Môj zámer je rovnako nejasný, ako podstata človeka, o ktorom chcem práve podať svedectvo. Ponúkam len slová, nič viac, pretože v jeho prípade je slovo len prázdnou dierou. Oveľa plnšou rečou prevráva jeho hudba, no predsa len cítim, že musím niečo povedať aj ja ako to predo mnou z rôznorodých pohnútok urobili už mnohí.
Richard Wagner, skladateľ
(1813-1883)
Som jedným z tých, ktorých zasiahla nevyliečiteľná a zákerná choroba menom Richard Wagner. Vírusom jeho hudby som sa nakazil ešte v čase, keď vo mne ako v 12-ročnom dieťati vyvolala zmätok a odpor. No vírus pracoval nemilosrdne, až som sa nakoniec krok po kroku zaradil k tým, ktorí si bezhlavo zamilovali túto čiernu ovcu svetovej skladateľskej rodiny. Nikdy mi nezmizne z pamäti jedna bezsenná noc, keď mi v mysli vírila nezodpovedateľná otázka: Ako ten chlap mohol napísať takú ohromnú hudbu? Keď som ho v jednej z mojich horúčkovitých kontemplácií porovnával s jeho súčasníkmi a najmä s Verdim, prišiel mi ako z inej planéty. Oproti svojim skladateľským kolegom vyznieval ako sto rokov pred opicami, hoci to voči mnohým majstrom znie veľmi ponižujúco a vulgárne, ale takéto súkromné chápanie Wagnera je len obyčajným symptómom Wagnerovstva, nie prejavom neúcty k jeho súčasníkom, či predchodcom.
Moje slová samozrejme prýštia z pera fanatika a tí menej emotívni, tí chladnokrvnejší z vás určite nemajú pochopenie pre moje detinské nadšenie. Koľkí ho milujú, toľkí ho nenávidia a vedia mu nemilosrdne vytýkať jeho démonickú povahu. Z nejedných úst už zaznelo, že ten človek nebol normálny a moje pero im môže len súhlasne prikývnuť. Je viac než isté, že nebol a mali by sme byť za to vďační. Keby bol normálny, pracoval by ako obuvník, roľník, predavač, dnes by bol možno manažérom podlahových plôch, referentom predaja, technikom sieťového servisu alebo asistentom oddelenia trade marketingu a svetu by dal nanajvýš dane, za ktoré by si Merkelová nakúpila bavoráky. Ak by žil u nás tak by ho okradli iní Alberichovia, ktorých občas i vidieť v hľadisku Opery SND. Keby bol normálny, jeho meno by nežiarilo na plagátoch najvýznamnejších i menej významných operných domov. Jeho meno by nedráždilo, netešilo, nehnevalo tak ako to robí už od polovice 19. storočia.
Srdečná vďaka hviezdam za to, že ho urobili nenormálnym, dokonca najnenormálnejším medzi nenormálnymi. Kto už by sa len s potenciálom na vytváranie ľahkospeňažiteľných operných trhákov odhodlal vzdorovať vtedajším komerčným trendom (predstavte si, že už vtedy boli) a namiesto toho našiel odvahu posunúť hranice hudby do sfér, v ktorých si ju takmer ani nebolo možné predstaviť. Wagner sa podujal na niečo, čo sa nikto pred ním ani po ňom nikdy v takej miere neodvážil. S potrebnou dávkou egoizmu a megalomanstva (nech sú hviezdy velebené aj za tieto pre niektorých neodpustiteľné neduhy) urobil zo svojej osobnosti pojem, ktorý je ešte i dnes ťažké stráviť.
Od prvých Bayreuthských hier, hoci Wagnerovi finančne neulahodili, sa jeho tvorba stala kameňom, na ktorom sa vystavala značná časť európskeho a v mnohých smeroch i amerického umenia nasledujúcich desaťročí. Dotkol sa úplne každého, kto s ním prišiel do kontaktu. Dotkol sa tých, ktorí išli s ním, ale aj tých, čo išli proti nemu a na každom z nich zanechal svoju povznášajúcu i bolestivú pečať.
Thomas Mann písal o jeho Veľkosti a Utrpení, Charles Baudelaire sa vyznal z omamného opojenia hudby Tannhäusera, James Joyce narážky na jeho operné postavy a motívy zakomponoval snáď do každého zo svojich literárne revolučných románov, George Bernard Shaw veľmi podrobne rozanalyzoval Prsteň Nibelungov v spise Dokonalý Wagnerovec a okrem toho venoval wagnerovskej tematike nejednu zo svojich duchaplných esejí. Najpôsobivejšie však vyznieva schizofrenické wagnerovstvo chudáka Friedricha Nietzscheho, ktorý sa od vehementných chválospevov prepracoval až k zarytej nenávisti a práve jeho príklad je nádhernou ukážkou protichodného účinku, akému je svet vystavený pred Wagnerovým rádioaktívnym žiarením.
A aby som to s jeho všadeprítomnosťou prehnal ešte viac, veľmi rád sa pri sledovaní hollywoodskych filmov o mojom detskom hrdinovi Supermanovi započúvam do hudby, ktorá ich sprevádza, pretože jeden z ústredných motívov je čistou parafrázou na veľkolepú Jazdu Valkýr. Hollywood taktiež potreboval Wagnera a jeho lietajúce božie dcéry, aby hudobne podtrhol vznešenosť lietajúceho nadčloveka z inej planéty. A Superman, nech tento príklad znie akokoľvek banálne, je len jeden jediný z nespočetných príkladov Wagnerovho vplyvu na skladateľov tvoriacich pre Hollywood. A obe mená- Wagner a Superman- mi prídu veľmi úzko a kontextuálne rôznorodo späté.
Je naivné obhajovať tohto výnimočného a nepochopiteľného človeka, ktorý sa vymykal všetkým možným rámcom, aké mal svet v jeho dobe nalinajkované. Je naivné útočiť na neho, písať na neho ódy, či zatracovať ho. Dal nám mohutný poklad, oveľa väčší než ten, čo spočíval na dne Rýna v jeho monštruóznej tetralógii a ktorý nakoniec zabil bohov, ľudí a rozložil celý svet. Dal nám poklad, ktorý bude navždy rozochvievať naše srdcia, vyvolávať v nás zmätok, hrôzu i šťastie. Je to vzácny dar, s ktorým treba zaobchádzať s úctou (že páni režiséri s patentom na odkrývanie významov, ktoré my hlúpaci v pôvodných dielach nevidime?). Nič viac od nás dnes Wagner nežiada. Buď sa mu podarí strhnúť nás do svojich vírov a máme čo robiť udržať sa nad hladinou, alebo nás jeho búrky vrhnú preč, ďaleko od seba. Najdôležitejšie je, aby nás neutopil.
Čo som teda chcel svojimi slovami povedať? Presne to čo sa povedať a vyjadriť nedá, ale v srdci mám teraz mier, pretože som svojou kvapkou prispel do mora, ktorým sa na svojich vznešených plavidlách brodili Joyce, Nietzsche, Baudelaire a iní.
Autor: Róbert Veselý
článék zaradený do: Operné korzo
