Zanietenosť, vzťah k opere a jej Osobnostiam, svedomitý prístup k práci a ešte mnohé iné vlastnosti patria k mladému spevákovi, sólistovi Opery Slovenského národného divadla v Bratislave Pavlovi Remenárovi, s ktorým sme pre vás pripravili nasledujúci rozhovor. Diváci ho poznajú z mnohých inscenácii operných domov doma aj v zahraničí. Prečítajte si rozhovor, v ktorom bližšie spoznáte sólistu prvej slovenskej scény, ktorému sa divadlo stalo ,,druhým domovom“.
Pavol Remenár, baryton, sólista Opery SND
Aká bola vaša cesta k hudbe a bola to hneď aj opera?
Najskôr som navštevoval ZUŠ v Trnave - venoval som sa hre na klavír, to bol môj prvý kontakt s klasickou hudbou. Od desiatich rokov som u nás na dedine hrával v kostole na organ. Keďže v našej dedine Dolné Dubové však boli viacerí organisti, chodil som hrávať postupne aj do susedných dedín.
V jednej dedine toľko talentov?
Áno, je to tak. Z Dolného Dubového, z tejto malej dedinky pri Trnave, pochádzajú viacerí operní speváci. Narodila sa tu pani Štefánia Hulmanová, ktorá bola v SND dlhé roky významnou sólistkou. Štefan Behúl, strýko Kocánovcov, bol spolužiakom Petra Dvorského, ale bohužiaľ ako dvadsaťdvaročný zomrel. No a potom bratia Kocánovci. Čiže sme odtiaľ za posledných sto rokov piati operní speváci.
Takže prvé zoznámenie s hudbou bolo vo vašej dedine. Ako to pokračovalo?
Tam to začalo, ale bližšie ku klasickej hudbe som sa dostal v Trnave počas gymnaziálnych štúdií. V Trnave je fantastický mládežnícky zbor, Cantica nova, v ktorom som spieval a s ním sme veľa cestovali po svete.
Potom prišiel čas výberu vysokej školy. Keďže ma okrem hudby zaujímala tiež biológia a architektúra, prihlášku som poslal na Pedagogickú fakultu - odbor hudobná veda, na Prírodovedeckú fakultu a aj na architektúru. Zvíťazila Pedagogická fakulta UK v Bratislave.
Nechýbal vám v Bratislave spev?
Na Pedagogickej som spieval v zbore Comenius. Chalanov veľmi veľa v zbore nespievalo, a tak som spieval aj sóla.
Stretli ste sa dovtedy s operou?
Nie, dovtedy som sa s operou nestretol, kým som nezačal študovať operný spev, nevidel som žiadne operné predstavenie.
Aké bolo vaše prvé stretnutie s operou?
Zlomový okamih prišiel počas štúdia na pedagogickej fakulte, kedy náš zbor spieval v opere Džamilé Georgesa Bizeta v jednej produkcii v Rakúsku. Zbor a orchester boli zo Slovenska, traja sólisti s režisérom boli zahraniční. Dirigoval to pán prof. Marcinger. Tu som sa prvýkrát stretol s operou, videl a zažil celý skúšobný proces so všetkým, čo k tomu patrí a to ma očarilo. Potom ma pán prof. Marcinger pripravil na prijímačky na VŠMU. Prijali šiestich a ja som bol medzi nimi.
Nemali ste zrazu obavu zo štúdia na VŠMU?
Nie, nemal som, lebo všetko išlo akosi prirodzene najmä vďaka tomu, že som sa dostal do triedy najlepšieho pedagóga na VŠMU - k pani prof. Vlaste Hudecovej. Proces štúdia a skladby, ktoré mi s pánom prof. Marcingerom vyberali, ma veľmi zaujali. Zrazu som porovnával predchádzajúce skúsenosti, objavoval som v skladbách nuansy a nádherné miesta, ktoré sme spolu vypracovávali a mňa to veľmi tešilo. Dovtedy som bol v zbore len súčasťou telesa a musel som sa prispôsobiť kolektívu. Tu to bolo iné, nové, mohol som rozvíjať svoj talent, o ktorom som dovtedy ani netušil a to sa mi zapáčilo. Aby toho nebolo málo, počas tretieho ročníka štúdia na VŠMU, som promoval na pedagogickej fakulte, oženil som sa a narodil sa nám syn Paľko.
Umenie je o emóciách, čiže dôležité je natrafiť aj na pedagóga, ktorý je ľudský a so žiakom dokáže vytvoriť taký ,,pedagogický vzťah“. Ako ste si s vašou pani profesorkou rozumeli?
S pani prof. Hudecovou si rozumiem skvelo, ako profesne, tak aj ľudsky, čo je pri speve veľmi dôležité. Nakoľko som nenavštevoval konzervatórium, mal som oproti spolužiakom istý hendikep. Pani profesorka mi vytvorila v triede doslova rodinnú atmosféru, bola mi mamou, poradcom aj priateľom. Vždy bude medzi najdôležitými ľuďmi v mojom živote. Ale nielen ona, ale aj ostatní pedagógovia - pán prof. Marcinger, ktorý ma učil komorný spev, pani Eva Rysová - herectvo, pán Kriška, ktorý viedol operné štúdio, Geri Auer pôsobil ako dirigent a pani Milada Synková - ansamblový spev a korepetície. Mal som okolo seba perfektný tím ľudí s bohatými skúsenosťami. Takže keď som po škole prišiel na javisko, nemal som problém naskočiť do inscenácií.
Teraz, keď vidím mladých, ktorí prichádzajú do praxe, často nevedia ani základné javiskové pravidlá. Príčinu vidím v tom, že vedenia škôl prepúšťajú starších, skúsených pedagógov a neuvedomujú si, že tí pedagógovia sú stále schopní kvalitne vychovať ešte ďalšiu spevácku generáciu. A nielen to, pri nich mohla vyrásť aj nová generácia pedagógov. V zahraničí si túto skutočnosť uvedomujú a sú radi, keď sú skúsení pedagógovia ochotní ešte učiť.
Skončili ste školu, začal sa bežný život, ako to bolo u vás?
Na mojom absolventskom predstavení (Don Giovanni) sedel aj pán Juraj Hrubant (vtedajší riaditeľ opery), lebo tam spieval aj jeho syn Marek. Bol som v SND predspievať, ale nevzali ma. Tak som šiel predspievať do všetkých českých divadiel. Uspel som v Liberci, kde som mal spievať Onegina. Pred zahájením sezóny mi volal pán Hrubant, či by som prijal uvoľnené miesto Prijal som ho a do Liberca som nešiel.
Remenár Pavol / Eugen Onegin / SND
Na fotografii: P. Remenár a Ľ. Ludha
Premiéra Onegina sa vydarila, po piatich rokoch v réžii pána Petra Konwitschného. Túto jeho inscenáciu robím teraz aj v Lipsku (Nemecko).
Speváckym domovom sa vám stala Opera SND v Bratislave. Čím ste začínali?
Začínal som, samozrejme, menšími postavami. Mojou prvou úlohou v SND bola postava Marulla v Rigolettovi. Pamätám si na to dobre, pretože vtedy sa nám narodila dcérka Zuzka.
Kedy prišiel váš veľký debut?
V januári sa začal skúšať Don Giovanni, do ktorého ma neobsadili, poprosili ma však, aby som ho robil štúdijne. Prvý mesiac som skúšal sám s tromi alternáciami. Potom ma pán režisér Jozef Bednárik zaradil do obsadenia. To bol môj prvý veľký debut.
Začali vaše veľké postavy, ktoré to boli?
Nasledoval Belcore z Donizettiho opery Nápoj lásky, potom Figaro v Barbierovi zo Sevilly, Dandini v Rossiniho opere Popoluška a potom sa to rozbehlo. V roku 2005 prišla moja vytúžená postava Onegina v Čajkovského opere Eugen Onegin, do ktorej ma po vypočutí obsadil svetoznámy režisér Peter Konwitschny. Bolo to pre mňa veľmi pekné skúšobné obdobie. Prichádzali ďalšie a ďalšie postavy ako Marcello a Schaunard v Pucciniho Bohéme, Harlekin v Ariadne na Naxe, Almaviva vo Figarovej svadbe, Silvio v Komediantoch, Martin vo Frešovej opere Martin a Slnko. Najnáročnejšia postava, s akou som sa doteraz stretol, je Mojmír. S pani prof. Hudecovou sme sa na tom poriadne nadreli. Nakoniec premiéra dopadla fantasticky. Hneď nato šiel v SND titul Orfeus a Eurydika. Jeden deň som zišiel z javiska ako Mojmír a na druhý sme už aranžovali Orfea, bolo to náročné. Režisér Mariusz Treliński nepopustil zo svojej predstavy, trval na detailoch - bola to úžasná spolupráca, veľmi ma to bavilo. Toto komorné dielo na veľkom javisku a moderná réžia zmenil môj pohľad na operu ako takú.
Ako sa zmenil váš pohľad na operu?
Už pri Konwitschnom a jeho Oneginovi som zistil, že opera sa dá podať aj inak, ako zaužívanými spôsobmi. Novátorsky, nekonvenčne a zaujímavo. Treliński ma dostal, pretože to bola taká koncepcia, ktorá mi úplne vyrazila dych. Pri týchto operách som sa presvedčil v názore, že neexistuje klasická alebo moderná réžia, ale že existuje len réžia dobrá a zlá.
Po prvýkrát Dosky získala aj opera - cenu za Orfea a Eurydiku preberal Pavol Remenár a Helena Szabóvá.
Dosky 2009
FOTO: HENRICH MIŠOVIČ
Ak má byť réžia dobrá, musí diváka upútať, priniesť niečo nové, nemôže však autora úplne potrieť. Priemernú réžiu si človek nezapamätá. Orfea a Eurydiku, alebo Onegina si určite zapamätá každý.
Všetky spomínané operné inscenácie boli na doskách Opery SND. Aký je váš vzťah k Slovenskému národnému divadlu, ako k inštitúcii?
Orfeus, Onegin, Popoluška s pánom Bednárikom - to boli najkrajšie produkcie, aké som tu zažil. Popoluška bola extrémne náročné dielo pre všetkých spevákov, ktorí tam účinkovali. Neexistovala v ňom malá postava. Tam sme si jeden druhému drukovali. Hudba bola veľmi náročná, chodili sme na hodiny spevu, do toho nás po javisku naháňal „Beďo“. Každý dal do toho maximum a výsledok bol neuveriteľný.
Vtedy som bol najviac hrdý na to, čo robím a že som v našom divadle. Aj keď nie sú podmienky vždy ideálne, každý je rád doma. A ja v SND svoj druhý domov mám. SND vďačím za to, že som tu mohol rásť. Tu som spoznal vynikajúcich režisérov, ktorí mi pomohli zdokonaliť sa a dnes majú záujem o mňa aj divadlá v zahraničí. Napriek tomu, že nie je viac Popolušiek, Orfeov, Oneginov,... som hrdý, že spievam v Slovenskom národnom divadle.
Ako vidíte budúcnosť opery na Slovensku?
Opera bude existovať či sa to niekomu páči, alebo nie. Vo svete je veľmi populárna, možno viac, ako si to na Slovensku myslíme. Diváka nemožno podceňovať. Divák má dnes otvorené možnosti porovnávania, opera je dostupná na internete, v kine atď. Divák je náročný, kvalita je rozhodujúca. Vždy závisí od tvorcov či posunú operu k divákovi, alebo od diváka. To je alfa i omega. Dnes nikoho nezaujíma priemernosť, každý chce vidieť hviezdy, každý čaká divadlo. Pán Bednárik raz trefne poznamenal: "Divadlo je od slova dívať sa, nie diviť sa."
Už ste naznačili, že v SND ste mali možnosť pracovať s režisérmi, ktorí vás posunuli v chápaní opery, ale ponúkli vám aj priestor v zahraničí. Povedzte nám o vašich zahraničných produkciách.
Keď v Lipsku robili Onegina a ochorel im barytón, spomenul si na mňa pán Konwitschny a ihneď ma kontaktoval. V tom čase sme boli s operou SND na Cypre. Okamžite po prílete do Bratislavy som cestoval do Nemecka. Na prvej skúške som zistil, že kolegovia spievajú v nemčine a ja v ruštine - horor. Nakoniec sme to zvládli na výbornú. Tam som od režiséra Konwitschneho dostal ďalšiu ponuku robiť v Zürichu Janáčkovu operu ,,Z mŕtveho domu“ - hlavnú postavu - Gorjančikova.
Opera Zürich / Pavol Remenár, hlavná postava Gorjančikov: Leoš Janáček: Z mŕtveho domu, inscenácia Petra Konwitschneho.
A tak som sa po šiestich predstaveniach Onegina v Budapešti, dostal do Zürichu. Bol to Onegin, ktorý ma vlastne posunul do sveta. Teraz , žiaľ, nevyšla jedna produkcia v Petrohrade, čo ma veľmi mrzí, pretože som do toho investoval veľa svojej energie a času. Spolupracujem taktiež so skvelou gitaristkou Miriam Rodriguez Brullovou, s ktorou sme pochodili veľký kus sveta. Nedávno sme sa vrátili z Belgicka, boli sme vo Fínsku, Maďarsku, vystupovali sme v berlínskom Konzerthause...
Ktorý operný dom v zahraničí vás oslovil najviac?
Najviac ma oslovil jednoznačne Zürich. Je to podobné divadlo ako naša historická budova SND, pretože ho projektoval tí istí architekti ako u nás. Kvôli tejto skutočnosti som sa tam cítil ako doma. Za dva mesiace, ktoré som tam strávil, sa tam vystriedali rôzne najznámejšie operné hviezdy. Videl som také predstavenia, ktoré by som na Slovensku nemal šancu vidieť. Mohol som sa učiť od tých najlepších umelcov. Toto by som doprial každému spevákovi.
Porovnajte systém práce opery v Zürichu so systémom na Slovenku.
Rozdiel je v neuveriteľnej prevádzke. Majú až šestnásť premiér ročne, mimo obnovených premiér. V sobotu a v nedeľu majú minimálne dve predstavenia. Zbor ja stále ten istý, iba orchester sa strieda. Predstavenia sú založené na operných hviezdach, špičkových dirigentoch a inscenačných tímoch. Mená im zaručujú úspešnosť predstavení a robia skvelé produkcie ako na bežiacom páse. Majú šestnásť sponzorov a každý chce mať svoju premiéru, preto je tých premiér tak veľa. Tam sa považuje za česť byť sponzorom divadla, považujú to za veľmi dobre investované peniaze. Zürich je populačne menšie mesto ako Bratislava a na tieto kvalitné predstavenia chodia ľudia z celého sveta.
V orchestri hrá Slovák - Roman Patkolo. Je považovaný za jedného z troch najlepších kontrabasistov sveta. Paradoxom je, že u nás ho pozná málokto. Zaujímalo ma, ako môže robiť koncerty po svete, keď hrá v opernom orchestri. Odpoveďou kolegov bolo, že pre operu v Zürichu je česť, že tam taký človek hrá a oni ho podporujú.
Čo by ste v opere na Slovensku zmenili?
Zmenil by som prístup k osobnostiam. Treba si začať vážiť ľudí, aby neutekali do zahraničia. Pamätať aj na tých, ktorí tu boli pred nami. Prvou lastovičkou je galéria zosnulých umelcov SND. To sú však len fotky. Myslím si, že by si zaslúžili viac pozornosti ešte počas života. O pseudohiezdach počúvame denne, ale ľudí, ktorí obetovali život divadlu – opere sú mediálne nezaujímaví...ani tí, čo vychovali celé generácie umelcov. To isté platí v prípade mladých svetovo známych Slovákov, prečo tak málo spievajú na domácej scéne? Bol by som rád, keby práve tu nastala zmena.
Na fotografii: Pavol Remenár (Valentin) opera FAUST / SND
Foto Ctibor Bachratý
Prejdime teraz k vašej práci. Ako sa učíte svoje postavy?
Najľahšie sa učím počúvaním. Napočúvané postupne korepetujem s klavírom. Príprava na veľkú úlohu zaberie približne mesiac poctivej prípravy. Ak ma tlačí čas, dá sa to zvládnuť aj za dva týždne, ale to sa venujem len a len študovaniu.
Ktorá fáza je v tomto procese najťažšia?
Prvá fáza - naučiť sa text, a potom ho rytmicky zadeliť. Keď príde melodická linka, ktorú si zadelím do harmónie, to je už pohoda. Je to tiež priestor, kedy si viac uvedomujem a cítim hudbu, ktorú skladateľ napísal - všetky modulácie, harmonické zmeny a podobne. Obdobie, kedy dielo prenesieme na scénu, trvá asi tak dva mesiace. Najskôr sa skúša na skúšobnom javisku. Tu sa už snažím formovať postavu do jej charakteru, snažím sa s ňou stotožniť, zžiť…Táto práca ma baví, pretože nie je monotónna. Vždy príde nová rola, nové pocity, noví ľudia…
Práca operného speváka nie je len o spievaní, ale ako ste už naznačili, operný spevák musí byť aj herec. Aké postavy sú vám charakterovo bližšie?
Opera je hudobno- dramatické umenie a musí vyvážene obsahovať všetky svoje zložky.
Ja mám rád lyrické postavy, ako napríklad Silvio v Komediantoch, alebo postavu Valentína vo Faustovi, lebo veľmi rád zomieram na javisku (smiech). Páči sa mi, ak postava nie je jednoznačná, ale keď má veľa polôh. Spomeniem napríklad Giovanniho, ktorý hrá zaľúbeného, potom je arogantný, neskôr úlisný, odvážny. Onegin sa postupne mení: spočiatku ide o melancholického, unudeného, zasneného človeka. Obrat nastáva v jeho árii - zrazu v ňom prebehnú nepoznané pocity keď zisťuje, že sa zaľúbil. To sú tie pekné zlomy v postavách, ktoré rád hrám. Mám však rád aj komické postavy: Papageno, Barbier, Belcore. Všetky charaktery, s ktorými sa stretávam, ma obohacujú a zároveň mi rozširujú obzor v mojej práci.
Spoznávate sa v niektorých postavách? Myslíte si, že pocity ktoré hráte nachádzate aj v reálnom živote?
Samozrejme. Opera je síce trochu nadsadená, ale zobrazuje realitu. Veľa príbehov bolo skutočných a tie emócie ľudia prežívajú stále. Zaľúbenie, sklamanie, smrť, zradu, pomstu zažívali ľudia tak isto v minulosti, ako aj dnes. Je to stále prítomné.
Máte nejaký spevácky vzor?
Pavarotti z hľadiska vedenia, techniky hlasu. Takmer do svojej smrti spieval fantasticky. Sergej Larin sa vedel postave bezhlavo, naplno oddať a to ma očarilo. To sú moje dva vzory, hoci boli tenori. Byť na javisku so Sergejom bol pre mňa zážitok. Sergej bol veľký spevák a skromný človek. Spomínam si, ako sme robili Ariadnu na Naxe. Už bol chorý a počas celého toho veľmi namáhavého skúšobného procesu sa ani raz nesťažoval. Mal v sebe veľkú pokoru a profesionalitu.
Ako zvyknete po náročnej práci v divadle relaxovať?
Najväčším relaxom je pre mňa to, keď zoberiem celú rodinku do prírody. Pochodili sme takmer všetky zrúcaniny Slovenska. U svokrovcov máme prekrásnu okrasnú záhradu. Rád ju upravujem - strihám stromy…, je to pre mňa akési ,,vyčistenie mozgu“. Príroda a táto planéta je taká krásna, že sa na ňu stačí len pozerať, aby ste načerpali novú energiu.
Pavol Remenár
Autor: Ivan Majerský, PRAVDA
Aké boli Vianoce vo vašej rodine?
Vianoce boli u nás ako vždy, klasické, slovenské, kresťanské. Na Vianoce sa snažím čo najviac odbremeniť manželku. Všetky tie prípravné práce mám vždy pod palcom.
Ďakujem za rozhovor.
Pripravil: Ľudovít Vongrej / 2. januára 2012 / Bratislava 
