Terézia Ursínyová: Janáček na scéne SND; ani moderna, ani tradícia - kontinuita

Po uvedení Janáčkovej opery Jej pastorkyňa - v Slovenskom národnom divadle uvádzanej pod názvom Jenůfa - sa konečne spestril konvenčný repertoár národnej opernej scény: Mozart, Bellini, Donizetti, Verdi, Puccini, Mascagni, Gounod, Bizet, J. Strauss, ojedinele Cikker boli (23. a 24. marca t. r.) v  SND „narušení“ klasikou hudby začiatku minulého storočia. Škoda len, že Janáčkova hudba je aj po desaťročiach od svojho vzniku (premiéru mala v Brne r.1904) naším obecenstvom stále považovaná za ťažko stráviteľnú „modernu“. Ako ináč si vysvetliť, že na druhej premiére Jenůfy (!) bol takmer prázdny balkón v Sále opery a baletu Novej budovy SND?

Dramaturgia a ponuka SND nebola vždy nadbiehavá divákovi. Už v stiesnenom priestore Hviezdoslavovho divadla (kde počas rekonštrukcie Historickej budovy istý čas sídlila aj opera SND) zazneli hoci Grécke pašie B. Martinů... V hľadisku starej (Historickej) budovy sa v posledných desaťročiach uvádzali niektoré opery Wagnera, dielo Stravinského, štyri vrcholné opusy Janáčka (Vec Makropulos, Káťa Kabanová, Jej pastorkyňa, Príhody Líšky Bystroušky), expresívne jednoaktovky R. Straussa (Salome, Elektra), dve reprezentatívne opery Suchoňa, stálice i novinky z dielne Cikkera, prípadne hudobno-scénicke diela vtedy najmladšej skladateľskej generácie: Hatríka, Beneša a i. Netvrdím, že všetky zažili veľa repríz, ale diváci sa na nich priúčali, že okrem nepochybne geniálneho odkazu Pucciniho a Verdiho ide vývoj v opere dopredu. Je teda paradoxom, že na neprávom globálne zavrhovanú kultúru minulosti často spomíname iba ak slovami: „Boli časy boli, ale sa minuli.“

Vráťme sa k Janáčkovi. Úplne prvá premiéra Jej pastorkyne bola 21. januára 1904 v Brne. Po nej skladateľ operu ešte prepracoval. Tak vznikla „brnenská“ verzia z r. 1908. V SND sa táto podoba Jej pastorkyne – v SND Jenůfy - predstavuje prvýkrát. V Košiciach nedávno naštudovali Jej pastorkyňu v neskoršej úprave Karla Kovařovica, ktorý dosť podstatne zasiahol do partitúry – ale v pražskom ND ňou otvoril Janáčkovi cestu do sveta.

Bez porovnávania oboch inscenácií vstúpme do tej bratislavskej. Vyvolala rôzne ohlasy. Je – o. i. - obrazom súčasného meniaceho sa stavu v celom súbore SND. Vedenie obsadzuje okrem popredných domácich spevákov do nových inscenácií aj hostí, pričom sú nimi aj viacerí bývalí sólisti SND. V režijno-hudobnej produkcii vystriedali domácich umelcov českí: režisérom bratislavskej Jenůfy je Martin Otava – riaditeľ libereckého Divadla F.X. Šaldu, hudobné naštudovanie zverili bývalému šéfdirigentovi Opery SND Jaroslavovi Kyzlinkovi. Je v tom snaha, vniesť do inscenácie autentický janáčkovský duch diela? Možno. Príbeh z moravského Slovácka zaznel v pôvodnej jazykovej verzii – vrátane nárečia a nápevkovej reči, podľa ktorej bol skladateľ pri komponovaní inšpirovaný. Žiaľ, slovo, také dôležité v pochopení detailov konania a vnútorných poryvov jednotlivcov Jej pastorkyne, bolo v interpretácii mnohých účinkujúcich potlačené do úzadia. Raz v prospech vyspievania náročných vokálnych partov, inokedy kvôli farbe hlasu, alebo dynamickému stvárneniu partu, kde-tu kvôli dramatickému orchestru či akustike sály. Vyvstáva však otázka, prečo zopár sólistom bolo pri tom všetkom bolo rozumieť (Jozef Benci, Peter Berger, Miroslav Dvorský), iným nie? Poslucháči si nie raz museli pomáhať prekladom nemeckých titulkov. V opere nestačí poznať iba obsah diela. Slovo, veta, myšlienka odhaľujú jemné nuansy hudobného výrazu. V Janáčkovi možno viac, než v inom diele.

Ak sa v bulletine hovorí o blízkosti Jenůfy s hudobným verizmom, je to skôr v zmysle inšpirácie deja reálnym životom, než celkovým štýlom a vyznením tejto opery. Záverečná katarzia libreta, napísaného Janáčkom podľa drámy Gabriely Preissovej, je totiž na míle vzdialená drsným, tragickým a bezvýchodiskovým finále veristických operných diel.

Režisér Martin Otava rozohral tri dejstvá na nie najpraktickejšej, šikminami zovretej, kancelárskou šeďou zafarbenej scéne Jána Zavarského, s minimom rekvizít. Bez nich je často herecký prejav spevákov odkázaný na individuálny javiskový talent – pravda, nie vlastný každému opernému spevákovi. A tak sa napríklad predstaviteľ opitého Števa v časovo pomerne veľkom obraze 1. dejstva doslova váľa na zemi, bez režijnej a rekvizičnej opory, ak už nie vlastnej inšpirácie. Zadná plocha scény je „oživená“ gýčovo modrou oblohou a zelenou pažiťou – ako kontrast interiéru, v ktorom sa odohráva podstata deja, ale aj rozjasnenie záveru s následnou katarziou. Javisko v 1. dejstve funkčne dotvára koleso mlyna – metafora neustále plynúceho času i reálneho mlyna. Kostýmy Petra Čaneckého sú na hranici štylizovaného slováckeho kroja, unifikovaného šedou, prípadne čiernou farbou (Kostolníčka, ale aj svadobné oblečenie Jenůfky) a bielymi doplnkami (party dievčat). Kedysi pestré repliky krojov starších inscenácií tu nahradil mix tradície a moderny.

Podstatou opery je hudobné naštudovanie. Jaroslav Kyzlink vniesol do predvedenia partitúry drámu, nerv a vypracovanie, hodné koncertného predvedenia. To, že jeho znalosť Janáčka je detailne prežitá a preskúmaná, svedčia úvody do jednotlivých dejstiev (pre stručnosť ich ťažko nazvať predohrami), dynamické kontrasty obrazov a scén, ktoré sa pohybujú od vzrušeného hudobného prúdu, cez riavu zvuku - až k tíšinám, v ktorých cítiť jemnosť a delikátnosť Janáčkovej i dirigentovej duše. Samozrejme, táto hudba si vyžaduje hlasy, ktoré sa dokážu ponad občasnú hustotu orchestra doslova niesť. Nie je to, veru, ani Mozart, ani Bellini. V tomto ohľade bola kráľovnou spevu na javisku hosťujúca Kostolníčka Evy Urbanovej a. h. - s nezlomným, priam wagnerovsky silným hlasom. Jej postava má medzinárodný punc. Je sebaistá po stránke vokálnej i hereckej. Aj v zmysle tradície je dôstojnou pokračovateľkou svojej predchodkyne z inscenácie r. 1986, nedávno zomrelej Eleny Kittnarovej. Urbanová vytesala ženu zo žule i mramoru, ale vo chvíli odhalenia svojho zločinu bola tragickým indivíduom, ktoré prosí pastorkyňu (ani nie tak prizerajúce sa spoločenstvo) o odpustenie. Z jej spevu a hry doslova mrazilo - z krutosti, ľudskej pýchy, ale aj sebaspytovania. Ľubica Rybárska je hlasovo i herecky „verdiovskejšia“ - cítiť v nej viac heroínu z talianskych opier. Jej hlas je dynamicky zvrásnený, niekedy príliš rozvibrovaný, v hĺbkach menej prierazný ponad hustý orchester. Mala by sa časom odpútať aj od dirigenta a jeho gesta. Na druhej strane podala prepracovaný materský portrét – s mnohými silnými citovými momentami. Miroslav Dvorský a. h. spieval svojho Lacu Klemeňa už vo viacerých inscenáciach. Odspieval ho i tentokrát bez akýchkoľvek hlasových či hereckých problémov, so sebevlastnou  iskrou v mäkkom, stále zvučnom timbre. Hrdinom inscenácie bol tenorista Peter Berger a. h., ktorý začínal v Košiciach, SND i Brne - a dnes je už vyhľadávaným sólistom v Prahe, Lodži, Brémach, čaká ho Tokio, Veľká Británia – skratka veľká kariéra. Má neobyčajne krásny, nosný, jasný, kovový spinto tenor. Vzhľadom pútavý spevák s hereckou dušou naplnil maximálne očakávania nielen ako alternant Mira Dvorského v úlohe Laca, ale aj ako excelentný Števa Buryja. V tejto role alternoval s Tomášom Juhásom, ktorého handicapom je azda iba menšia suverenita v herectve. Hlasom však zaujal rovnako výrazne. Jenůfu spievala protagonistka súboru Adriana Kohútková, ktorá naplnila precítením role po stránke hereckej i speváckej najmä kľúčové 2. dejstvo, plné žiaľu, beznádeje a citu mladej ženy. Mladá Katarína Juhásová-Štúrová vniesla do postavy typovú výstižnosť mladej, roztúženej dievčiny, po stránke hlasovej vieru v talenty slovenského vokálneho umenia. Jej soprán má priezračnosť, nosnosť a silu slnečného lúča. Nesie sa ponad orchester i chór ako zvučný, krásny a svieži hudobný nástroj. Jozef Benci ako Stárek bol celkovo – výrazným basom, artikuláciou, hrou – vysoko nad svojou postavou, pričom dokázal, že niet malých rolí. Alternoval s Martinom Malachovským, spevákom mäkšieho, pastelového basu. Stařenka bola obsadená typovo o spevácky účinnou Martou Beňačkovou i štylizovanejšie svárnenou Jitkou Sapara-Fischerovou. V menších rolách sme počuli širokým, mäkkým mezzosopránom obdarenú Michaelu Šebestovú (alternovala ako Pastuchyňa s Denisou Šlepkovskou), výstižne „hádavé“ Rychtárky – Klaudiu Račić-Dernerovú a Evu Šeniglovú, Richtára Jána Gallu a Mikuláša Doboša či Karolku v podaní ostrého sopránu Andrey Vizváriovej.

Kto azda očakával od najnovšej Janáčkovej Jenůfy modernistický výklad diela v zmysle režisérizmu, dočkal sa skôr kontinuity s predchádzajúcou, Kriškovou podobou Jej pastorkyne z r. 1986. Ostatná réžia Martina Otavu v tejto sezóne posunula prekrásne Janáčkovo dielo iba bližšie k dnešnému divákovi. Hudobné naštudovanie Jaroslava Kyzlinka dramaticky odokrylo a oživilo aj pred mladšími poslucháčmi hudbu moravského majstra v jeho neobyčajne vzrušenej, vyše sto rokov starej, no stále modernej reči. Zúčastnení umelci nám však predovšetkým odkryli stále aktuálne posolstvo diela: že nemožno stavať osobné morálne zákony  nad tie, ktoré platia v Božích prikázaniach tisícky rokov. Jedným z nich je: nezabiješ.  

Autor: Terézia Ursínyová

prečítané: Literárny týždenník č. 13-14, dátum 11. apríla 2012 , str. 7