Oslava Verdiho zatiaľ len u susedov

08.05.2013 20:57

 

Dvestoročnica narodenia Giuseppe Verdiho – ozajstného kráľa opery (v štatistikách medzi rokmi 2007 a 2012 predstavenia jeho opier presiahli 3000 predstavení a o 600 predstihli Mozarta a o vyše 700 Pucciniho) sa pomaly blíži (10. október) a operné divadlá siahajú ešte s väčšou intenzitou po dielach majstra z Busseta. Kým SND uvedie začiatkom budúcej sezóny nového Rigoletta, Košice tú istú operu ešte koncom terajšej sezóny. Banská Bystrica zasa pripraví na prvý deň ZHZ premiéru Macbetha, aby potom spoluúčinkovala na letnom zvolenskom festivale zostavenom výlučne z Verdiho diel (s exkluzívnou slovenskou premiérou Korzára, uvedeného koncertantne). Moravské ND v budove Janáčkovej opery siahlo po Verdiho opere už v januári 2013.

 

 

Sicílske nešpory

foto: ND Brno

 

Dielo premierované v roku 1855 v Paríži a francúzskom jazyku sa čoskoro dostalo aj na talianske javiská a hráva sa teraz v taliančine. Skladateľ s libretistom Scribom mali už na tú dobu tradičné problémy s cenzúrou a premiestňovali príbeh z jedných končín do druhých. Prvotnou inšpiráciou bola hra Casinira Delavignu z roku 1819 s názvom Sicílske nešpory, načas sa uvažovalo o prenose deja na konflikt medzi belgickým odbojom proti hrôzovláde španielskeho miestodržiteľa vojvodu z Alby, potom sa dej vrátil na Sicíliu. Pri prvej talianskej premiére príbeh opäť preniesli do Portugalska, a až po zjednotení Talianska definitívne dianie zakotvilo v sicílskom Palerme, v ktorom v roku 1282 povstanie zmietlo francúzsku nadvládu na ostrovom.

 

Dnešnému divákovi môže pripadať príbeh dosť zmätočný. Sprísahanec Arrigo zistí, že nenávidený francúzsky guvernér je jeho otcom a potom lavíruje medzi svojimi spojencami (vojvodkyňou Elenou a lekárom Procidom, ktorí až fanaticky túžia po pomste) a nájdeným otcom. Politické sa mieša s osobným, no všetko zostáva na divákovi, réžia sa nepokúsila podčiarknuť jednu z dvoch možných motivácií. Laco Adamík je skúseným režisérom skôr tradičného ladenia. Spolu so scénografom Jozefom Cillerom a autorom kostýmov Petrom Čaneckým sa zhodli na podčiarknutí ponurosti atmosféry, v ktorej si nik nie je istý svojím životom, vrátane zboristiek, ktoré čoby nevesty sú zneuctené francúzskymi vojakmi (modernistická réžia by neváhala tento výjav prezentovať priamo na javisku). Zo spomínanej trojice javiskových inscenátorov je najmenej čitateľný prínos réžie. Že by platilo konštatovanie Jiřího Menzla, že najlepšou réžiou je tá, v ktorej nie je zástoj režiséra vidieť? V každom prípade však Adamík mohol dôslednejšie pracovať na hereckom uchopení hlavných postáv príbehu, ktoré navyše v obnaženom priestore bez rekvizít sa trocha strácali resp. komunikovali nadiaľku. Na strane druhej je pochopiteľné, že táto opera si žiada široké voľné priestranstvo, v ktorom by sa mohli uplatniť veľké zborové výjavy. Cillerova scéna je takmer konštantná pre všetkých päť obrazov opery, mení sa len nafotený zadný horizont, ktorý spolu s historizujúcim portálom zasadzuje príbeh do dejín. Inak javisko charakterizuje jemne členený pôdorys (dosť nebezpečný pre pohybujúcich sa spevákov) a dvojramenné schodište. A tak sa hladko premiestňujeme z námestia na breh mora, potom do guvernérovho paláca, do väzenia a napokon pred kostol, v ktorom sa má odohrať svadobný obrad milencov. Len v posledných sekundách diela dochádza k obratu, keď sa zadný horizont naruší a po šikmine sa na proscénium obsadené Francúzmi vyrúti dav vzbúrencov.

 

 

Sicílske nešpory

foto: ND Brno

 

Hudobne sú Sicilské nešpory kvalitným dielom ako takmer všetko čo, Verdi napísal. Po parížskej premiére dielo vychválil aj Berlioz, no napriek tomu sa nikdy nezaradilo medzi desať najhranejších skladateľových opier. Zrejme to má niekoľko príčin. Prvou je pomerne značná dĺžka diela (sám Verdi sa údajne sťažoval, že takmer trojhodinová opera je pridlhá), potom je tu pre francúzsku Grand opera povinná dlhá baletná scéna, zhudobnený príbeh sa v prvých dvoch dejstvách dosť pomaly rozbieha a nároky na zbor i sólistov sú veľké. V širšej opernej verejnosti rezonuje z opery len predohra (na ktorú kedysi tak radi tancovali krasokorčuliari), basová ária Procidu vyjadrujúca lásku k Palermu a bolero Eleny zo záverečného obrazu (ktoré nechtiac napovedá, že po vzbure sa ostrova zmocnia Španieli resp. Aragonci). Mňa zaujali aj viaceré ďalšie miesta partitúry. Napríklad spoza scény zaznievajúci priam nebeský chorál hostí zberajúcich sa na ples (tu znázornený aj obrysmi lode nesúcej hostí), zvláštny je duet guvernéra Monforta s Arrigom, v ktorej lyrický motív z predohry spieva najprv baryton a potom tenor, vynikajúci je záverečný ansambel z tohto dejstva. Hudobne opera vrcholí v dejstve štvrtom, kde majú po árii tenor, soprán, nasleduje krásne kvarteto a náznak chorálu pripomínajúci miserere z Trubadúra. Poslednej dejstvo s výnimkou úvodného bolera je už len dejotvorným doplnkom. Pokiaľ ide o trocha cudzorodo znejúcu baletnú scénu (inak balet nájdeme aj v „nefrancúzskych“ Verdiho operách, ale dnes sa väčšinou škrtajú) dve zo štyroch tanečných čísel hudobne zjavne inšpirovali Ponchielliho k Tancu hodín z Giocondy resp. Cileu pre tanečnú scénu v Adriane.

 

 

Sicílske nešpory

foto: ND Brno

 

Dirigent Jaroslav Kyzlink síce nie je nejakým špecialistom na Verdiho, ale je už pomerne skúseným umelcom, ktorý si s neľahkou partitúrou dobre poradil. Azda len v dychovej sekcii niekedy mohol menej forsírovať zvuk, ktorý prezrádzal, že skladateľ ešte aj v tomto diele zavše používal pomerne jednoduché prostriedky na vyvolanie účinku. Rovnako možno pochváliť zbormajstra Josefa Pančíka, Štyri hlavné postavy mali dobrých interpretov, hoci každému z nich možno čosi vytknúť. Vladimír Chmelo, ktorého hlas od jeho bratislavských vystúpení (Silvio, Ford) získal na dramatičnosti, má údernú predovšetkým vyššiu polohu, dramatická negatívna postava Monforta mu poskytla menej priestoru pre ušľachtilé legátové spievanie, ktoré nepochybne tiež ovláda. Manko vidím v istej výrazovej monotónnosti jeho spevu. Adriana Kohútková rozširuje svoj verdiovský repertoár o Elenu, ktorá charakterom partu stojí kdesi na pomedzí medzi sopránom d´agilitá (potrebným pre ranú Verdiho tvorbu) a mladodramatickými resp. dramatickými partami neskoršej tvorby. Kdesi uprostred sa momentálne nachádza aj speváčkin hlas, ktorý síce postráda väčšiu farebnosť v stredoch a hĺbkach, ale v hornej kvarte sa pohybuje bezpečne. Najviac sa mi páčila v záverečnom bolere. Mexický tenorista Rafael Álvarez, ktorý v SND len priemerne odspieval Foscariho a vo Zvolene ako Edgar vyslovene neuspel, ma tentoraz celkom milo prekvapil. Extrémne výšky nie sú síce jeho doménou, pri snahe o lyrické spievanie niekedy príliš svetlí tón, ale je doma pokiaľ ide o autentické hudobné akcenty a štýl. Slovenský basista pôsobiaci v Ostrave Martin Gurbaľ spieval zastretým a vo výškach tvrdým tónom a po počiatočnej snahe o dynamické diferencovanie neskôr jeho hlas znel málo kultivovane.

 

Brnenská opera preukázala príkladnú odvahu tým, že siahla po tomto Verdiho diele, ktoré sa na území Čiech už predtým uvádzalo štyrikrát (z toho naposledy 2006 v Státní opere Praha). Slovenské publikum obľubuje overené verdiovské hodnoty, čo je ale čiastočne aj výsledkom toho, že iné nepozná.

 

Autor: Vladimír Blaho

 

 

G. Verdi - Sicílske nešpory

ND Brno

 

hudobné naštudovanie: Jaroslav Kyzlink

dirigent: Jaroslav Kyzlink, Ondrej Olos

réžia: Laco Adamik

scéna: Jozef Ciller

kostýmy: Peter Čanecký

choreograf: Hana Litterová

zbormajster: Josef Pančík

dramaturg: Patricie Částková

asistent dirigenta: Ema Mikešková

asistent réžie: Otakar Blaha

 

www.ndbrno.cz

 

 

 

 

článok zaradený do: Recenzie, prečítali sme

 

 

Diskusná téma: Oslava Verdiho zatiaľ len u susedov

Neboli nájdené žiadne príspevky.

Pridať nový príspevok

                 

 

 

Kontakt

Ľudovít Vongrej - šéfredaktor redakcia@operaslovakia.sk