Vladimír Blaho: Jenůfa - ako ťažko sa hľadá šťastie

08.04.2012 17:53

 

Najnovšia premiéra v opere SND - Janáčkova Jenůfa, pôvodne nazvaná ako Jej pastorkyňa, je treťou a dodnes najhranejšou operou Leoša Janáčka. Jenůfa - Jej pastorkyňa je prepisom románu a potom drámy ruralistickej autorky Gabriely Preissovej, na ktorú dlhší pobyt v Hodoníne a zoznámenie sa so zvykmi, obyčajami, ľuďmi a životom Moravského Slovácka mocne zapôsobilo.

 

Jenůfa - ako ťažko sa hľadá šťastie

 

 

Pre svoju druhú hru (prvou bola Gazdiná roba neskôr zhudobnená Foersterom) si ako tému zvolila príbeh ženy, ktorá je vo svojom prostredí morálnou autoritou, a preto sa nevie zmieriť s tým, že má chovanicu prespanku, ktorej dieťa napokon zavraždí. Téma ako vystrihnutá zo španielskej barokovej drámy cti, v ktorej sa strata dievčenského vienku trestala jej smrťou, sa objavovala neskôr aj inde, najmä tam, kde vládli patriarchálne zvyky, ako napríklad na Sicílii. Dokladá to skvelý román Giovanniho Arpina Čestný zločin (1960), v ktorom moderný taliansky Sicílčan zavraždí svoju manželku, keď zistí, že nebola pannou. V Preissovej príbehu a ešte viac v Janáčkovej opere nejde však ani tak o odsúdenie zastaraných mravných princípov(ešte na rozhraní 19. a 20. storočia sa ich spochybňovanie hodnotilo ako nemorálne), ako o vyjadrenie hlbokého humanistického posolstva, že ozajstná láska dokáže aj osudom stíhaným ľuďom, po tom čo prešli svojou „krížovou cestou“, priniesť útechu a vieru v budúcnosť.

Brnenský triumf, odmietanie Prahy

Práve tento hlboký humanizmus odlišuje Janáčka od povrchnejšieho a efektného talianskeho verizmu, s ktorým je v bulletine bratislavskej inscenácie jeho tvorba nie najšťastnejším spôsobom dávaná do súvisu i protikladu, hoci je neodškriepiteľné, že Janáček Pucciniho miloval. Pastorkyňa je treťou a dodnes najhranejšou Janáčkovou operou, ktorej osudy boli veľmi pohnuté. V pražskom ND bola najprv odmietnutá ako neinscenovateľná a dostala sa na jeho javisko až 12 rokov po brnenskej premiére. Tá bola obrovskou udalosťou pre  moravských, ale aj s Moravským Slováckom prepojených slovenských vzdelancov, čoho dôkazom je aj fakt, že po premiérovou triumfe na bankete jedným z troch rečníkov bol práve slovenský hlasistický politik MUDr. Pavol Blaho. Po Brne, Prahe nasledovala (vďaka pohotovému Maxovi Brodovi) Viedeň a Jenůfa, ale čoskoro potom aj ďalšie Janáčkove opery Káťa Kabanová, Líška Bystrouška a Vec Makropulos sa rozbehli do sveta, kde sú dodnes prijímané mimoriadne priaznivo a hrávajú sa pred vypredaným hľadiskom.

Druhá premiéra novej bratislavskej inscenácie (24. marca 2012), bohužiaľ, nebola vypredaná, kapacita 900 sedadiel novej opernej sály je zrejme na bratislavské pomery naddimenzovaná a navyše akusticky nie je ideálna, takže aj novej Jenůfe by prospelo, keby ju vedenie divadla premiestnilo radšej do historickej budovy. Argumentom navyše je fakt, že v podstate ide o komornú hudobnú drámu, v ktorej štyri hlavné postavy riešia svoje vzájomné vzťahy a hlavne obnažujú nám svoje vnútro. A toto všetko si žiada aj komornejší priestor.

V Bratislave bola doteraz Jenůfa inscenovaná desaťkrát (naposledy 1986 Braňom Kriškom, veľkým obdivovateľom Janáčka), vždy však len vo verzii upravovateľa Kovařovica. Po roku 2000 s touto operou k nám dvakrát zavítalo pražské ND raz v Průdekovej a raz v Nekvasilovej réžii, pričom v tej prvej ešte spolu vystupovali bratia Peter a Miro Dvorský. Ten mladší teraz vymenil úlohu ľahtikára Števa za poctivého Laca a v prvej premiére mu robili spoločnosť česká médiami preceňovaná diva Eva Urbanová ako Kostolníčka, mladá Katarína Štúrová-Juhásová ako Jenůfa a Peter Berger ako Števa. Nie vždy však druhá premiéra musí byť horšia ako prvá, takže môj referát sa bude týkať práve premiéry druhej.

V podstate tradičný výklad diela

Režisérom novej bratislavskej inscenácie, v ktorej prvý raz zaznela viac-menej originálna Janáčkova partitúra zrekonštruovaná janáčkovským znalcom, britským dirigentom Charlesom Mackerrasom, je Martin Otava, vnuk slávneho českého barytonistu, ktorý svoju kariéru začínal práve v SND. Janáčkove opery inscenoval už v Japonsku, nikdy však nie vo svojej vlasti. Jeho výklad diela je v podstate tradičný až na potlačenie pestrejšieho folklórneho rázu masových scén (hlavne v kostýmoch Petra Čaneckého), aké však práve pri tradičnom výklade nebolo nevyhnutné.

Predstavenie sa hrá na šikmine, ktorú v prvom dejstve sporo zapĺňa len veľké mlynské koleso (starenke Buryjovke, matke Števu a macoche Laca patrí mlyn), no v tomto prípade jeho neustále otáčanie vytvára kontrapunkt k výrazne rytmizovanej hudbe a zároveň pripomína večný kolobeh života. V druhom dejstve pochmúrnosť nálady okrem tmavého, pomerne širokého a prázdneho priestoru stupňuje aj nápad scénografa Jána Zavarského vertikálne znížiť priestor, takže sa zdá, akoby ešte aj strop gniavil aktérov príbehu pri ich neriešiteľných dilemách. Stroho pôsobí aj scéna tretieho dejstva až do záverečnej katarzie, kedy sa strop posunie smerom dohora a otvorí sa zadný horizont poodhaliac farebne „optimistický“ zelený trávnik a belasé nebo.

Na rozdiel od oboch spomínaných pražských inscenácií diela, ktoré záverečný happy-end do istej miery oslabili, tu režisér dobrému koncu uveril, resp. postupoval v súlade až k apoteóze víťazstva lásky smerujúcou Janáčkovou hudbou. Z oboch masových výjavov vyšla lepšie regrútska scéna, ktorá nebola folklórnou vsuvkou, ale mala isté napätie, kým v masovom výjave pred záverečným finále sťažovala plynulejšie aranžovanie existencia jediných úzkych dverí na zadnom horizonte.

Najmilším prekvapením Adriana Kohutková

O napätie jednotlivých výjavov sa zaslúžili aj sólisti. Herecky nepríliš tvárny Tomáš Juhás ako Števa dobre zvládol pijanskú scénu, neskôr už bol menej presvedčivý tak herecky ako aj hlasovo. Peter Berger koncipoval Lacu ako do istej miery do seba uzavretého a s pocitmi krivdy žijúceho mládenca, márne sa snažiaceho získať priazeň dievčiny zahľadenej do jeho nevlastného brata. Spevácky by možno úlohe vyhovoval ešte o trošku dramatickejší fond, ale najmä vo vyššej polohe má jeho hlas dostatočnú špičku a výrazovú schopnosť. Škoda, že som nevidel na prvej premiére aj jeho Števu, takže nemôžem posúdiť, ktorá z úloh oboch bratov mu lepšie pristane.

Ľubica Rybárska má part Kostolníčky vystavaný na kontrastoch medzi úderným fortissimom a jemnými pritlmenými pianami, pri tých prvých mrazí, druhé len podčiarkujú, že postavu nevníma ako stelesnené zlo, ale takisto ako obeť (vlastnej pýchy, spoločenských konvencií). Adriana Kohutková ide v súbore z jednej úlohy do druhej a hoci nie všetky jej rovnako dobre sadnú, vyzrela v spoľahlivú profesionálku. Jej Jenůfa je na začiatku plná života, takmer koketná (žeby aj ona prispela nezodpovednosťou k problému, ako riešiť nechcené tehotenstvo?), v obraze druhom a v časti tretieho je zlomená, no pomaly sa vyrovnávajúca so svojou situáciou a schopná šľachetne odpúšťať. V očistnom závere potom môže nechať prepuknúť v sebe novú vášeň a novú chuť do života po boku muža, ktorého na začiatku príbehu pokladala za otravného. Spevácky je jej Jenůfa pomerne dramatická, čo je správne, lebo vyspievať drámu svojho vnútra si žiada dramatickejší prejav. Pre mňa osobne bola najmilším prekvapením inscenácie.

V Janáčkových operách hrá nesmierne významnú úlohu orchester. Zdá sa, že k preniknutiu do hlbších vrstiev partitúry mu čosi chýba, niektoré miesta dirigent Jaroslav Kyzlink až predramatizovával a motivické bohatstvo partitúry niekedy splývalo. Nemožno však povedať, že by mu Janáček nevyhovoval, veď ho dirigoval už nespočetne razy, takže predpokladám, že výkon orchestra na reprízach ešte môže ísť smerom hore, čo už teraz naznačil na viacerých miestach.

* * *

Nájdu si bratislavskí operní návštevníci cestu k tomuto jedinečnému dielu točiacemu sa okolo poklesku dievčiny, alebo zostanú stále len uctievateľmi svetoznámych poklesnutých dám, aké nám vo svojich dielach prezentuje Verdi (Violetta z Traviaty) alebo Bizet (Carmen)? „Ako ťažko sa hľadá šťastie“ povzdychne si Pucciniho Giorgetta z jeho azda najveristickejšej opery Plášť. To isté sa dá povedať o Janáčkovej Jenůfke, ibaže tej sa to napokon podarilo. A ten pocit vás bude hriať, ak sa rozhodnete novú inscenáciu tejto opery navštíviť.  

 

Vladimír Blaho

prečítané: noveslovo.sk 

 

 

 

Diskusná téma: Vladimír Blaho: Jenůfa - ako ťažko sa hľadá šťastie

Neboli nájdené žiadne príspevky.

Pridať nový príspevok

                 

 

 

Kontakt

Ľudovít Vongrej - šéfredaktor redakcia@operaslovakia.sk