Terézia Ursínyová: Svokra Európy na opernom javisku

Recenzia

Roland Baumgartner: Maria Theresia, neoromantická opera v troch dejstvách. Libreto: Rainer Lewandowski. Dirigent: Marián Lejava. Réžia: Laco Adamik. Scéna: Barbara Kędzierska. Kostýmy: Ľudmila Várossová. Choreografia: Jaroslav Moravčík. Zbormajster: Pavol Procházka. Premiéra: Opera SND, 11.10.2012

Aby sme pri kritike diela nevyliali s vaničkou aj dieťa, treba začať od realizátorov novej opery v SND. Nech sú totiž závery (najmä kompozičného) hodnotenia novej opery „Maria Theresia“ od súčasného rakúskeho skladateľa Rolanda Baumgartnera akékoľvek, inscenácii o detstve, mladosti a korunovácii „svokry Európy“ (nazývanej tak pre dlhé roky vládnutia, ako aj pre jej početné potomstvo, ktoré postupne obsadilo panovnícke rody Európy) nemožno uprieť nasadenie, s akým sa do naštudovania nového diela zapojili zúčastnení umelci. Na prvom mieste to bol dirigent Marián Lejava, ktorý pohotovo a vysoko profesionálne zachránil premiéru po pôvodne plánovanom americkom dirigentovi Paulovi Mauffrayovi. Ten nedoviedol inscenáciu do finále, čo iba potvrdzuje, že by sme mali viac dôverovať domácim, než hocako propagovaným zahraničným menám. Ktovie, čo prežíval počas štúdia a premiéry vo svojom vnútri M. Lejava (ktorý je nielen dirigent, ale aj pozoruhodný súčasný skladateľ!), dirigujúc neoromantickú, inštrumentálne husto, v dychových sekciách zvukovo predimenzovanú, celkovo pateticky vyznievajúcu partitúru rakúskeho skladateľa, trvajúcu vyše tri hodiny?

Na chvályhodnom mieste spomeniem aj sólistov (a dobre pripravený zbor Opery SND), ktorí s maximálnym vokálnym nasadením naštudovali party, melodikou bližšie operete než opere. Na l. premiére zaujala pôvabným zjavom i lyrickým hlasom v titulnej role hosťujúca česká sopranistka Luisa Albrechtová (ako mladá Maria Theresia). Tenorista Tomáš Juhás hral a spieval zvučným, vokálne bezchybným hlasom rozsiahly part snúbenca a napokon manžela Marie Theresie (vojvodu Franza Stephana von Lothringen). Z ďalších účinkujúcich upútala mezzosopranistka Jitka Sapara - Fischerová v menšej role cisárovnej Elisabeth. Obdarila ju dôstojnosťou v hereckom i speváckom prejave. Tútorku Marie Theresie (grófku Charlotte Fuchs) kultivovane spievala ďalšia mezzosopranistka - Denisa Šlepkovská. Sklamal hosťujúci rumunský basista s unaveným hlasom Theodore Coresi (cisár Karol VI.). Hoci ostatné mužské postavy mali vokálne menší priestor, dotvárali dej i spory v Hofburgu okolo nástupníctvo Marie Theresie na trón Rakúsko -Uhorska po smrti Karola VI. Z tohto radu spomeniem profesionálne, často s ironizujúcim nadhľadom k libretu i hudbe zaspievané role v podaní basistu Gustáva Beláčka, tenoristov Jakuba Pustinu a Ondreja Šalinga, barytonistov Juraja Petra a v deji, žiaľ, iba symbolicky využitého Jána Ďurču (kronikár gróf Pálffy?).

Opera o panovníčke, ktorá kedysi spájala slovenské osudy s históriou Rakúsko-Uhorska, mala na premiére väčšinový úspech u istej časti obecenstva. Som zvedavá, či záujem, najmä u rakúskeho „zvozového“ publika, o milovanú dámu cisárstva pretrvá. Asi áno - ak porovnám neustále návraty filmovej Sisi, neskoršej rakúskej cisárovnej na televízne obrazovky. I keď Slováci až taký vrúcny vzťah k bývalému cisárstvu nemajú, prínosy vlády Márie Terézie sú faktom i našej histórie. Libreto novej opery je vystavané z mnohých, priam filmovo poskladaných obrazov. To inšpirovalo poľskú scénografku B. Kędziersku k modernému, prostému riešeniu pozadia javiska s horizontálnym členením, ktoré slúži raz k umiestneniu zboru, inokedy ilúzii divadla na divadle. Scénu dotvárajú scénicky jednoduché dekorácie. Efektným doplnkom a protikladom čistej, jednoduchej scény sú nádherné, nákladné, dobou inšpirované a detailne umelecky vypracované kostýmy Ľudmily Várossovej. Slovensko-poľský operný režisér Laco Adamik trochu zbytočne podčiarkol výchovno-vzdelávaciu funkciu diela (dostatočne vysvetlenú v obsiahlom bulletine) premietanými informáciami o dátach a udalostiach v živote Márie Terézie. (Otázkou zostávajú fakty o hocako lichotivej účasti „slovenských stavov“ v danej histórii). Faktom zostáva skúsená ruka inscenátora, ktorý však – spolu s autorom – mohol dielo skrátiť.

„Novoromantická“ hudba R. Baumgartera, známeho najmä ako autora muzikálov (aj o Sisi...), no najmä početnej filmovej a televíznej hudby a tiež u nás neznámych skladieb vážnej hudby, vyvoláva otázniky z autorsky nepoznaného – ale najmä z vypočutého. A to napriek tomu, že podobné partitúry, s túžbou, priblížiť sa poslucháčom, už roky znejú na koncertných pódiách ako opozícia voči rôznorodým prúdom avantgardnej hudby. Je to tiež kontrapunkt k nervóznemu a nepokojnému svetu dneška. Otázkou je iba to, kedy reč novoromantizmu (a konkrétneho skladateľa) smeruje najmä k inštrumentálnej bombastickosti, melodickej sladkosti, nadbiehaniu poslucháčovi, nadstavovaniu rôznych hudobných štýlov, ale aj prekračovaniu operného žánru smerom k operete, muzikálu či scénickej hudbe. Je pravda, že opera hľadá nové cesty k svojmu divákovi, ktorý v rámci dlhodobo budovaného vkusu uviazol najmä pri Verdim a Puccinim. A tak dramaturgickým rizikom – aj vzhľadom k nám dobre známej kríze a úpadku hodnôt - je, predostrieť niečo v duchu celkového prudkého vývoja spoločnosti 21. storočia.

Ale všeobecné kritériá vkusu, budované v spoločnosti celé generácie, prenášané geneticky, rodom, no najmä výchovou, a tak dobre zakódované v ušiach, rozume a srdci, predsa len nepopustia: ani v prípade opernej Marie Theresie. V tomto titule, žiaľ, navyše prekročili nároky národnej opernej scény.

Autor: TERÉZIA URSÍNYOVÁ

článok zaradený do Recenzie, prečítali sme

Tip na kliknutie

Svetová premiéra opery Maria Theresia v SND

Roland Baumgartner: Operu Maria Theresia som skomponoval pre Bratislavu