Banská Bystrica
V predvianočnom období zaraďuje banskobystrická Štátna opera pravidelne do svojho repertoáru operety. Tento žáner má v sebe zvláštne kúzlo a vo sviatočnom období Vianoc a Nového roka je pre divákov mimoriadne príťažlivý. Banskobystrická operná scéna pripravila tentoraz u nás menej známu, no v nemecky hovoriacich krajinách často hrávanú, klasickú operetu Franza Lehára Cárovič.
Franz Lehár: Cárovič, Štátna opera Banská Bystrica (2012)
Foto: Jozef Lomnický
Dej ponúka romantický príbeh nenaplnenej lásky mladého následníka trónu a tanečnice Sone. Diváci sa môžu tešiť na tradičné spracovanie operety so všetkým, čo k nej patrí – dobové kostýmy, klasický balet, náročné, až operné spevácke party a to všetko podfarbené ruským koloritom, ktorý dokresľuje atmosféru cárskeho Ruska. Réžie tohto diela sa ujala Dagmar Hlubková, ktorá má v Čechách za sebou množstvo úspešných inscenácií operiet a muzikálov, no na Slovensku pôsobí ako režisérka po prvý raz. Operetu hudobne naštudoval a diriguje Marián Vach, kostýmy navrhla Eliška Zapletalová, scénu Martin Víšek, choreografie s baletom Štátnej opery pripravil Petr Miller.
Franz Lehár: Cárovič
253. premiéra v Štátnej opere
I. premiéra: 14. decembra 2012
II. premiéra: 15. decembra 2012
Svetová premiéra:
21. februára 1927, Deutsches Künstlertheater, Berlín
Libreto: Bela Jenbach a Heinz Reichert
Prebásnenie: Daniel Hevier
Úprava textu: Alžbeta Lukáčová, Dagmar Hlubková
Opereta v 3 dejstvách
Hudobné naštudovanie a dirigent: Marián Vach
Réžia: Dagmar Hlubková
Kostýmy: Eliška Zapletalová
Scéna: Martin Víšek
Choreografia: Petr Miller
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Osoby a obsadenie
SOŇA: Katarína Perencseiová / Patrícia Solotruková
CÁROVIČ: Dušan Šimo / Robert Smiščík a. h.
MÁŠA: Helena Becse Szabo a. h. / Dominika Stráňavská a. h.
IVAN: Martin Popovič / Peter Malý a. h.
VEĽKOKNIEŽA: Šimon Svitok / Ivan Zvarík
PREDSEDA VLÁDY: Igor Lacko / Marián Hadraba a. h.
GRÓFKA: Alena Hodálová / Eva Lucká
LINA: Alžbeta Trgová / Adriana Škrváňová
BARDOLO: Michal Hýrošš / Peter Schneider
KOMORNÍK: Anton Kožák / Matúš Šimko
OĽGA: Diana Deáková / Michaela Sojčáková
Spoluúčinkuje orchester, zbor a balet Štátnej opery
Koncertný majster: Michal Hudák
Veľká klasická opereta, ktorá vznikla podľa literárnej predlohy poľskej autorky Gabriely Zapolskej. Jej premiéra sa uskutočnila v roku 1927 v Berlíne, a to hneď s veľkým úspechom. Napriek tomu, že ide o dielo „ľahšieho žánru“, nechýbajú mu ani vážne tóny a ponúka vypäté melódie priam Pucciniovského štýlu, reprezentovaného dvomi ústrednými postavami (soprán, tenor). Dej operety bol pôvodne situovaný do 18. storočia a vystupoval v ňom Alexej Petrovič, syn cára Petra Veľkého. Cárovič sa zaľúbil do Fínky a odcestoval s ňou do exotického Talianska – pod tlakom otca sa však musel vrátiť naspäť do Ruska, kde bol uväznený.
Tvorcovia diela sa však napokon rozhodli zjemniť v tom čase politicky chúlostivé časti diela a dej preniesli o storočie neskôr, čím sa hlavná postava operety stratila oporu v dejinách. Dej operety však umožnil použiť ruské i talianske ľudové hudobné motívy, čo ju robí divácky i poslucháčsky atraktívnou i v súčasnosti.
Franz Lehár: Cárovič, Štátna opera Banská Bystrica (2012)
Foto: Jozef Lomnický
Cárovič − nešťastný príbeh Alexeja a tanečnice Sone
Spisovateľka Gabriela Zapolska (1857−1921) stvárnila Alexejov osud v dráme Cárovič, ktorou sa inšpiroval aj hudobný skladateľ Franz Lehár (1870−1948). Sčasti efektné, sčasti sentimentálne scény naňho zapôsobili natoľko, že sa rozhodol urobiť z nich operetu. Ešte v ten večer zavolal libretistovi Bélovi Jenbachovi (1871−1943), s ktorým potom vytvoril v roku 1922 operetu Die blaue Masur, v roku 1924 Clo-Clo a v roku 1925 Paganini. Už o dva dni neskôr mu Jenbach mal obstarať práva na zhudobnenie. Tie v tom čase už mal v rukách skladateľ Eduard Künnecke (1885−1853), no od projektu napokon odstúpil. Takto vzniku novej operety, ktorú Lehár plánoval napísať na mieru pre tenoristu Richarda Taubera (1891−1948), už nič nestálo v ceste.
Libreto sa síce na jednej strane malo opierať o hru Gabriely Zapolskej, na druhej strane však malo mať určitú nezáväznosť a internacionálnosť, ktorá bola podľa Lehárovho názoru podmienkou pre dosiahnutie medzinárodného úspechu. Tak vzniklo dielo, ktoré s historickou postavou Alexeja a jeho osudom malo sotva niečo spoločné. Libretistom nezostala iná voľba, než v súlade s charakterom Lehárovej hudby zasadiť libreto do časového obdobia konca 19. storočia. Za Cároviča sa tak mohol považovať i neskorší cár Mikuláš II., ktorý mal v roku 1886 osemnásť rokov, v roku 1894 sa stal cárom a v tom istom roku sa oženil. Tieto historické úvahy sú tu však zrejme zbytočné, pretože to Rusko, aké zobrazuje libreto, nikdy neexistovalo. Je to „operetné“ Rusko (ein „Operetten“-Rußland), ktorému čiastočne i Lehárove diela dodávali opovržlivú príchuť. Toto Rusko, samozrejme, nemá k Rusku Alexeja z roku 1718 ani k Rusku cára Mikuláša II. žiadny vzťah.
Temný príbeh o konci a smrti celkom dobre zapasoval do tohto vojnového roku 1917 i vtedajšiemu riaditeľovi Deutsches Volkstheater Karlovi Wallnerovi (1859–1935). Pochmúrna ľúbostná aféra, ktorú príbeh evokuje, mu bola blízka: mal práve za sebou proces, v ktorom sa on, žalobca, stal morálnym odsúdencom. Na verejnosť totiž preniklo, že jednej herečke zakázal ľúbostný pomer s odôvodnením, že smie mať síce desať takýchto pomerov, ale nesmie sa obmedzovať len na jeden. Tým je vraj ohrozená erotická príťažlivosť herečiek pre publikum a tým aj finančný zisk jeho inštitúcie!
Premiéra Cároviča sa konala 21. 2. 1927 v Deutsches Künstlertheater v Berlíne. O čo viac kritika rozniesla libreto po svetovej premiére na kopytách, o to viac vychválila Lehárovu hudbu: „ Aj keď Lehár v Cárovičovi neukázal nič nové, znova potešil melodickou rečou svojej hudby. Žiadne banálne alebo otrepané rady tónov v partitúre, inštrumentovanej veľmi starostlivo a so zmyslom pre vkusné zafarbenie. Má partitúru, v ktorej to znie a spieva a ktorej lyrika sa rada vznáša obzvlášť na široko rozvinutom harfovom glissande. Operne vystavané a vystupňované sú veľké ansámblové vety, obzvlášť finále druhého dejstva, v ktorom sa orchestrálne vlny nahromadených pocitov nespútane valia na spevné hlasy.“ Kritika vychválila najmä tie čísla, ktoré napokon ostali populárne aj v ďalších desaťročiach: populárnu melancholicko-sentimentálnu pieseň o Volge, charakteru ľudovej piesni blízku Warum hat jeder Frühling, ach, nur einen Mai (Prečo má každá jar, ach, len jeden máj), duety Cároviča so Sonjou, či bufóznu pieseň Heute abend komm´ich zu dir (Dnes večer prídem k tebe). Tieto hudobné čísla sa stali mimoriadne rýchlo známymi aj vďaka použitiu prvkov vtedajšej tanečnej hudby ako tango, fox alebo Valse boston.
Franz Lehár: Cárovič, Štátna opera Banská Bystrica (2012)
Foto: Jozef Lomnický
Je známe, že k žánru operety akoby neodmysliteľne patril šťastný koniec. Lehár bol prvý, ktorý si dovolil túto tradíciu porušiť. Obzvlášť v poslednom období jeho tvorby sa voľbou námetov a ich riešením približoval verizmu (priatelil sa s Puccinim). Je však jasné, že drastické zápletky a ich nešťastné rozuzlenia by operetné publikum asi príliš neocenilo, preto sa i opereta Cárovič nekončí smrťou, ale zrieknutím sa lásky a rozchodom milencov. Takto i v Lehárových ďalších operetách napr. Paganini opúšťa Annu Elisu a odchádza za svojim umením; rozchodom končia i Zem úsmevov a Giuditta. Tieto otvorené konce sú však zároveň prísľubom (či aspoň nádejou), že sa milenci raz opäť nájdu.
Dagmar Hlubková, režisérka
Vo svojej interpretačnej i režisérskej praxi sa venujete predovšetkým žánrom operety a muzikálu. Čím sú pre vás príťažlivé?
Pro mně je přitažlivé divadlo jako celek... divadlo, které dokáže diváka rozesmát i rozplakat. Jediné co divadlo nesmí – je diváka nudit! A opereta a muzikál v sobě spojují vlastně všechny divadelní žánry – zpěv, činohru i tanec. Považuji tedy operetu a muzikál za velmi obtížný a každou inscenaci považuji za velkou výzvu.
Máte skúsenosti s nejednou Lehárovou operetou. Ako by ste popísali jeho tvorivý rukopis z vášho pohľadu, ako človeka, ktorý diela „rozoberá na drobné”?
Lehárovy operety mají pro diváka zvláštní kouzlo, protože jejich konce nebývají šťastné. Ti, kteří se milují, jsou nakonec nuceni okolnostmi se rozejít. Ne jinak je tomu i v Careviči. Takže diváci, kteří milují dojímavé konce, se mají v této operetě, kromě nádherných melodií, na co těšit.
Opereta Cárovič, ktorú ste naštudovali v banskobystrickom divadle patrí k menej známym Lehárovým dielam. Prečo je to tak? Aké sú jej silné a slabé stránky?
Carevič patří mezi méně hrané a známé operety a to z několika důvodů. Svými pěveckými party patří mezi ty velmi obtížné a především, operetní soubory málokdy disponují mladým, urostlým a skvěle zpívajícím tenorem. Banská Bystrica je ovšem vyjímkou a má hned dva. Dámská část publika se má věru na co těšit. Také libreto bylo již poněkud zastaralé a bylo zapotřebí nové přebásnění. Naopak, po hudební stránce, je Carevič operetou ryze romantickou se spoustou typických ruských motivu, které přesně dokreslují atmosféru carského Ruska.
Ako ste poňali inscenovanie Cároviča v Štátnej opere a prečo?
Divák se může těšit na ryze klasickou operetu, která má tři dějství, dobové kostýmy, klasický balet a především vynikající soubor banskobystrické Opery. Velmi doufám, že zdejší vnímavé publikum si tuto operetu zamiluje a já přeji všem svým kolegům − ZLOMTE VAZ!
Za rozhovor ďakuje A. Lukáčová
Marián Vach, dirigent
Po formovej, harmonickej, rytmickej a inštrumentačnej stránke opereta Cárovič veľmi nevybočuje zo zaužívaných postupov operetného žánru obdobia, v ktorom vznikla. Na dokreslenie prostredia využíva Lehár vtedy veľmi populárny ruský tanečný kolorit (zvýraznený využitím mandolíny), taliansku „Napolitanu“, nezvyčajný „Valse Boston“.
Cárovič obzvlášť vyniká svojou melodikou. Tá je postavená na „pucciniovskej“ vášni, túžbe, vyznaniach, poznaní vlastného „ja”, či nenávratnom rozchode. Veľké hlasové rozpätie, dramatické závery jednotlivých čísiel, v rýchlom slede po sebe idúce árie a duetá, neobyčajne detailne prepracovaná agogika, s pridanou tanečnou choreografiou vyžaduje od interpretov Cároviča a Sone veľký spevácky, až operný výkon podporený dobrou kondíciou. Raritou je spevácke obsadenie – dve dvojice (Cárovič-Soňa, Máša-Ivan), kde druhá dvojica spieva len tri duetá (v každom dejstve jedno)
Zaujímavosťou je aj tematicko-motivická práca Lehára. Vo finále jednotlivých dejstiev zaznievajú témy árií či duet, ktoré tvoria reminiscenciu, čím autor dosahuje jednoliatosť diela. Leitmotívy často používa ako podklad pre recitatívne úseky.
Lyricko-dramatická opereta Cárovič svojou hudobnou podstatou inklinuje k opernému žánru. Výrok Egona Friedella „chaos je zložkou operety“ poprel Lehár svojím zmyslom pre jasnú výstavbu nielen jednotlivých čísiel, ale i celku.
zdroj: Štátna opera Banská Bystrica
článok zaradený do: Aktuality
