Významná osobnosť slovenskej vokálnej pedagogiky prof. Vlasta Hudecová vychovala rad absolventov, ktorí reprezentujú jej pedagogickú prácu v rôznych hudobných telesách, alebo v pedagogickej činnosti. Mnohí z jej absolventov pôsobia na domácich a zahraničných scénach a koncertných pódiách, ale aj ako pedagógovia na umeleckých školách všetkých druhov. V rozhovore, ktorý poskytla pre Opera Slovakia si prečítate o jej začiatkoch, štúdiu a jej pohľad na prácu pedagóga.
Prof. Vlasta Hudecová so žiakmi
Foto: súkromný archív
Vlasta Hudecová sa narodila 19. marca 1937. Spev študovala na konzervatóriu v Bratislave v triede profesorky Dariny Žuravlevovej - Paulovičovej a na VŠMU v triede slávnej slovenskej profesorky Doc. Anny Hrušovskej. Rozhodla sa pre pedagogickú dráhu a tak od ukončenia štúdia na VŠMU v januári 1963, ostala verná školstvu. V dôsledku jej pracovných výsledkov a zainteresovanosti o školské diania a reprezentáciu školy, ju vedenie VŠMU a ministerstvo školstva vtedajšej republiky, na prelome rokov 1984-85 vyslalo na 4-mesačnú stáž do Talianska na Santa Ceciliu do Ríma a školu pri La Scale v Miláne
Dňa 15. júna 1990 ju Ministerstvo školstva mládeže a telesnej výchovy Slovenskej republiky vymenovalo za DOCENTKU pre odbor spev a 20 februára 1998 ju prezident Slovenskej republiky vymenoval za PROFESORKU pre odbor hudobné umenie – spev. V súčasnosti je stále aktívnym pedagógom, profesorkou spevu na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave a tiež na Akadémii umenia v Banskej Bystrici. Vychováva budúcich operných a koncertných spevákov, ale aj pedagógov. Pracuje ako členka magisterských, bakalárskych i doktorantských štátnych skúšok. Viac o prof. Vlaste Hudecovej si prečítate TU...
Ako si spomínate na svoje hudobné začiatky?
My sme sa z Moravského Lieskového presťahovali do Nového mesta nad Váhom, kde bolo viac možností. Tu bola hnacím motorom moja mamička, ktorá povedala, že sa presťahujeme do Nového Mesta nad Váhom a to bola asi aj moje šťastie. Hudbe som sa začala venovať už od šiestich rokov. Začala som vyspevovať v kostole. V Novom Meste nad Váhom som chodila do kláštornej školy a keď sme spievali na hodine, tak ma počula sestrička. Táto učiteľka zistila, že mám zvučný spevácky hlas. Naučila ma spievať vianočnú pieseň ,,Ja ti nesiem veselého baránka do stáda svojho“, postavili ma na lavicu pri organe a ja som to na Vianoce odspievala. Moji rodičia boli šťastní a ja som bola v Novom Meste hneď malá hviezdička. Toto ma vtiahlo do sveta hudby a mala som možnosť aktívne sa jej venovať viac.
Čiže vaše hudobné začiatky boli ako u mnohých v iných v kostole?
Sestričky z kláštornej školy ma priviedli aj k hre na klavíri a tak som sa od mojich šiestich rokov učila hrať na klavír. Začala som spievať so sestričkami v kaplnke a od trinástich rokov v krásnom Novomestskom barokovom kostole, kde som začala hrať aj na organ. Bola som z toho veľmi šťastná.
Čo na to hovorili vaši rodičia?
Mojich rodičov to robilo tiež šťastných a hlavne keď som si sadla za nový organ. Keď som mala trinásť rokov, tak v kostole dali postaviť krásny trojmanuálový obrovský orgán s množstvom registrov. Naučila som sa hrať s pedálom a v tom kostole som hrávala roky až do konca môjho štúdia na VŠMU.
Ako vnímate túto skúsenosť?
Mohla som takýmto spôsobom rozvíjať moje hudobno – harmonické cítenie a naučila som sa rýchlo zorientovávať sa v tóninách. Okrem toho sa v Novom Meste nad Váhom spievavali omše s orchestrom, napr. Mozartove a Schubertove, alebo Sedem slov Kristových od J. Haydna... Spievala som sóla, ale aj so zborom, lebo každý hlas bol dobrý a bolo mi to samozrejmé. Naučila som sa pri tom spievať z listu. Dirigoval nás pán dirigent Schindler zo Starej Turej a na organe hral pán organista. Stalo sa aj to, že dirigent nemohol, tak dirigoval organista a ja som sadla za orgán a hrala som aj spievala. Viac som sa už vtedy nemohla dostať k hudbe, ako som sa dostala tam, takže som z hudby dostala maximum, čo mi v tom čase hudobná produkcia v Novom Meste nad Váhom mohla dať.
Využívate tieto skúsenosti aj dnes pri výučbe?
Dnes keď učím, tak moji študenti si nevedia predstaviť, že by spievali a nemali klavírny doprovod na každej hodine, keď nemám korepetítora, sadnem za klavír a hrám automaticky ja. Samozrejme potom mám aj vyššie požiadavky na klaviristov, ktorých do triedy dostanem. U mňa sa klaviristi nesťažujú a radi spolupracujeme. Zatiaľ som mala na klaviristov vždy veľké šťastie.
Hudbu máte radi a mali ste ju radi hneď, ale ktorý predmet v škole vás vtedy neoslovil a vôbec nebavil? Akou cestou by ste sa vtedy vybrali, keby ste sa nedali na štúdium hudby?
Po základnej škole som nastúpila na gymnázium, lebo môj otecko chcel mať zo mňa chemičku, keďže chémia sa v tej dobe rozbiehala a mala ,,cveng“. Do dnešného dňa ju nemám rada, lebo som jej nikdy nerozumela. Skôr mi bolo prijateľné študovať medicínu. Keby som sa nedala na hudobnú dráhu, tak by som sa dala na štúdium medicíny. Môj otecko veľmi nesúhlasil so štúdiom hudby, na prijímačky na konzervatórium som išla tajne a nakoniec bol šťastný. K prijímačkám ma doprevadil náš organista pán Zrebený a latinčinár na Gymnáziu pán prof. Motola (huslista).
Kedy prišiel zlom a definitívne ste sa rozhodli pre konzervatórium?
Jedenkrát moju mamičku a mňa pozval pán organista na operu Krútňava do Bratislavy. Toto predstavenie som videla v špičkovom obsadení s pani Česányiovou, Štefanom Hozom... Bolo to prvé hudobné naštudovanie Krútňavy. Keď som počula spievať pani Česányiovú, tak mi oči vyliezli až po javisko a vtedy som si povedala: ,,toto chcem robiť a hotovo“ a už pre mňa neexistoval návrat. Pán organista ma potom zaviedol na konzervatórium k pani prof. Darine Žuravlevovej a v roku 1953 roku som u nej začala študovať spev. U nej som aj absolvovala v roku 1958. Môj otec vtedy chodil na týždňovky do Banskej Bystrice, aby zarobil peniaze na moje štúdium. Keď ma prijali na konzervatórium, poslala som mu telegram a on pochopil, že som si vybrala správnu cestu.
Po konzervatóriu ste pokračovali na VŠMU.
Na VŠMU som nemala vôbec problémy. Mala som dostatočný čas na to, aby som sa venovala spevu a všetkému, čo k tomu prináleží, lebo ja som sa nemusela veľmi učiť. Mne dal veľmi veľa už ten kostol a tak som mnohé veci ovládala. Vedela som sa zorientovať v hudbe, ale aj v štýloch. Vďaka pánovi organistovi Zrebenému, ktorý mi neodopieral sedávať za organom som sa veľmi veľa naučila. Môžem ho nazvať, že bol mojim ,,hudobným otcom“.
Čo pre vás znamená meno Anna Hrušovská?
Pani Hrušovská bola vynikajúci pedagóg. S jej osobou prichádzala vždy dobrá nálada, pohoda a uvoľnenie, čo pri vyučovaní spevu je nesmierne dôležité. Svojim prirodzeným vystupovaním si získala u študentov dôveru a odovzdanosť. Na prvé miesto svojich povinností stavala vždy študentov. Žila našimi problémami nielen speváckymi, ale i osobnými. Bola si vedomá toho, že osobné problémy vedia veľmi ovplyvniť i spevácky výkon.
Doc. Anna Hrušovská v kruhu svojich prvých žiačok
zľava dole: prvé absolventky – Soňa Smutná, Vlasta Hudecová
zľava hore: Lucia Poppová, Milica Zvarová, Darina Markovičová
Foto z absolventského predstavenia Vlasty Hudecovej z roku 1963
v Malej sále Slovenskej filharmónie
Dirigoval Gergard Auer, réžia: Miroslav Fischer
Ako jej prvá absolventka som mala možnosť do najjemnejších detailov poznať jej pedagogické postupy a prístup ku každému poslucháčovi jednotlive a v každodennom styku s ňou pozorovať výsledky jej metodickej práce nielen na sebe, ale i na mojich kolegoch.
Dnes po niekoľkých rokoch mojej pedagogickej práce sa musím hlboko skloniť pred jej nevyčerpateľnou škálou možností prístupu pre dosiahnutie pedagogického zámeru. Vedela do najjemnejších detailov doslova vymodelovať každý tón skladby a skĺbiť ich do hudobného celku, ktorý výrazovo i štýlovo spĺňal optimálne požiadavky autora i doby.
Som vďačná pani docentke Anne Hrušovskej za to, že som našla v pedagogickej práci zmysel života. Musím priznať, že hoci som bola absolventkou konzervatória, zo skutočnými a bezchybnými základmi speváckej techniky som sa zoznámila až v jej speváckej triede.
Učila nás nie len ako sa má spievať, ale aj ako počúvať, rozpoznávať chyby. My sme si vždy na hodinách mohli aj takéto veci medzi sebou hovoriť a vyjadrovať sa k problémom. Naučila nás rozoznávať dobrý a zlý tón a poznať cestu ako ten ktorý tón, alebo frázu zaspievať tak, ako je to správne. Mala vycibrený cit pre dokonalý tón.
Kde bolo vaše prvé miesto pedagóga spevu?
Moje prvé miesto bolo na Pedagogickom inštitúte v Nitre, teda na terajšej Vysokej škole pedagogickej v Nitre. Nastúpila som tam ako asistentka pre spev a pracovala som tam asi jeden a pol roka. Toto pedagogické pôsobenie na fakulte v Nitre ma veľmi nenapĺňalo a tak som spravila konkurz na bratislavské konzervatórium, ako pedagóg spevu.
Povedzte nám niečo o svojom pobyte v Taliansku. Ovplyvnilo vás to v niečom?
Samozrejme! Všetko kvalitné, čo zažijete nechá stopu vo vašom vedomí – v duši. Človek začne kalkulovať - to čo robím je dobré?, alebo treba niečo zmeniť, vylepšiť?. Veľa dobrého som zažila či už v Ríme na Santa Cecílii, alebo Miláne v škole pri La Scale. O Talianoch sa hovorí, že ,,siesta“ je zo dňa najdôležitejšia, ale nie je to tak. Na Slovensku sme začínali učiť ráno o deviatej až desiatej, aby boli ,,hlasy zobudené“. Pravdu povediac, to ma ,,šoklo“, že v La Scale a v Santa Cecilii sa výučba spevu začínala o ôsmej hodine ráno, a nielen to, ale každý študent si hodinu nahrával. Keď prišiel na ďalšiu hodinu a chyby neboli odstránené, nikto s ním nejednal a hodinu mal ďalší. Tu som sa naučila presnosti a nekompromisnosti. Pedagóg nie je na to, aby ,,vtĺkal do adepta“ intervaly, melódiu, ale musí pracovať na frázovaní a technike danej skladby. Okrem toho by som snáď podotkla, že som si overila môj cit pre správnosť vedenia tónu a utvrdila som sa v správnosti mojej technicko – hudobnej práce so študentom.
Aká bola atmosféra v triedach pri výuke?
Vynikajúca, uvoľnená. Študenti od iných pedagógov mohli kedykoľvek vstúpiť do inej speváckej triedy. Rozširoval sa tak ich obzor. Hlavne som to zažila na Santa Cecilii v Ríme. Okolo dvanástej bola jednohodinová siesta a vyučovalo sa dovtedy, pokiaľ chodili študenti. Korepetítor sedel vždy v triede celý vyučovací čas pedagóga spevu, aby bol vždy k dispozícii.
Prof. Vlasta Hudecová
slovenská vokálna pedagogička
Vychovali ste rad umelcov a pedagógov. V čom je povolanie pedagóga náročné a v čom robí radosť?
Povolanie pedagóga je veľmi náročné, ale pri tom krásne. V našom speváckom ,,remesle“ dostanete v osobe študenta veľmi zaujímavý tvárny materiál. Nielen po tej speváckej, ale zároveň i po ľudskej stránke, preto pedagóg musí byť veľmi dôsledný a obozretný pri svojej práci. Rodičia vkladajú do vás dôveru, že vychováte spevácky dobre erudovaného umelca, ale zároveň vedia, že budete na ich dieťa pôsobiť i výchovne. Musíte u svojho študenta pestovať vôľové vlastnosti, povinnosť pre pravidelné, každodenné cvičenie spevu, vypestovať záujem o hudobné napredovanie, proste vypestovať túžbu byť jedinečný a v tom je veľká obtiažnosť speváckej pedagogickej práce. Každú hodinu v rámci vyučovacieho dňa, príde k vám vždy iný a iný študent. Každú hodinu príde človek s inými povahovými vlastnosťami, s inými návykmi, teda nie len speváckymi, ale i ľudskými. Vtesnať sa do pravidiel vzájomnej tolerancie vyžaduje od pedagóga spevu veľkú námahu. O to je väčšia moja radosť, keď sa mi podarí umelecky, spevácky i ľudsky vyprofilovať adepta na najoptimálnejší obraz, ktorý som si predsavzala. Potom som hrdá a môžem pokojne sedieť a počúvať operné predstavenie i koncert, alebo v mojom prípade už počúvať žiakov mojich bývalých absolventov. Teším sa z ich výsledkov a to je tá najväčšia radosť, lebo viem, že som nadarmo nežila.
Ďakujem za rozhovor
Tip na kliknutie
Osobnosť vokálnej pedagogiky: Prof. Vlasta Hudecová
článok zaradený do Rozhovory
Pripravil: Ľudovít Vongrej / Bratislava 12. augusta 2012 
