Svätá hriešnica Manon

„Moje hriechy upadnú do zabudnutia, ale moja láska nezomrie.“ S týmito slovami končí Pucciniho štvordejstvová opera „Manon Lescaut“ (naštudovaná a uvedená v novej inscenácii Opery SND 15. a 16. júna - po pätdesiatich štyroch rokoch!) Prototyp prelietavej, krásnemu motýľu podobnej ženy sa k milovníkom umenia vracia od r. 1731, kedy jej príbeh napísal francúzsky spisovateľ Abbé Antoine-Francois Prévost.

Manon Lescaut

Odvtedy sa Manon prihovorila mnohým generáciám v rôznych podobách: v opernom spracovaní Daniela Aubera, Julesa Masseneta, Giacoma Pucciniho, ako balet na hudbu J. Masseneta, upravenou Leightonom Lucasom, v poetickej dráme Vítězslava Nezvala, vo viacerých filmoch i televíznych adaptáciách, na LP platni s Nezvalovými veršami, na Slovensku v kongeniálnom prebásnení hry českého básnika Mirom Procházkom - i vo forme piesňovej balady Karlom Krylom. Manon si v rokoch dozrievania vštepila do pamäti azda každá poetická duša v zopár veršoch V. Nezvala: Manon je motýl. Manon je včela./ Manon je růže, hozená do kostela./ Manon je všecko, co neztratí nikdy svůj pel./ Manon je rozum, který mi uletěl!/ Manon je dítě. Manon je plavovláska. / Manon je první a poslední má láska./ Manon, ach Manon, Manon z Arrasu! Manon je moje umřít pro krásu.

Giacomo Puccini (s ďalšími štyrmi spoluatormi) vytvoril operné libreto podľa novely Abbého Prévosta. Niektoré postavy v ňom premenoval a dej zhutnil. V každom dejstve vytvoril nielen dej a prostredie, ale aj náladu. Raz impresívnu (1. dejstvo – námestie v Amiens), inokedy rozmarnú, ľúbostnú, vášnivo expresívnu (2. dejstvo – salón boháča Geronta, ktorý Manon vydržiava), trúchlivo - dráždivú (3. dejstvo s prostitútkami, odvážanými do francúzskych kolónií v severnej Amerike) a v závere opery mrazivo tragickú (pustatina neďaleko New Orleansu, kde Manon zomiera v náručí des Grieuxa). Vynaliezavosť Pucciniho melódií sa iba postupne odkrýva v expresívnej, dynamickej, nástrojovo sýtej hudbe orchestra. Je nádherné, počúvať túto operu viackrát, a tak hlbšie odokryť majstrovstvo partitúry, s precízne načrtnutými charaktermi, s emotívnosťou sól i duet, zbormi a  štylizovanými komornými ensemblami, alebo s nádherným orchestrálnym intermezzom pred 3. dejstvom, kompletizujúcim hlavné hudobné motívy!

Bratislavskú inscenáciu Pucciniho tretej opery Manon Lescaut hudobne naštudoval Rastislav Štúr. Jeho koncepcii, precíznosti, dynamickej kontrastnosti v hustej orchestrálnej sadzbe i následnému vedeniu sólistov a zboru (vždy kvalitne pripravenému Pavlom Procházkom) sa dá máločo vyčítať. Iba ak to, že na 2. premiére neustrážil svoj temperament a preferoval orchester na úkor zboru i sólistov.

Ostravský režisér Jiří Nekvasil, scénograf Daniel Dvořák z Brna a kostymérka Mária Fulková tvorili základný umelecký tím pri tvorbe „Manon Lescaut“ v SND. J. Nekvasil nepatrí k režisérom, ktorý vyznáva tradíciu. No jeho réžie sú vždy myšlienkovým objavom. Na surrealistickú scénu (i kostýmy) si treba v bratislavskej Manon postupne zvyknúť. Niekedy sa síce takýto postup prieči slovám dobového libreta z 18. storočia (hlavná hrdinka spieva o vynútenom odchode do kláštora v kostýme i prostredí z prvej polovice 20. storočia; resp. pri odchode padlých žien do vyhnanstva sú predstaviteľky oblečené ako súčasné kurtizány a i.). Bratislavská Manon je však jednotná v impresionistickom, väčšinou surrealistickom rukopise, ktorý má poeticko-básnivý výsledok. Nekvasilovi si pritom porozumel so scénografom Danielom Dvořákom v  nadväznosti na surrealistické umelecké tendencie  začiatku 20. storočia (kedy vnikla napr. aj Nezvalova Manon). A tak niektoré veci postavil „na metaforickú hlavu“: stromy v 1. dejstve do horizontálnej polohy, pohovku zavesil nad hlavy účinkujúcich, zámorsku loď znázornil ako výsek detskej papierovej lodičky, lampár chodí po javisku bez hlavy, baletný majster (Ján Babjak, Ivan Ožvát) i suita posluhovačov v salóne Manon sú v štýle gayov, prostitútky odvážajú na loď v šokujúco výstredných kostýmoch a v klietkach, pričom zbor je oblečený v čiernom – ako na pohrebe ľudskosti. Javisko režisér i scénograf však otvorili minimalistickému riešeniu - s veľkými blokmi stien, bez zbytočných dekorácií a oporných bodov, čo kladie vysoké nároky na výrazovú kreativitu spevákov. Najväčšiu funkciu má čarovanie so svetlom (Martin Račko). Zvlášť 4. dejstvo (pustatina) získalo vďaka svieteniu veľa symbolov a premien duševných stavov ústrednej dvojice, vrátane Mesiaca, ktorý – ako žiarivá guľa – pomaly odmeriava život Manon.

Dve obsadenia opery domácimi a zahraničnými spevákmi boli konfrontáciou – ale aj svedectvom o absencii istých hlasových odborov v SND. Manon Lescaut v podaní Jolany Fogašovej bola úchvatnou kreáciou - po stránke hereckej i speváckej. Hlas tejto dramatickej sopranistky naplnil priestor veľkej Sály opery a baletu ako zvon. Jemné tremolo jej sopránu malo vo vášnivom, priam veristickom parte oprávnenie. Uchvátili lyrické árie v 2.a 4. dejstve. Dynamická škála Fogašovej spevu, ale aj celkový vývoj postavy - od naivity dievčatka, cez prefíkanosť kurtizány, túžbu po veľkej láske, až po katarziu smrti a spoznanie zmyslu života – boli premyslené a precítené. Cristina Baggio, talianska sopranistka alternujúca Manon, má menej zaoblený, nosný, technicky spoľahlivý soprán, ktorý oduševnil najmä v lyrických partoch, ktoré naplnila vrúcnosťou. Jej krajan - Talian Luciano Mastro - bol vyrovnaným partnerom Jolany Fogašovej ako des Grieux. Jeho výrazovo mäkší hlas a oduševnený prednes kontrastoval v alternácii s prieraznejším maďarským tenoristom Boldizsárom Lászlóm – pričom obaja predstavitelia des Grieux splnili (až na menšie zakolísania v exponovaných tónoch) najvyššie očakávania na vokálny, výrazovo - herecký prejav a zjav. Brata Manon – Lescauta spieval v pohybe a speve elegantnejší, mäkší, s Manon súcitnejší Pavol Remenár; na druhej premiére to bol hlasovo prieraznejší barytonista Daniel Čapkovič - s charakteristikou vypočítavého manipulátora osudu sestry. Geronteho de Ravoir, starnúceho boháča, ktorý si vydržiava Manon, hral a spieval s lyrickejším basom, legátovou kultúrou vybavený Gustáv Beláček, pričom alternujúci Ján Galla obdaril postavu kontúrami zlomyseľnosti a hlasovo prieraznejším materiálom. Jozef Kundlák - s neuveriteľnou technickou výdržou lyrického tenoristu, spieval hudobníka Edmonda, a to s galantnosťou, akú pripísal role Puccini. Ondrej Šaling pridal postave zasa ostrosť hlasu, ale i prefíkanosť i javiskovú mrštnosť. Hudobníka so suitou (v absolútne surreálnych „nohavičkových“ kostýmoch) spievala bezproblémovo Jitka Sapara-Fischerová a mäkkým mezzosopránom obdarená mladá Michaela Šebestová. Madrigal zaspievali obe v štýlovej čistote, s jemnou herecko-komickou pointou.

Istým problémom - ako u väčšiny režisérov - bolo v inscenácii aranžmán zboru. Najmä l. dejstvo trpelo štylizáciou, ktorá niekedy strácala kontúry zmyslu a reality (kolektívna hra v karty, krúženie zboru po javisku).

Celkovo je Manon v Opere SND prínosom sezóny. Svojou hudobnou krásou i realizáciou prináša netradičný pohľad na vokálno-orchestrálny vývoj v tomto diele G. Pucciniho.

Autor: Terézia Ursínyová                                                                 

Giacomo Puccini: Manon Lescaut

Premiéra, nová budova, Sála opery a baletu, 15. a 16. júna 2012

Realizačný tím
 
Hudobné naštudovanie:    Rastislav Štúr
Dirigenti:    Rastislav Štúr
Réžia:    Jiří Nekvasil a. h.
Scéna:    Daniel Dvořák
Kostýmy:    Mária Fulková
Dramaturgia:    Michal Benedik
Zbormajster:    Pavel Procházka    
 

Osoby a obsadenia premiér

1. premiéra, nová budova, Sála opery a baletu, piatok 15. jún 2012

Manon Lescaut:    Jolana Fogašová a. h.
Lescaut:    Pavol Remenár
Renato des Grieux:    Luciano Mastro a.h.
Geronte de Ravoir:    Gustáv Beláček
Edmondo:    Jozef Kundlák
Hostinský:    Juraj Peter
Muzikant:    Jitka Sapara-Fischerová
Baletný majster:    Ivan Ožvát
Lampár:    Martin Gyimesi
Seržant:    Ján Ďurčo
Kapitán:    Roman Krško

2. premiéra, nová budova, Sála opery a baletu, sobota 16. jún 2012

 
Manon Lescaut:    Cristina Baggio a.h.
Lescaut:    Daniel Čapkovič
Renato des Grieux:    Boldizsár László a. h.
Geronte de Ravoir:    Ján Galla
Edmondo:    Ondrej Šaling
Hostinský:    Roman Krško
Muzikant:    Michaela Šebestová a. h.
Baletný majster:    Ján Babjak
Lampár:    Ján Keder
Seržant:    František Ďuriač
Kapitán:    Daniel Hlásny

www.snd.sk