Režisér Roman Polák pripravil v Opere SND premiéru komickej opery G. Rossiniho Barbier zo Sevilly. Táto premiéra sa nesie v znamení jeho debutu na opernom javisku našej prvej scény. Činoherný režisér a v súčasnosti aj šéf Činohry SND Roman Polák má za sebou štyri operné tituly a Barbier zo Sevilly je piatym. Cikkerov Coriolanus v banskobystrickej opere bol dokonca nominovaný na ocenenie Dosky. V rozhovore pre Opera Slovakia sa dočítate o novej inscenácii v Opere SND, ako aj porovnáva činohernú réžiu s opernou.
Roman Polák, režisér
Foto: Ľudovít Vongrej
O čom je opera Barbier zo Sevilly?
Príbeh je jednoduchý, ako boli vždy jednoduché príbehy v Commedii dell'arte. Ide o to, že starý Bartolo má chovanicu Rosinu, ktorú si chce zobrať za ženu. Do nej sa zamiluje známy sukničkár gróf Almaviva, ktorý sa vydáva za študenta Dona Lindora a s pomocou šibala a človeka, ktorý všetko vybaví Figara sa mu podarí získať Rosinu za manželku a Bartolo vyjde naprázdno. Takže príbeh je jednoduchý a komický. Sú tu predovšetkým typy postáv ako charaktery, to znamená, že Bartolo je starý zaľúbenec, Rosina je milá pekná a mladá slečna, gróf je mladý, pekný, Figaro je vtipný a milý a potom je tam ešte intrigán a slúžka. Tento príbeh má pobaviť. Hudba je veľmi príjemne farbistá, melodická, čiže nie je to veľmi náročný operný kus a asi preto bol vždy u operných divákov veľmi obľúbený.
Ako ste inscenovali túto komickú operu?
Môj vstup do réžie tejto opery vytvára ešte ďalšie plány. Vytvorili sme akýsi náznak barokového divadla, to znamená, že na reálnom divadelnom javisku sme si postavili ešte menšie javisko, kde odhaľujeme aj divadelný princíp. Čiže je tam šepkárka aj inšpicient, ktorý pomáha sólistom, hercom a celé je to zarámované absurdnou situáciou, že vlastne celá opera je kúpená akýmisi zbohatlíkmi, ktorí si ňou spríjemňujú večeru. Zasahujú do deja, fotia sa a istým spôsobom narúšajú prirodzený priebeh opery, pretože si to môžu dovoliť, lebo sú bohatí.
Čiže ste dielo nepoňali úplne klasicky. V čom ste zachovali prvky Commedie dell'arte?
Prvkami Commedie dell'arte sú práve ustálené typy postáv, napr. starý chvastavý kapitán alebo doktor, ktorý sa tvári ako vzdelanec, ale pri tom je hlúpy, či rôzne typy sluhov. To znamená, že toto prešlo z Commedie dell'arte, ktorá vznikla v renesančnom talianskom divadle, aj do opery buffy, čiže do komickej opery v 18. storočí a Rossini vlastne z toho v 19. storočí čerpal. Commedia dell'arte mala aj svoje jasné kostýmy, dlhé nosy, masky atď., to znamená, že jednotlivé typy boli aj maskované. V našom prípade nejde o to, aby sme sa približovali vonkajšími znakmi renesančnej Commedii dell'arte. Naši speváci sú oblečení kvázi súčasne, ale máme tam akési karikatúry týchto smiešnych typov. Majú urobené viditeľne väčšie bruchá, alebo napr. inšpicient má mierny hrb. Slúžka má veľký zadok, takže akési karikatúrne zväčšenie postáv je znakom Commedie dell'arte.
Roman Polák, Jana Kurucová: skúška na javisku Opery SND
Foto: Ľudovít Vongrej
Prepojením divadla v divadle a súčasne vytvorením situácie, že opera je kúpená zbohatlíkmi, ste chceli zinscenovať toto dielo dnešnou modernou formou, alebo je za tým nejaký konkrétny zámer?
Chcel som sa priblížiť k tomu súčasnému, že dnes je možné kúpiť skoro všetko pre niekoho, kto má peniaze. Je to istým spôsobom aj kritika toho, že je všetko kúpiteľné. Takáto zábava je často pre ľudí, ktorí sa tvária na niečo viac, než v podstate sú, ale keď zo seba zoblečú saká a smokingy, zrazu vidíme, že môžu byť ešte úbohejší a nemravnejší v porovnaní s bežným priemerom.
Inscenujete piaty operný titul. Medzi nimi bola Tosca a Don Giovanni v košickej opere, Krútňava a Coriolanus v banskobystrickej opere a teraz inscenujete vo vašom bratislavskom debute Barbiera zo Sevilly. Všetko sú to diela rôznych charakterov. Krútňava má ľudový charakter, Coriolanus je zasa psychologický, tragický shakespearovský príbeh a hneď po ňom komická opera Barbier zo Sevilly. Dá sa aj v Barbierovi nájsť nejaká skrytá hlbšia filozófia?
Ja som v samotnej opere hlbšiu filozofiu nenašiel, preto som išiel po ďalších plánoch. Možnože je zbytočné hľadať v komédiách príliš veľa psychologizmu a ani som sa o to nesnažil, lebo sa mi to zdalo kontraproduktívne. Má to byť vtipné a chcem aby to bolo vtipné, ale postupne to prechádza do akejsi absurdnej situácie, ktorá už typovo nie je len komická, ale sa stáva tragikomickou.
Ste činoherný režisér. Aký je rozdiel medzi činohernou a opernou réžiou?
Je to výrazný rozdiel. Už viem posúdiť, že je menší rozdiel medzi dramatickou operou a dramatickou činohrou, pretože dramatická opera má hudbu, ktorá vyjadruje dramatické nálady. Takže tam je dosť podstatným vytvárať vzťahy medzi postavami a je to istým spôsobom porovnateľné s činoherným divadlom. Avšak pri takejto rossiniovskej komédii je to náročnejšie, pretože dej je jednoduchý, viac ide o hudbu, o komické situácie. Čiže hudba je viac určujúca, aj keď sa to zdá opačne, pretože hudba tu nepustí. Vykladať vzťahy v dramatickej opere sa dá aj činoherným režisérom. Triafať sa do nôt Rossiniho v presnom tempe, v náladách ktoré má mnohokrát podobné je omnoho zložitejším.
Ako by ste porovnali inscenačnú podobu literárneho textu a opery, v ktorej je príbeh na rozdiel od literárnej predlohy koncentrovaný a predurčený rytmom, štýlom, melódiou či dynamikou hudby, ako sa dá vidieť napr. pri mnohých Shakespearových dielach, v opernej podobe omnoho koncentrovanejších?
Aj dramatická opera má možnosti psychologického výkladu napriek tomu, že spev je daný. Vzťahy hercov spevákov sa dajú vystavať, pretože aj keď je hudba daná, tak výraz herca, situácia môže byť odlišná aj keď je hudba rovnaká. To znamená, že je možné do toho vstupovať. Samozrejme, nie tak ako v činohre, kde každá réžia iného režiséra môže byť úplne odlišná od toho predchádzajúceho, pretože tam je spoločný iba text. Všetky podtexty sú skutočným dramatickým myslením postáv na javisku a prebiehajú paralelne pod rovinou textov, rovnako v činohre ako aj v opere. Na jednej strane je text, čiže árie a hudobný pôdorys, ale pod tým paralelne prebieha stále rovina skutočného myslenia postáv. My na spevákovi aj vidíme toto skutočné myslenie, kedy spieva noty a kedy je v situácii, keď tomu rozumie a naozaj máme pocit, že sú to jeho myšlienky, jeho situácia, jeho slová, jeho melódia. V tejto podstate je činoherná a operná réžia rovnaká. Čo sa týka práce a podriadeniu sa hudobnému pôdorysu, tak je to skutočne odlišné.
Rossiniho hudba je technicky veľmi náročná. Je to koloratúrne spievanie a speváci budú v tejto novej inscenácii skutočne pohybovo akční. Snažili ste sa pohybom zvýrazniť hudbu a virtuozitu tejto opery?
Hudobnú virtuozitu som prepojil so scénickou virtuozitou. Chcel som, aby ukázali, že sa na javisku vedia pohybovať, že opera nie je len o statickom spievaní. Takéto, nazval by som to pohybové žonglovanie, Rossinimu svedčí, a aj opere buffa to svedčí.
Vnímate operu ako herecké divadlo?
Opera je plnohodnotné herecké divadlo a omnoho náročnejšie, pretože spevák musí mať danosti, hlas, musí mať naštudovanú postavu a ešte by mal aj hrať. Čím lepší herec, ktorý vie myslieť v notách, tým je to bravúrnejší zážitok pre diváka.
Čo vás čaká najbližšie v činohre alebo aj v opere?
V činohre SND ma čaká Dostojevskeho hra Bratia Karamazovovci v apríli tohto roku a z opier by to mala byť Wagnerova opera Bludný Holanďan v Brne. V roku 2015 by som mal v banskobystrickej opere režírovať Straussovu operu Salome.
Ďakujem za rozhovor.
ROMAN POLÁK po absolvovaní školy roku 1982 pôsobil v činohre Štátneho divadla v Košiciach a od roku 1984 v Divadle SNP v Martine. Výsledky jeho práce v martinskom divadle ho zaradili medzi najvýznamnejších divadelných režisérov osemdesiatych rokov. Jeho réžie často neboli prijímané jednoznačne, vždy však rozvírili pokojnú hladinu a boli výzvou na polemické diskusie. Predstavenia Romana Poláka svojím významom presahovali rámec slovenského divadla.
Najúspešnejšie martinské inscenácie Dotyky a spojenia (pôvodný názov Spor, 1988) P. de Marivaux a Brechtov Baal (1989) reprezentovali česko-slovenské divadlo na medzinárodných festivaloch po celej Európe. Obidve predstavenia mali úspech na prehliadkach vo Wroclawi a Toruni v Poľsku, Baal bol udalosťou v Moskve, Dotyky a spojenia na BITEF v Belehrade a obidve predstavenia s ročným odstupom (1988 a 1989) nadchli divákov a odbornú kritiku v škótskom Edinburghu. Inscenácia Dotyky a spojenia dostala dokonca The Guardian Critics´Choice, čo je prestížne ocenenie kritikov denníka The Guardian.
V rokoch 1990-1996 nebol Roman Polák v trvalom angažmá. Z tohto obdobia je výrazná etapa spolupráce s národnými divadlami v Bratislave, Prahe a Brne. Od roku 1990 je priebežná jeho spolupráca s Divadlom Astorka - Korzo ´90. Najskôr ako hosťujúci režisér a od roku 1996 do roku 2000 bol interným režisérom Astorky. Od roku 2005 je opäť režisérom Astorky. Nezabudnuteľné sú jeho inscenácie: dramatizácia Kafkovho Procesu (Polák - Porubjak, 1992), spoločný projekt so Štúdiom L+S Rostandov Cyrano z Bergeracu (s M. Lasicom v titulnej úlohe, ktorý bol na repertoári 11 rokov, 1993), Shakespearov Kupec benátsky (1994), Ruská tetralógia: A. P. Čechov Ujo Váňa (1995), F. M. Dostojevskij Zločin a trest, ktorý v dramatizácii J. Nováka – českého spisovateľa žijúceho v USA – dostal názov Vražda sekerou v Svätom Peterburgu (1999), Play Gorkij – Polákova adaptácia Letných hostí (2004).
Roman Polák, režisér osobitého a nezameniteľného rukopisu, vytvoril vyše sto inscenácií. Pripomeňme si ešte niektoré z tých skorších: H. Ibsen Peer Gynt (Štátne divadlo Košice, 1981), S. Stratiev Autobus (Štátne divadlo Košice, 1981, K. Horák Medzivojnový muž (Divadlo SNP Martin, 1984), W. Shakespeare Sen noci svätojánskej (Divadlo SNP Martin, 1985), F. Švantner - R. Polák Nevesta hôľ (Divadlo SNP Martin, 1986), T. Rózewicz Pasca (Divadlo SNP Martin, 1986), P. de Marivaux Triumf lásky (Divadlo A. Bagara v Nitre, 1991), K. Horák Divný Janko (Apokalypsa podľa Janka /Kráľa/) (Divadlo SNP Martin, 1994) a K. Horák „....príď kráľovstvo Tvoje....“ (Divadlo SNP Martin, 1996). Roku 2000 inscenoval v mestskom divadle v Brne Ibsenovho Peer Gynta a roku 2004 hru Toma Stopparda Arkádia. V roku 2000 inscenoval Koltésov Návrat do púšte v pražskom Činohernom klube a v roku 2003 dramatizáciu Sologubovho románu Diablova hojdačka.
V opere Štátneho divadla Košice inscenoval dve opery, Pucciniho Toscu a Mozartovho Dona Giovanniho. V Štátnej opere v Banskej Bystrici naštudoval roku 2008 Suchoňovu Krútňavu, roku 2010 Cikkerovu operu Coriolanus – inscenácia patrila medzi najúspešnejšie v divadelnej sezóne a kritikou nominovaná na divadelné DOSKY vo viacerých kategóriách.
O spoluprácu s Romanom Polákom prejavili záujem aj divadlá v zahraničí. V estónskom Talline pripravil Marivauxove Dotyky a spojenia (1989), v Chicagu (Shakespeary Repertory) Shakespearovho Macbetha (1992) a v Paríži v Théatre Moliere to bol Puškinov Kamenný hosť alebo don Juan (1999).
Roku 2007 získal Krištáľové krídlo v kategórii divadlo a film. Minister kultúry udelil Romanovi Polákovi Cenu MK SR za rok 2010. Prestížnou cenou slovenskej kritiky Dosky bolo ohodnotené predstavenie Gorkého Meštiaci za najlepšiu inscenáciu roku a Ostrovského Les za najlepšiu inscenáciu a najlepšiu réžiu. Roman Polák získal niekoľkokrát Výročné ceny Literárneho fondu - roku 2006 Ivanov (Divadlo Martin), za najlepšiu réžiu a inscenáciu, roku 2009 za réžiu hry Anna Kareninová (SND) a roku 2011 za réžiu hry Mizantrop (Divadlo Martin). Roku 2012 to bola Výročná cena Jána Cikkera za naštudovanie a uvedenie opery Jána Cikkera Coriolanus (Štátna opera Banská Bystrica).
Neprehliadnuteľná je spolupráca Romana Poláka s televíziou. Koprodukčný maďarsko-slovenský videofilm Aminina pamiatka (R. Polák napísal taktiež scenár podľa maďarského prozaika Fusta), Nové utrpenie Antona (scenár K. Horák - R. Polák). Obidva filmy boli vybrané na festival do francúzskeho Remeša (1998 a 1999). Roku 2010 nakrútil videofilm Diabol, podľa poviedky L.N. Tolstoja. V súčasnosti je riaditeľom Činohry SND v Bratislave.
Pripravil: Ľudovít Vongrej / Bratislava 6. februára 2013
článok zradená do: Rozhovory
Tip na kliknutie
Premiéra: Barbier zo Sevilly sa vracia na javisko Opery SND
