wagner vytvoril Gesamtkunstwerk, dielo, ktoré je založené na syntéze všetkých zložiek opery. Podstatou hudobnej drámy Richarda Wagnera je syntéza drámy a hudby v jeden celok. Gesamtkunstwerk, čiže súhrnné umelecké dielo vzniklo prepojením viacerých umení. (Sliacka, 1993) Z opery odstránil uzavreté hudobné čísla a jeho diela boli založené na psychologizácii konania. Postavy už nie sú iba bábky, ale vyhranené dramatické individuality.

Na prelome 19. a 20. storočia sa do popredia dostáva operný verizmus. Súčasne však doznievajú romantické tradície, vznikajú národné opery, nastáva výrazná pluralita štýlov a diferenciácia žánrov.

Operná réžia a režisér

Pojem réžia nie je dnes už nikomu neznámy. Pochádza z francúzskeho slova regir tj. riadiť, spravovať. Významy tohto pojmu boli spočiatku iné ako dnes. Rozumel sa ním usporiadateľ predstavení či dnešná inšpícia a bol spojený skôr s organizačnou funkciou predstavení. Dnes réžiou nazývame umeleckú činnosť, ktorej výsledkom je divadelné, filmové, televízne alebo rozhlasové dielo. Sám režisér má na starosti dramatizáciu umeleckého diela.

Funkcia režiséra sa v dejinách divadla objavuje už od počiatkov jeho vzniku, avšak pojem režiséra je pomerne nový, vznikol v prvej polovici 19. storočia. V počiatkoch zrodu opery bol režisérom sám skladateľ. Neskôr získava významnú funkciu v procese tvorby inscenácie aj scénograf. Ako uvádza Oxfordský slovník opery, do funkcie vtedajšieho „režiséra“, sa s rozvojom opery buffa dostal hlavný bas, ktorý tento post zastával až do 19. Storočia. Ako príklad by sme mohli uviesť Covent Garden, kde vtedajší basbarytón Tagliafico dohliadal aj na vznik predstavenia.

Za jedného z prvých operných „režisérov“ by sme mohli označiť Mozarta, keďže sa v značnej miere venoval nácviku hereckých a speváckych výstupov svojich opier. V Nemecku podľa jeho príkladu postupovali aj Spohr či Weber. V Taliansku to bol Verdi, ktorý pri naštudovaní opier dohliadal na každý detail. Mnoho ďalších skladateľov sa venovalo takisto „režírovaniu“ svojich opier. Nemožno nespomenúť Richarda Wagnera, ktorý pri príprave inscenácie uplatnil svoj cit pre dramatickosť a nacvičoval so spevákmi gestá, pohyby i mimiku. Tento jeho čin znamenal istý zlom vo vnímaní opery. Po čase význam režiséra vzrástol a po érach spevákov a dirigentov prichádza éra režisérov. (Warack, West, 1988)

Príchod operného režiséra je spájaný s novou etapou vo vývoji operného divadla. Keďže operu chápeme ako syntetický dramatický žáner, od operného režiséra sa vyžaduje rešpektovanie všetkých jeho zákonitostí. Operný režisér ako umelecký organizátor operného diela skúma ideové a umelecké zámery diela. Muzicíruje konanie a koná hudbou. (Čechová, Herrmannová, 1989)

Operná dramaturgia

Rovnako ako pozícia režiséra aj dramaturga prešla vývojom. Pôvodne sa slovom dramaturgia označovalo umenie komponovať drámu. Dnes by sme mohli dramaturgiu definovať ako techniku dramatického diela, ktorá pracuje s výstavbou diela na základe systému istých princípov. (Pavis, 2004)

V praxi to však nie je vôbec také jednoduché. Do práce stáleho dramaturga spadá výber hier pre danú sezónu, zostavovanie mesačného programu a dramaturgické profilovanie súboru. Dramaturg aktívne spolupracuje s režisérom pred a počas skúšok inscenácie.

Pod pojmom operná dramaturgia rozumieme všeobecnú dramaturgiu aplikovanú na operu, čiže náuku o librete a jeho zhudobnení, o realizácii opery, následne tvorby inscenácie a takisto o scénických prostriedkoch. Podstatnú časť opernej dramaturgie tvorí hudobná dramaturgia, ktorá sa týka kompozičného stvárnenia opery.

W. A. Mozart: Figarova svadba, Salzburg

ilustračné foto

Klasická vs. moderná operná réžia a režisérske divadlo

V posledných rokoch, kedy vzrastá počet modernejších operných predstavení, sa rôznia názory na tieto počiny. Interpretácia opery zažíva zlomové obdobie, jeden typ ustupuje druhému. Réžia ako umelecká tvorivá činnosť a režisér ako tvorca má právo na vlastnú interpretáciu diela. Režijný výklad je nikdy nekončiaci proces a s tým súvisí aj mnohorakosť režijných riešení. (Blahynka, 2006)

Termín moderná operná réžia sa v dnešnej dobe čoraz výraznejšie dostáva do povedomia ľudí. Moderná operná réžia súvisí s inscenovaním opery inak. Inak ako doteraz, môže sa jednať o originálnu autorskú interpretáciu libreta, takisto s tým súvisiacou aktualizáciou predstavenia. Pod modernou opernou réžiou si však nepredstavujeme len aktualizáciu základného námetu, príbehu alebo vlastnú interpretáciu operného diela, ktorá sa vymyká z doterajších prezentovaných inscenácií. Rovnako vzrastá technický pokrok využívaný v operách - videoprojekcia, lasery, 3D projekcie atď. Určiť presné hranice medzi „klasickou“ a „modernou“ réžiou nie je vôbec jednoduché. Opera 21. storočia ešte väčšmi ako opera 20. storočia žije konfliktom týchto dvoch inscenačných princípov. V tomto konflikte žije aj súčasný operný divák. Stretnutia s modernou operou mu majú ponúknuť zážitok, pocity hĺbky, závažnosti plnej vnútorných sporov... Moderná operná réžia chce, aby sa k nej divák neustále vracal, chce šokovať, rozčúliť. Zrkadlí súčasnú deformujúcu sa spoločnosť.

Zástancovia klasickej opernej réžie tvrdia, že autor určite vedel, čo písal a neprial by si, aby mu niekto jeho dielo pretváral a domýšľal si nejaké skutočnosti. Druhá strana zastáva právo na umeleckú slobodu režiséra, prichádza na scénu s argumentmi ako napr., že režisér má právo na vlastné interpretačné poňatie a takisto im hrá do karát fakt, že nikto nikdy nezistí, čo presne chcel autor daným dielom povedať. Už sa môžeme len domnievať. Jedným zo súčasných operných režisérov, ktorého by sme mohli označiť aj ako jednu z vedúcich osobností dnešnej opernej réžie je Peter Konwitschny. Je to osobnosť, ktorého inscenácie sme mohli vidieť aj na Slovensku. V Slovenskom národnom divadle režíroval dve opery, tj. Eugen Onegin (premiéra v sezóne 2005/2006) a Madama Butterfly (premiéra v sezóne 2007/2008). Jeho režijné poňatia opier vyvolávajú diskusie. Tvrdí, že jeho režijné koncepcie sa snažia o čo najväčšiu vernosť dielu, aj napriek tomu, podľa jeho vlastných slov, je nútený častokrát pozmeniť nejeden detail, aby naplnil záväzok vernosti voči dielu a jeho autorom vo vyššom zmysle slova.

Hoci v zahraničí už typ režisérskeho divadla nie je novinkou, na Slovensku je predsa len pomenej predstavení s výraznou režisérskou pečaťou. Slovensko je krajinou, kde ešte dominuje typ klasickej opernej réžie, alebo typ klasickej opernej réžie s istými modernejšími inscenačnými prvkami a postupmi. Význam klasickej opernej réžie na Slovensku je značný, keďže prevažnú časť operného publika tvoria diváci, ktorej sú klasicky režírované opery bližšie. Tradične, ale profesionálne zrežírovaná opera má stále, čo povedať. Pokrok však nemožno zastaviť ani v tejto oblasti. Do povedomia čoraz viac vstupujú originálne interpretácie známych opier a je už len otázkou času, kedy sa moderná operná réžia udomácni na slovenských scénach v takej miere ako je to v zahraničí.

Predohra k opere Tannhäuser skladateľa a reformátora opery

Richarda Wagnera