Aký bol zlomový moment, keď ste sa rozhodli pre kariéru operného speváka?
Nastal keď som mal devätnásť rokov. Nedá sa povedať, že som sa vtedy rozhodol pre kariéru operného speváka, skôr som si povedal, že to skúsim. V tej dobe som, ale vôbec nemal predstavu o čom opera alebo klasická hudba ako taká je. Pochádzam z muzikantskej rodiny z Ohia, môj otec bol dlhé roky riaditeľom miestneho gospelového zboru a mama bola jeho členkou. Od malička ma fascinovala hudba, postupne som sa naučil hrať na basgitaru, bicie, klavír a v rámci rodinnej tradície som sa venoval aj gospelu, ale nikdy som sa ani v náznaku „nedotkol“ opery. Až na strednej škole som sa v rámci špeciálneho programu pre mladých spevákov dostal k niekoľkým hodinám klasického spevu. Pamätám si ako sme mali za úlohu zaspievať taliansku klasickú pieseň. Ja som to poňal tradične s humorom, robil som si z toho srandu, no lektor, ktorý nás viedol ma prekvapil vyhlásením, že by som mal skúsiť spievať operu. Vtedy som si pomyslel: Ja a operu? To si neviem predstaviť, nič mi to nehovorí... Okrem toho mi celá opera s kričiacimi ľuďmi, ktorí majú rohy na hlavách a spievajú v rečiach, ktorým nerozumiem, pripadala divná a cudzia. To bol môj vtedajší pohľad na operu... (smiech).
Keby ste si mal definitívne vybrať len jednu možnosť - gospel či opera?
Napriek tomu, že mi opera nič nehovorila, ostal mi vďaka tým speváckym kurzom v hlave „chrobák“. Naďalej som sa popri štúdiu venoval súkromným hodinám spevu a keď som po roku vyhral v súťaži, v ktorej som porazil 200 ďalších súťažiacich, tak som si povedal: „Wow, niečo by na tom mohlo byť...
Ktorý hudobný žáner je vám srdcu bližšie?
Ak by ste sa teraz pozreli do môjho iPod-u, nájdete tam všetko počnúc muzikálmi z Broadway, cez klasiku, r´n´b, jazz alebo latino, špeciálne salsa. Nie celkom mi „vonia“ country music alebo rap.
Čo vám pomohlo prekonať bariéru predsudkov pred naštartovaním vašej kariéry?
Jedinou cestou, tak ako pri všetkých prekážkach. Musíte veriť vo svoj talent a v jedinečnosť, ktorú prinášate iba vy a nikto iný. Toto je spôsob akým sa môžete pobiť o svoju príležitosť. Môj otec mi vždy opakoval vetu: Tráp sa iba nad vecami, ktoré môžeš ovplyvniť. Môžem ovplyvniť ako spievam, ako ovládam cudziu reč alebo ako hrám, taktiež môžem lepšie dbať o svoju líniu. Dokonca som behom posledných dvoch rokov schudol 15 kilogramov. Ale nemôžem pre vás urobiť to, že zrazu budem vyšší alebo biely.
Niektorí kritici sa vyjadrujú, že máte v hlase viac farebnosti a výrazu ako Juan Diego Florez.
V prvom rade musím povedať, že som veľkým fanúšikom Juna Diega Flóreza a mám tú česť byť aj jeho priateľom. Ale sme odlišní. Keď si vypočujete tú istú operu v jeho a v mojom prevedení, tak nájdete množstvo odlišností. Samozrejme, cítim sa veľmi poctený tým, že sme porovnávaní a na youtube z nás dokonca robia virtuálnych rivalov, ale obaja si uvedomujeme, že naše súperenie je trochu „nafúknuté“. Obaja robíme náš job najlepšie ako vieme a navzájom si veľmi fandíme.
Aké žánre obľubujete? Operní speváci nebývajú často aj dobrí tanečníci, ale o vás je známe, že ste výborný tanečník salsy.
Salsa je moja obrovská vášeň. Okrem toho, že ju tancujem, tak som aj zberateľom raritných nahrávok tohto žánru. Tie potom hrám v mojom obľúbenom salsa clube doma v Atlante, kde sa na pár hodín zmením zo seriózneho operného speváka na DJ´ja. Všetci ma poznajú ako kamaráta Larryho, ktorý vždy prinesie z ciest nejaké nové CD na ktoré potom tancujeme až do rána. Sú to pre mňa nesmierne vzácne chvíľky, ktoré si veľmi užívam. Vtedy sa opäť stávam tým „normálnym chalanom“, ktorý vyšiel z rovnakých pomerov ako všetci moji priatelia doma.
Čo pre vás znamená rodina?
Keď ste neustále na cestách, je veľmi dôležité nájsť človeka, ktorý sa s tým naučí žiť. V prvých rokoch nášho manželstva Kendra cestovala so mnou, ale momentálne máme už dve deti, tak sa o ne musí starať ako každá iná matka. Je to veľmi trpezlivá a chápavá žena, ochotná akceptovať môj netradičný životný štýl spojený s prácou operného speváka.
Existuje spôsob ako si udržiavať hlasivky? Používate nejaký starý, osvedčený recept?
Je to zvláštne, ale nie som ten typ speváka, ktorý by neustále kontroloval, či na neho niekde neťahá chladný vzduch z klimatizácie alebo či niekde náhodou nezacíti cigaretový dym spred dvoch dní. Snažím sa pohybovať v úplne normálnom prostredí. Pokiaľ sa snažíte dodržiavať základné zásady a nefajčiť, nepiť alkohol, prípadne užívať drogy a netlačíte svoj hlas do neprirodzeného repertoáru, tak sa nemusíte ničoho báť.
Speváci, najmä tenoristi, keď spievajú naplno, si často preexponujú hlasivky a po 50-ke končia. Vy sa šetríte?
Spomeniem jeden príklad. Zoberte si takého Placida Dominga. Keď hovoríme o jeho neuveriteľne silnej a dlhoročnej pozícii medzi opernými spevákmi, tak mi z toho vyvstáva jedno kľúčové slovo: chytrosť. S Placidom sa osobne poznám a patrím medzi tých mnoho mladých spevákov, ktorým v kariére veľmi pomohol. A práve od neho som sa naučil, že spevák musí používať nielen hlasivky a srdce, ale aj rozum. Ten vám najlepšie poradí čomu sa vo svojej kariére vyvarovať, čo je pre vás prirodzené a kde radšej neísť, aby ste si neublížili. Je príliš veľa spevákov, ktorí môžu byť odstrašujúcimi príkladmi toho, že aj z najväčšieho talentu sa behom jedného roka môže stať zničený človek. Pevne verím, že mne sa to nestane a že aj po šesťdesiatke budem podobne ako spomínaní páni čeliť stále novým umeleckým výzvam. A ak nie, tak to jedného pekného dňa zabalím a skončím so spevom. Aj keď si to neviem celkom dobre predstaviť, lebo hudbu bytostne milujem.
Ako si predstavuje svoje pôsobenie keď už nebudete spievať? Odovzdáte svoje umenie ďalším ako hlasový pedagóg?
Viem si celkom dobre predstaviť, že v takom prípade by som učil spievať mladých spevákov. Z času na čas vediem masterclassy a musím povedať, že ma to nesmierne baví a obohacuje. Je to nielen o drilovaní techniky, ale aj o značnej dávke psychológie, každý musí nájsť vlastnú cestu k úspechu a ja mám ten pocit, že v tomto viem mladým spevákom pomôcť. Cítim, že vedomosti, ktoré som sa rokmi naučil, môžem posunúť opäť ďalej a pomôcť tým niekomu inému, kto je v podobnej pozícii ako som bol ja pred 20 rokmi.
Mali ste svoj vzor medzi opernými spevákmi keď ste začínali?
Vzor? Tých mám mnoho! No keď si ich všetkých predstavím, tak najviac mi z nich „svieti“ Pavarotti. Už som spomínal, že opera mi dlho nič nehovorila, no on bol prvý operný spevák, o ktorom som jednoducho musel povedať „Wow, toto je hlas od Boha“. On bol v podstate tým človekom, cez ktorého som sa postupne do opery zamiloval. Ďalším veľkým vzorom bol Alfredo Kraus, ktorého ste spomínali, fenomén, ktorý bol na vrchole takmer 50 rokov. V jeho prípade ma upútalo aj to, že sme sa narodil v jeden deň. No vedľa týchto dvoch velikánov je to určite ešte Fritz Wunderlich, Jussi Björling, Placido Domingo,Giuseppe Di Stefano. Keď chcete, nemám problém vymenovať ďalších 15 spevákov...
Ktorú áriu, od ktorého autora najradšej spievate a prečo?
Tak toto je naozaj ešte náročnejšia otázka... Sú ich stovky! Ale ak by som mal vybrať jednu, tak asi je to Che gelida manina z Bohémy.
Oľutoval ste niekedy fakt, že ste sa nevyštudoval právo?
Ani nie. Viete, keď som sa rozhodol, že sa budem venovať iba opere, samozrejme boli okolo ľudia, ktorí ma od toho odhovárali a vraveli: Nerob to, radšej skonči to právo, opera nieje práve ten najistejší job. No takéto reči ma paradoxne ešte viac motivovali pracovať na sebe tvrdšie ako dovtedy. Mal som viacero kritických momentov, ktoré by slabšiu povahu položili, no ja som sa tváril, že je všetko ok a podarilo sa mi cez ne preniesť. Je veľmi dôležité, aby ste sa koncentrovali iba na jednu cestu, po ktorej chcete ísť, všetko ostatné musíte vypustiť. No a potom na tej mojej, prísne koncentrovanej ceste nastal rok 2002 a ja som debutoval v Európe. A nebolo to v nejakom malom divadle, bolo to priamo v La Scale. Vtedy si poviete: Stálo to za to a rovnako vám to povedia aj tí, ktorí vás od toho spočiatku odhovárali.
Máte ešte aj dnes trému? Ako ju dokážete zvládnuť?
Prvý krát som v Metropolitnej opere spieval v roku 1999 v rámci celoamerickej súťaže Metropolitan Opera National Council Auditions, ktorú som vtedy nevyhral. To sa mi nepodarilo ani o rok na to, no do tretice, v roku 2001 mi to vyšlo. Keď absolvujete tri takéto ročníky pred najvyberanejšou porotou a kamerami, ktoré prenášajú súťaž LIVE do celej krajiny, odnaučíte sa byť nervózny. Ľudia predsa nechodia do divadla, aby videli strémovanú postavičku, ale preto, lebo sa chcú baviť alebo prežiť spolu s vami nejaký silný operný príbeh. Keby som bol nervózny, nemôžem im dať to najlepšie čo je vo mne. Áno, môže sa stať, že máte objektívne zdravotné alebo emocionálne problémy, ktoré vás bohužiaľ na scéne determinujú, ale nikdy nemôžete dať najavo svoju nervozitu.
Ako by ste dostali operu k mladým ľuďom?
U nás je podobne ako v západnej Európe cítiť, že operní producenti sa snažia priblížiť operu aj mladšiemu divákovi. Bohužiaľ, doteraz sa táto stránka zanedbávala a preto vidíte aj u nás v hľadisku väčšinou ľudí nad 60 rokov. V USA sú momentálne veľmi IN projekty pre základné školy a stredné školy, pomocou ktorých sa deti a teenageri viac zblížia so svetom opery a postupne zisťujú, že opera môže byť aj „fresh & cool“, teda blízka aj im. Samozrejme, nemôžeme byť naivní v tom, že sa z nich na druhý deň stanú veľkí operní fanúšikovia, no základy dané v nízkom veku v nich ostanú a povedzme po rokoch sa môžu objaviť a priviesť ich naspäť do opery na Rossiniho či Verdiho.
Uznávate komerčné projekty, ktoré spájajú operu a pop?
Fandím tomu. Sú totiž ľudia, ktorých neohúrite hneď na úvod Verdim alebo Wagnerom, ale potrebujú byť do sveta opery jemne a citlivo pozvaní možno aj cez takéto projekty. Veľmi si vážim umelcov typu Andrea Bocelli, lebo robia veľkú službu pre operu, tým že sú pre mnohých fanúšikov hudby akousi „prestupnou stanicou“ medzi ľahšími žánrami a klasikou. Poznám veľa ľudí, ktorí si našli cestu ku klasike práve cez takéto „crossovery“ a dnes bežne chodia do opery na Pucciniho či Mozarta.
Myslíte si, že popularita opery závisí aj od sympatií publika k spevákom a ich celkovej osobnosti, šarmu a vyžarovaniu?
Určite áno, pre mňa osobne je riešenie tohto „problému“ veľkou výzvou. Tým že som ten „obyčajný chalan“ z Ohia, tak nemám problém spievať a vystupovať moderne, dokonca ma to baví...
Ako relaxujete? Baví vás šport alebo iné aktivity?
Samozrejme! Moji priatelia hovoria, že som mužom veľkého množstva koníčkov. Okrem spomínanej salsy je to aj americký futbal a stolný tenis.
Čo viete o Slovensku? Tešíte sa k nám na koncerty?
Veľmi sa teším! Dostať sa do takejto krajiny nieje pre Američana úplne bežné, takže moji priatelia doma budú určite zvedaví na moje dojmy a zážitky. Viem, že ste síce malá, ale kultúrne bohatá krajina s obrovskou opernou tradíciou o čom svedčia osobnosti ako Lucia Popp, Edita Grúberová alebo Peter Dvorský.
Keď ste na turné v iných krajinách, nájdete si čas na spoznanie krajiny?
Keďže trávim veľa času na cestách, kúpil som si kvalitný fotoaparát a úplne som prepadol fotografovaniu. Aj z toho dôvodu sa veľmi teším do Bratislavy alebo do Košíc, určite urobím množstvo krásnych fotiek, na internete som totiž videl, že máte krásnu prírodu a historickú architektúru. Nie som ten typ, ktorý medzi predstaveniami sedí na hotelovej izbe, skôr ma nájdete v uliciach s foťákom niekde v hlúčiku s japonskými turistami (smiech)...
Pripravila: Monika Ščevovichová
prečítané: www.aktuality.sk
link článku: www.aktuality.sk/clanok/203868/svetovy-tenor-brownlee-opera-kriciaci-ludia-s-rohami-na-hlavach/
