Premiéra: Eugen Onegin na javisku banskobystrickej Štátnej opery

15.03.2013 06:48

Banská Bystrica

Banskobystrická Štátna opera uvádza premiéru opery P. I. Čajkovského Eugen Onegin. Umelecké vedenie Štátnej opery prizvalo k inscenácii Onegina mladý realizačný tím z Petrohradu. Réžie sa ujala Anna Osipenko, scénu a kostýmy navrhol Sergej Novikov, choreografie vytvoril Michail Čajkasov. Dielo hudobne naštudoval Igor Bulla, zbor pripravil Ján Procházka.

Šimon Svitok, Róbert Smiščík

Eugen Onegin, ŠOBB, 2013

Foto: Jozef Lomnický

Najobľúbenejšia Čajkovského opera vznikla s podtitulom „lyrické scény v troch dejstvách“. Libreto k opere napísal podľa Puškinovho veršovaného románu Konstantin Stepanovič Šilovskij, ktorý sa do textu snažil vložiť čo najviac doslovných citácii Puškina. V opere dokonca nachádzame celé scény prevzaté z románu, ktorý je vo svojej podstate komorným príbehom s jednoduchou, no o to dramatickejšou zápletkou. Vo svojej podstate neoperný dej však vynikajúco napĺňa hudba, ktorá disponuje veľkým výrazovým a zvukovým aparátom romantickej opery – nachádzame v ňom veľké zborové scény, emotívne árie, tance prevádzané za zvukov symfonicky znejúceho orchestra. Operu prvýkrát uviedli v moskovskom Malom divadle v roku 1879 a na pôde banskobystrického divadla sa dožíva už svojho piateho uvedenia. V Banskej bystrici bolo toto dielo uvedené v rokoch 1961, 1975, 1987 a 1996. Dnes sa teda k nemu znovu vracia po 17 rokoch. Premiéry sú naplánovaná na 15. a 16. marca 2013. V inscenácii účinkujú sólisti: Patrícia Solotruková, Eva Šušková a. h., Alena Kropáčková a. h., Jelena Šatochina a. h., Šimon Svitok, Ľubomír Popik a. h., Michal Hýrošš, Robert Smiščík a. h., Ivan Zvarík, Makarij Pihura a. h., Alena Hodálová, Oľga Hromadová, Eva Lucká, Jitka Sapara-Fischerová a. h., Peter Schneider, Martin Gyimesi a. h. a ďalší.

Patrícia Solotruková

Eugen Onegin, ŠOBB, 2013

Foto: Jozef Lomnický

Z histórie diela

Libreto napísali Konstantin Šilovskij a Piotr Iľjič Čajkovskij podľa rovnomenného veršovaného románu Alexandra Sergejeviča Puškina. Premiéru opery Čajkovskij zveril študentom moskovského konzervatória. Veril, že práve oni zabezpečia úprimnosť a jednoduchosť predvedenia diela. Nechcel, aby Tatianu stvárňovala postaršia teatrálna matróna. Preto sa premiéra Eugena Onegina uskutočnila 17. 3. 1879 (podľa Juliánskeho kalendára používaného vtedy v Rusku) v moskovskom Malom divadle. Úlohy Tatiany sa zhostila Marija Klimentova, Onegina spieval Sergej Gilevyj. Premiéru dirigoval Nikolaj Grigorievič Rubinstein. Vo Veľkom divadle mala opera premiéru 23. 1. 1881 pod taktovkou Enrica Bevignaniho. Po premiérach v Kyjeve a Charkove na pokyn cára Alexandra III. uvádza v roku 1884 Eugena Onegina aj Veľké (Mariinské) divadlo v Petrohrade. Uvedenie, ktoré dirigoval český dirigent Eduard Nápravník, sa stalo začiatkom svetového úspechu tejto Čajkovského opery. V roku 1888 sa konalo prvé zahraničné uvedenie diela: premiéru v pražskom Národnom divadle dirigoval sám Čajkovskij. Slovenská premiéra opery Eugen Onegin sa konala 23. apríla 1920 v Slovenskom národnom divadle.

Piotr Iľjič Čajkovskij (1840−1893)

Piotr Iľjič Čajkovskij stal sa symbolom ruskej hudby. Daroval svetu tvorbu naplnenú emóciami až po samý okraj − kompozične predchnutú znakmi ľudovej melodiky, no zároveň skomponovanú majstrovstvom západoeurópskeho hudobného jazyka. Mával stavy hlbokých depresií, trpel úzkosťou, nemal rád spoločnosť cudzích ľudí a pochyboval o svojom umení i o sebe samom. Jeho hudba je pritom prestúpená hlbokými citmi, širokou melodikou, obsahuje rafinované harmónie, zádumčivú, no vždy brilantnú orchestráciu. To všetko je v Čajkovského tvorbe zakódované tak dômyselne, že si dnes žije svojím vlastným životom ako „hudba sveta”. Ľudia jej spravidla radi uveria: poslucháčov si podmaňuje nenútene, no obyčajne natrvalo.

Muzikológ Alfred Einstein o Čajkovskom napísal: „Bol najtypickejším predstaviteľom poslednej fázy romantizmu, ktorá sa prejavuje citovým exhibicionizmom. Popri neznesiteľných vulgárnostiach však vytvoril i skutočné melodické klenoty. Všetko doviedol do extrému, čo bola typická črta romantizmu.“ Einstein v tomto výroku šikovne zachytil určitý rozpor, ktorý existuje v prijímaní Čajkovského hudby − akoby sa v ňom verejnosť delila na dve skupiny: na tých, ktorí ju milujú a tých, ktorí ju nemôžu vystáť. A skutočne, skladateľova tvorba je technicky precízna, skladateľsky umná, preplnená citmi, no má sklon k určitej prvoplánovosti. Čajkovskij sa však k tomuto „programu” otvorene hlásil. Chcel tvoriť len takú hudbu, ktorá intenzívne vplýva na citový život človeka. Iná podľa neho nemala zmysel a nemal ju rád ani u iných skladateľov.

Čajkovskij pritom nepochádzal z hudobne založenej rodiny: narodil sa 7. mája 1840 v malom ruskom mestečku Votkins. Jeho otec Iľja Petrovič bol banským inžinierom a neskôr vykonával funkciu vrchného správcu. Z toho dôvodu musel často meniť miesto pôsobenia. Matka Alexandra mala francúzsky pôvod. Čajkovskij mal už ako dieťa sklony k neuróze a ťažko znášal neustále sťahovanie. Napokon sa rodina usadila v Petrohrade, kde Piotr Iľjič začal navštevovať hodiny klavíra − rodina totiž žila pomerne blahobytne a chcela mu dopriať kvalitné vzdelanie. V roku 1854 ho zasiahla predčasná smrť matky, ktorá zomrela na choleru, čo Petra celoživotne zasiahlo. Hudobný talent však uňho začal nadobúdať konkrétne kontúry: ako 16-ročný skomponoval svoju prvú „serióznu” skladbu − pieseň v talianskom štýle Mezza notte. Ďalšia profesionálna kariéra Čajkovského sa však podľa želania rodiny mala orientovať na právo. Začal študovať na právnickej fakulte v Petrohrade a popri tom sa venoval hudbe. Keď sa však ako 19-ročný stal úradníkom na Ministerstve spravodlivosti, bolo jasné, že jeho ďalším osudom bude hudba. Napokon štátnu službu opustil a nastúpil na konzervatórium. Tu zapôsobil na slávneho klaviristu Antona Rubinsteina, vtedajšieho riaditeľa, ktorý sa stal jeho pedagógom. Údajne však mal podiel na spustení Čajkovského neuróz po tom, čo nekompromisne kritizoval jeho prvé diela, ktoré sa napokon nedočkali ohlasu ani u verejnosti. Rubinstein však neskôr primäl svojho brata Nikolaja, aby prijal mladého skladateľa na moskovské konzervatórium ako učiteľa harmónie. Tu pôsobil 11 rokov (do 1877).

Ešte v roku 1875 začal komponovať 3. symfóniu a balet, ktorý si uňho objednalo riaditeľstvo Cárskych divadiel v Moskve, Labutie jazero. Premiéra (1877) nebola úspešná. Balet začal žať úspechy až po skladateľovej smrti. V nasledujúcom období sa však Čajkovskij už venoval hlavne kompozícii, ktorá mu priniesla spoločenské uznanie. Umeleckú voľnosť mu zabezpečilo podivuhodné priateľstvo s jeho bohatou obdivovateľkou Nadeždou von Meck, s ktorou v rokoch 1876−1890 udržiaval bohatú korešpondenciu s podmienkou, že sa nikdy nestretnú. Od roku 1877 mu poskytovala ročnú rentu 6 000 rubľov, preto sa mohol vzdať učiteľskej práce na konzervatóriu. Skladateľ sa pokúsil i o manželstvo: počas práce na opere Eugen Onegin (1879) a 4. symfónii f mol (1878) si vzal študentku Antoninu Ivanovnu Miľjukovovú. Manželstvo uzavreté v roku však 1877 bolo omylom − vydržalo len niekoľko týždňov. Vnútorná rozorvanosť Čajkovského sa pripisuje i jeho homosexuálnej orientácii, ku ktorej sa nemohol verejne priznať.

Čajkovskij sa presadil aj ako dirigent. V roku 1888 absolvoval prvé veľké zahraničné turné, počas

ktorého uvádzal najmä svoje skladby. Hudbou si postupne podmanil Lipsko, Hamburg, Prahu, Paríž, Londýn, a keď o tri roky neskôr otvárali v New Yorku slávnu Carnegie Hall, pozvali si na premiérový večer práve jeho. Keď sa vrátil po prvom dirigentskom turné do Ruska, napísal 5. symfóniu e mol (1888), pri ktorej bol presvedčený, že došlo k vyčerpaniu jeho tvorivých síl. Dielo však bolo prijaté s nadšením.

Tri Čajkovského opery, ktoré mali premiéry v 80. rokoch 19. storočia spája ich nepriaznivý osud − nepreslávili sa, aj keď ich umelecká hodnota je nesporná. Všetky sú vytvorené na historické námety a je v nich výrazne prítomný pátos: Panna Orleánska (1881, podľa Schillerovej tragédie a Barbierovej drámy), Mazepa (1884, s väzbou na domácu tradíciu) a Čarodejka (1887, podľa drámy Špažinského). Väčšiu pozornosť vzbudil rozprávkovou operou Črievičky (1887, išlo o prepracovanú verziu titulu Kováč Vakula z roku 1876), v ktorej sa komicko-fantaskným námetom priblížil tvorivému okruhu Mocnej hŕstky. Balakirev (jeden z jej členov) skladateľa inšpiroval k napísaniu ďalšieho diela, pomerne úspešnej symfónie Manfred (1885), založenej na Byronových snoch vo veršoch. V roku 1889 dokončil svoj druhý celovečerný balet Spiaca krásavica, ktorým už slávil svetový triumf.

V roku 1890 Nadežda Filaretovna von Meck svoje písomné priateľstvo aj finančnú podporu Čajkovského listom náhle ukončila. Tento jej krok ostal dodnes nevysvetlený, no skladateľ po ňom utrpel hlbokú traumu, z ktorej sa do konca života nespamätal. Vrhol sa do práce a už v nasledujúcom roku začal komponovať nový balet Luskáčik (1892). Čajkovskij sa napriek osobnému nešťastiu tešil veľkej popularite, a to nielen v Európe, ale aj v USA. Za svoje najlepšie dielo považoval svoju poslednú, 6. symfóniu „Patetickú” (1893). Týždeň po jej uvedení, 6. 11. 1893, zomrel na choleru. V literatúre sa však často objavujú špekulácie o tom, že v skutočnosti spáchal samovraždu, pre ktorú sa rozhodol z frustrácie zo svojej údajnej homosexuality.

Piotr Iľjič Čajkovskij vo svojej tvorbe obsiahol kontroverzné nálady meštianskej spoločnosti v Rusku koncom 19. storočia. Jeho tvorbu prestupujú okrem vlastnej bohatej invencie vplyvy ruských skladateľov Glinku či Dargomyžského, no on sám sa otvorene hlásil i k Chopinovi, Lisztovi, Schumanovi a ďalším významným západoeurópskym tvorcom. Inšpirovali ho i nové podnety francúzskej a talianskej hudby. To všetko zúročoval vo svojej tvorbe spolu so silným zastúpením folklórnych zdrojov, ktoré preberal doslovne alebo ich štylizoval využívaním charakteristických modalít. Čajkovského tvorba predchnutá tragickými osobnými pocitmi, melanchóliou akoby predznačovala zánik meštianskej spoločnosti, ku ktorému Rusko (a koniec-koncov i samotná Európa) v prvej polovici 20. storočia dospeli.

Eva Lucká, Patrícia Solotruková

Eugen Onegin, ŠOBB, 2013

Foto: Jozef Lomnický

Anna Vladimirovna Osipenko: Eugen Onegin nie je historická opera, ale psychologická

Eugena Onegina v banskobystrickej opere inscenoval ruský realizačný tím. Prečítajte si krátky rozhovor s režisérkou tejto novej opernej inscenácie, ktorá je na programe Štá