,,Ruská princezná belcanta" Takto nazval Pavol Unger ruskú koloratúrku Oľgu Pereťaťko v bulletine jej bratislavského koncertu organizovanom agentúrou KAPOS. Tentoraz v opernej sále novej budovy SND sme zažili ďalší inšpiratívny večer s predstaviteľkou momentálnej prvej garnitúry svetových operných interpretov.
Kariéra sopranistky sa pravda ešte len rozbieha do najvyšších výšin, čo dokumentuje skutočnosť, že po doterajších úspechoch na rossiniovskom festivale v Pesare a vystúpeniach na popredných nemeckých, talianskych, francúzskych a amerických javiskách ju po bratislavskom koncerte čaká vystúpenie vo Viedenskej štátnej opery, Arene vo Verone, na Salzburgských letných slávnostiach a v roku budúcom aj v MET a La Scale.
Speváčka na koncerte predviedla sedem programovaných árií a tri ďalšie venovala publiku ako prídavok. Keby sme chceli byť puritánmi v štýle Rodolfa Cellettiho, tak do klasickej belcantovej literatúry by patrila len úvodná ária z Rossiniho Turka v Taliansku a s istou toleranciou aj dve árie od Donizettiho (z Lindy di Chamounix a z Lucie di Lammermoor). Ale belcanto sa dá chápať aj ako ušľachtilý technický spev talianskej proveniencie, a vtedy možno celé vystúpenie mladej Rusky chápať ako demonštráciu belcanta. A to aj napriek tomu, že na tlačovej konferencii vyhlasovala, že nevidí rozdiel medzi talianskou a nemeckou vokálnou školou. Základom pre repertoár koncertu bolo jej úspešné CD s názvom La bellezza del canto, ktoré najvýstižnejšie charakterizuje aj jej umelecký prejav. Hlasové zafarbenie speváčky je príťažlivé, v nižších polohách tón pôsobí o čosi „obalenejšie“ než v jasných výškach, ale bez toho, že by sa tým narúšala jednota jej vokálneho prejavu. Na jej prejave vidno, ako dokonale zvláda zákony speváckej techniky, ale zároveň aj schopnosť interpretovať každý part s hlbokým ponorom do obsahu spievaného a s dokonalým vypracovaním každej vokálnej frázy. Nevyrába pri každej príležitosti exportné tóny idúce po vonkajškovom efekte, ale s partitúrou sa doslova pohráva. Je jedinečná predovšetkým v trilkoch, behoch a dynamickom diferencovaní, kým najvyššie tóny sú niekedy voči ostatnému hlasu priveľmi široké a menej koncentrované. Príkladom toho, ako pôsobivo vie stvárniť každý detail, bola napríklad krátka fráza z recitatívu Gildy končiaca slovami cuore innamorato, z ktorej zaznievala zasnenosť dievčenského srdca chvejúceho sa spoznaním ľúbostného citu. V neposlednom rade sa speváčka prezentovala ako vynikajúca herečka, čo dokázala v brilantne odspievanej árii Olympie z Hoffmanových rozprávok, keď v prvej časti árie popri speve operovala rukami s bábikou, aby sa potom stala sama mechanickou bábou vyrábajúcou závratné koloratúry. Rovnako uvoľnene zaspievala dve árie Adely so Straussovho Netopiera. Aj pri ostatných hudobných číslach vždy venovala pozornosť mimike a gestike, takže môžeme konštatovať, že ide plne v duchu moderných požiadaviek, ktoré si vyžadujú kombináciu krásneho spevu, nespútaného herectva a krásneho vzhľadu. Pokladám za správne, že speváčka si uvedomuje svoje vlastné domény a fakt, že je lyrickou koloratúrkou a neženie sa predčasne za úlohami z oblasti koloratúry dramatickej, čo však v budúcnosti nemožno vylúčiť.
Kým na koncerte fenomenálneho rossiniovského tenoristu Lawrencea Brownleeho bol jeho sprievodcom kvalitný brnenský orchester (s drobnou výhradou občasného zbytočného forsírovania orchestrálneho sprievodu), Filharmonia Bohuslava Martinu zo Zlína nedosahovala podobnú úroveň. Hoci taliansky dirigent Giuseppe La Malfa volil správne tempá, mal cit pre špecifiká jednotlivých partitúr a nikdy neforsíroval zvuk orchestra na úkor speváčky, celkový dojem z orchestra bol pomerne mdlý, s občasnými kazmi v dychovej sekcii. Naproti tomu treba pochváliť dramaturgiu orchestrálnych čísel, ktorá sa šťastne vyhla otrepaným overtúram či intermezzám. Možno po prvý raz sme na Slovensku počuli skvelú predohru k Rossiniho Turkovi v Taliansku, v rukopise Donizettiho už značne odlišnú predohru k Favoritke a predohru k Verdiho neúspešnej komickej opere Un giorno di regno, ktorá (ako celá opera) odznela na Slovensku len v podaní študentov VŠMU počiatkom 70. rokov. Úvodom k efektnej gavotte Manon (bohužiaľ na Slovensku notoricky prerušovanej potleskom) bola úvodná hudba z toho istého obrazu Massenetovej opery, kým jediným „diváckym“ orchestrálnym číslom bola predohra k Straussovmu Netopierovi, čo sa odrazilo aj na odozve publika.
Koncert Oľgy Pereťaťko ukázal, že agentúra KAPOS má naozaj dobrý nos na výber kvalitných zahraničných spevákov, takže bratislavskí fanatici za nimi nemusia cestovať do cudziny. Tešíme sa na ďalšie avízované koncerty!
Autor: Vladimír Blaho
článok zaradený do: Recenzie, prečítali sme
Tip na kliknutie
Oľga Pereťatko pricestovala do Bratislavy
Oľga Pereťaťko: Všetko má svoj čas
Oľga Pereťaťko - ruská princezná bel canta
