Zámerom bolo cez pripomienku 20. výročia vzniku Vyšehradskej skupiny ponúknuť spoločné vystúpenie našich umelcov s kolegami z Poľska, Maďarska a Česka. Myšlienka šľachetná, výsledok chabý. Logickým partnerom prvej slovenskej scény má byť Varšava, Budapešť a Praha. Na koncerte, ktorému prívlastok "gala" a sprofanované ovácie postojačky nesvedčali ani žartom, vystúpili sólisti krakovskí, segedínski a brnianski. To by nemusel byť kameň úrazu, keby zodpovedali "prvej lige".
Dramaturgia opäť vycerila zuby bezmocnosti, keď spolovice verdiovský program (Nabucco, Rigoletto, Traviata, Don Carlo) nedoplnila aspoň originálnymi vzorkami z tvorby autorov partnerských krajín. Jedinou výnimkou bola ária z Moniuszkovho Strašidelného dvora.
Ak hostitelia chceli - nie príliš taktne - dokázať, že Opera SND disponuje zdatnejším speváckym potenciálom, nestálo ich to veľa síl. A to ani pri nie optimálnych výkonoch Petra Mikuláša a Moniky Fabianovej. Nevýrazný koloratúrny soprán Poľky Katarzyny Oleś-Blacha a tón maďarskej subrety Helgy Nánasi nemôžu súperiť so suverénnou Ľubicou Vargicovou. Obaja tenoristi, Poliak Tomasz Kuk a Maďar Boldizsár László majú síce znelé výšky, prvý však nepozná výraz a druhému chýba šťava v strednej polohe. Úbytok farby a mdlý prejav poznačili aj soprán Češky Pavly Vykopalovej a prítomnosť čoskoro 80-ročného Richarda Nováka možno vnímať väčšmi ako pozornosť k jubileu.
Za dirigentským pultom sa vystriedali Tomasz Tokarczyk, Jaroslav Kyzlink a Rastislav Štúr, pričom orchester, pod taktovkou prvého neveľmi presný, nadobúdal istotu v číslach, ktoré má zažité. Ostáva dúfať, že úvodný krok do prázdna bol len zúfalým omylom a nie ambíciou kotviť na úrovni provincie.